14.2 C
Bratislava
piatok, 29. marca 2024

Gustáv Murín: Návrat do budúcnosti (o Krasňanoch) časť 4.: „Letné športy v Budúcnosti“

Najčítanejšie

Prečítajte si štvrtý úryvok z knihy „Návrat do budúcnosti“ od Krasňančana, spisovateľa Gustáva Murína, ktorý opisuje príbeh jedného sídliska v Krasňanoch od „komunizmu ku konzumismu“.

Žije médiami, knihami a blogovaním. Gustáv Murín je slovenský prírodovedec, biológ, spisovateľ, esejista, publicista, dramatik a scenárista.

Patrí do siene slávy bratislavskej mestskej časti Rača, je držiteľom ocenenia Račianske srdce 2012, ktoré je udeľované významným osobnostiam Rače, ktoré výraznou mierou prispeli k skvalitneniu života v mestskej časti Rača v oblasti – športu, kultúry, vedy, výskumu, vzdelaní alebo aj v sociálnej či spoločenskej oblasti. V Rači, v Krasňanoch žije od narodenia. Z toho vyšla aj jeho kniha „Návrat do budúcnosti“. 

LETNÉ ŠPORTY V BUDÚCNOSTI. Jednoznačne najobľúbenejším letným športom chalanov v Budúcnosti bol futbal.

Hral sa kdekoľvek, kedykoľvek a vo všemožných zostavách hráčov. Sídlisko Budúcnosť malo aj regulárnu hraciu plochu, ktorú pre neregulárnu absenciu trávy odjakživa volali Sahara.

Čo ľudská pamäť siaha, na Sahare bolo len zopár trsov zelene okolo rohových zástavok a za bránkami.

Na Sahare sa každú nedeľu hrala akási mestská súťaž, pri ktorej sa hráči dôkladne okopali, potom zbili rozhodcu a potom všetci svorne odišli do krčmy, kde mali pravé plzeňské (jediné v celom hlavnom meste už od roku 1973!) a kde do večera rozobrali od futbalu až po vesmír úplne všetko.

Pre budúcnovských chalanov to bol aj tak chrám športu, kde hrali svoju obľúbenú hru 16-11. Bol to ich vynález. Hralo sa na jednu bránku, dvaja proti dvom a vždy jedna dvojica kopala trestné strieľania z 11 a 16 metrov.

Proti kopu z 11 metrov chytali vo veľkej bráne tí dvaja, čo bránili. Budúcnovskí chalani tak boli široko-ďaleko najvychýrenejší strelci trestných kopov. Akurát že túto schopnosť takmer nemali ako využiť, lebo Sahara bola pre nich obrovská a takmer nikdy ich nebolo dosť, aby dokázali postaviť proti sebe dve kompletné družstvá.

Čo si pamätá, tak ten zázrak sa stal vlastne len raz a organizovali to nejakí veľkí chalani. Krpcov potrebovali do počtu a on si takmer nezahral, lebo nevedel pochopiť, prečo sa má volať „krídlo“ a kvôli tomu behať len po ľavej bočnej čiare hore a dolu, keď on chcel byť vždy tam, kde je lopta!

A aj sa v jednej chvíli tvrdohlavo natlačil pred súperovu bránku. Jeden z tých veľkých jeho družstva ho tam uvidel a posunul mu jasnú gólovú prihrávku, ktorá by z neho v okamihu urobila šampióna sídliska.

Lenže on nič také nečakal a kým sa spamätal, bola lopta v aute. To ho stálo miesto v „družstve“ a pre dejiny futbalu v Budúcnosti bol už navždy stratený.

Do dejín futbalu v Budúcnosti zato vstúpil jeho kamarát Puco. Vždy bol šikovnejší a tak mu obvykle pripadla čestná úloha vešania siete na veľkú bránu. Futbalová brána mala zozadu na brvne a tyčkách kovové háčiky a Puco po nich zručne vyšliapal až na vrch, chytil sa jednou rukou brvna a druhou zaháčkovával veľkú, ťažkú sieť.

Všetci rovesníci mu tú úlohu závideli, lebo sa tak osvedčil, že vešal sieť aj pred zápasmi miestnej ligy. Ale prestali mu závidieť. Raz Puco, ako obvykle, visel jednou rukou za brvno a druhou ťahal sieť dohora. Vtom sa mu pošmykla noha a on sa pri páde zachytil vlastnými vajciami o jeden z háčikov.

Budúcnovskí chalani vtedy nosili obrovské červené trenírky, z ktorých im loptoš vykukol v každej nestráženej chvíli. A ten Pucov si zmyslel pozrieť, čo sa deje, akurát keď Puco letel dolu popri zvlášť vydarenom háčiku. Nášhrdina bol pri tom a dodnes počuje ten Pucov vresk. A tiež si pamätá na ten zahanbujúci zmätok, ktorý sa ho zmocnil.

Jedna polovica jeho mysle volala zúfalo „Utekaj!“ a on aj utekal, ale druhá na neho rovnako zúfalo volala „Vráť sa a pomôž!“. A tak to skončilo kompromisom. Puco reval o dušu zo svojho háčika a on okolo neho obiehal zmätené kolieska, až kým niekto starší nepribehol Puca zložiť.

Odvtedy sa Pucovi hovorilo aj Jánošík, hoci ten pôvodný odvisol za rebro. A keďže Puco odvisol nevinne za vlastné vajcia, skôr sa ujala prezývka „Vajčák“. Iba Nášhrdina ho nikdy takto potupne nenazval. Veď tú hrôzu prežil s ním.

Ďalšie úryvky z knihy nájdete > TU

Redakcia
Redakcia
Redakcia Bratislavského Večerníka predstavuje starosti a radosti v bratislavských mestských častiach. www.bratislavskyvecernik.sk

Ďalšie články

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

Aktuálne