16.3 C
Bratislava
štvrtok, 28. marca 2024

Recenzia koncertu: Gabriela Montero: romantika bez emócií, temperamentné latino a vkusné improvizácie

Najčítanejšie

Druhý horúci večer hudobného festivalu Viva musica! patril klaviristke zvučného mena, Gabriele Montero. Koncert netradičnej dramaturgie sa skladal z dvoch častí; prvá patrila klasickému repertoáru a dielam kubánskeho skladateľa Ernesta Lecuonu a Argentínca Alberta Ginasteru, druhá časť bola venovaná improvizáciám na ľubovoľnú tému publika. 

Americká sólistka s venezuelskými koreňmi otvorila koncert v Starej tržnici dvoma náročnými opusmi klavírnej literatúry, Intermezzom č. 1, op. 117 Johannesa Brahmsa a Scherzom č. 3 cis mol  Frederyka Chopina. Práve spomenutý Chopinov opus patril medzi veľké interpretačné výzvy takých pojmov klavírnej literatúry ako Sergej Rachmaninov, Sergej Prokofiev či Artur Rubinstein alebo Maurizio Pollini, ktorých podanie (nielen) Chopinovho hudobného odkazu priam vošlo do dejín.

Výber práve týchto dvoch interpretačne ako aj technicky náročných partov pre nás však ostal veľkou neznámou, pretože popri hraných dielach skladateľov z Latinskej Ameriky predstavovali pre umelkyňu oba spomínané opusy veľké sústo.

Sólistka svetového formátu, akou Gabriela Montero bez pochyby je, miestami s kadenciami, oktávovými posunmi ako aj s novátorskými harmonickými postupmi poľského romantika zvádzala priveľký súboj, ktorý išiel aj na úkor dynamiky. Dielo stratilo typickú „chopinovskú“ črtu esenciálnej hráčskej virtuozity a technickej brilantnosti. Daný dojem plytkosti výrazu v nás umocnilo aj viac-menej intuitívne ovládanie pedála, frázovanie ako aj intonačné nepresnosti. V rýchlych tempách prevedeniu chýbala potrebná ľahkosť, v dramatických zase potrebný expresívny výraz. Ak Chopin raz predpísal, že v dynamike má byť sforzato, otázka je, prečo v interpretácii Montero tak významne chýbalo. Naliehavé, obrovské, zvučné, niekedy až neurotické motívy, pre ktoré je doslova nevyhnutné rozozvučať z klavíra drámu, ktorej sa až poslucháč zľakne, u Gabriely absentovali. Rovnako sme boli nemilo prekvapení z pomerne technicky štandardne zvládnutých náročnejších pasáží, v ktorých nebola brilantnosť, povestné iskrenie a akýsi nadhľad, ktorý by zaručoval komplexný zážitok z interpretácie. Tie majú totiž znieť, akoby popri vás poletoval motýľ, ktorý na vás s ľahkosťou sadne a vy len nepatrne celý tento pohyb vnímate, no ostane vám z neho zážitok v podvedomí. V podaní Gabriely však zneli pomerne ťažkopádne a rovnako ani tempo nebolo dostatočné, aby sa patričná ľahkosť a virtuozita dosiahla.

Scherzo je náročná hudobná forma, ktorá napriek svojej jednej časti dokáže plne nahradiť trebárs aj sonátu. Práve preto je aj motivicko-tematicky a výrazovo rozmanitá a náročná na pochopenie a interpretáciu. Drobné technické chybičky si môžeme odmyslieť vždy, sú predsa ľudské a na živom koncerte sa stávajú. Čo je však nepochopiteľné, bola akási monotónnosť, nezáživnosť, nedostatočná selekcia jednotlivých rozvinutých motívov, odlíšenie kontrastných plôch, čo spôsobilo absolútnu výrazovú plochosť a jednotvárnosť prevedeného hudobného diela. Zo Chopina predsa majú emócie doslova sršať! Pri lyrických momentoch má krvácať srdce nielen poslucháčovi, ale aj interpretovi a pri technicky náročných je zase nutné zvládnuť okrem tempa aj plynulosť a ľahkosť. Kontrastná emocionalita diela, kde sa striedajú virtuózne pasáže, nervné momenty, pri ktorých akoby vám priamo do srdca bodli nôž a sladko-romantické s podtónom tragédie, pri ktorých máte chuť preplakať celý večer, je charakteristická pre Chopinove Scherzá. Okrem toho, že bol aj hypochonder, bol aj génius, novátor a nesmierne citlivý človek, čo do svojej hudby priam kongeniálne pretavil. Žiaľ, nič z toho nám Gabriela v tento večer neposkytla, čím však nechceme povedať, že ide o priemernú interpretku. Jednoducho, romantická klavírna literatúra nie je „šitá“ na jej dispozície ani gusto, a tým sa stala jej interpretácia akademická. V druhej časti koncertu sa však garde obrátilo.

V dielach Juhoameričanov, Malaguena, La Comarsita, Cordoba, Gitanerias E. Lecuonu či v štvorčasťovej Sonáte pre klavír č.1 A. Ginasteru sme konečne spoznali Montero  v jej pravom svetle, ako umelkyňu so srdcom pre typické prvky hudby Latinskej Ameriky, ako vnímavú a inteligentnú klaviristku s výrazným zmyslom pre melódiu, ktorý uplatnila najmä v druhej polovici koncertu. Moderna a súčasnejšie skladby ako romantický repertoár skrátka tejto interpretke pristanú omnoho viac. Zrazu akoby sa v nej prebudila všetka skrytá vášeň, zmysel pre potrebné dynamické tieňovanie kompozície, zrozumiteľné frázovanie – doslova sa objavila muzikalita, ktorá predchádzajúcim skladbám chýbala. Je preto zjavné, že srdcu bližšia je Gabriele hudba 20. storočia, ktorá je harmonicky aj rytmicky „rozbíjačom“ romantiky a v istom pohľadu poskytuje zaujímavejšie pole na realizáciu interpreta, pre ktorého môže byť romantika nuda. Zrazu totiž v sále nastala úplne iná atmosféra – výrazovo pestrejší klavír, rytmická a harmonická exotika a zo samotnej interpretky bolo cítiť omnoho väčšiu zaangažovanosť, ktorá pri romantickej literatúre chýbala. Príjemné zadosťučinenie… to zaujímavé však ešte len malo prísť po prestávke…

Viva muisca-Gabriela Montero-2
Gabriela Montero (autor fotografie: Zdenko Hanout)

Improvizácie G. Montero na témy publika boli bez pochyby vyvrcholením večera, v ktorých sólistka vynikla nielen ako melodicky dobre disponovaný a talentovaný hráč ale aj ako skladateľka, ktorá na prvé počutie ihneď pochytila tonálny základ, ktorý po pár zahratiach náležite pretavila do formy sonáty, fúgy či paralelnej harmonickej kadencie. A to vyžaduje nielen zrelého interpreta, ale v prvom rade vrodenú schopnosť improvizácie (veď Gabriela nie nadarmo hrala na klavíri ešte skôr ako sa vôbec naučila rozprávať). Veď spraviť z jedného motívu neuveriteľne komplikovanú fúgu, s akou by sa potrápil aj matematický génius Bach, chce vzdať veľkú úctu pred každým, kto si na niečo podobné trúfne. A Gabriela svoje improvizácie skutočne doviedla do komplexnej dokonalosti – doslova vystavala plnohodnotnú kompozíciu s pedantnou tematicko-motivickou prácou, pozoruhodnými harmonickými postupmi, logikou tektoniky, ktorej nechýbal oblúk, pričom počas výstavby skladby neopomenula pripomenúť v rôznych variáciách pôvodný motív.

Až priveľmi disciplinované publikum za témy ľudovej piesne či maďarského čardášu inkasovalo na revanš bohatý kompozičný materiál, za ktorý premiérové vystúpenie mladej umelkyne odmenilo búrlivým potleskom a standindg-ovations. Škoda len, že nám tak trochu chýba spontánnosť. V iných krajinách, kde Gabriela vystupovala, ľudia s nadšením hromadne spievali, bavili sa, živo komunikovali s klaviristkou, u nás Gabriela v prvom kole musela doslova slúžiť ako terapeutka a z ľudí priam vysúkať nejaký motív. Chválime našu jazzovú speváčku Janku Fančovič-Dekánkovú, ktorá zvučne a najmä počuteľne zaspievala známy štandard Summer Time, po ktorom sa zaspaté publikum prebudilo a po improvizáciu si trúfol aj ďalší jednotlivec navrhnúť nejakú pesničku do celého pléna…

 

Anna Weiss, Matúš Pupák

 

Zdroj fotografií: Viva musica!, autor fotografií: Zdenko Hanout

Ďalšie články

Aktuálne