Prečítajte si úryvok z knihy „Návrat do budúcnosti“ od Krasňančana, spisovateľa Gustáva Murína, ktorý opisuje príbeh jedného sídliska v Krasňanoch od „komunizmu ku konzumismu“.
Žije médiami, knihami a blogovaním. Gustáv Murín je slovenský prírodovedec, biológ, spisovateľ, esejista, publicista, dramatik a scenárista.
Patrí do siene slávy bratislavskej mestskej časti Rača, je držiteľom ocenenia Račianske srdce 2012, ktoré je udeľované významným osobnostiam Rače, ktoré výraznou mierou prispeli k skvalitneniu života v mestskej časti Rača v oblasti – športu, kultúry, vedy, výskumu, vzdelaní alebo aj v sociálnej či spoločenskej oblasti. V Rači, v Krasňanoch žije od narodenia. Z toho vyšla aj jeho kniha „Návrat do budúcnosti“.
ZIMNÉ ŠPORTY V BUDÚCNOSTI I. Deti v komunistickej Budúcnosti večer zaspávali vo výskoku. Boli totiž stále v pohybe. Televízia bola v plienkach, neboli počítače ani walkmany, CD prehrávače či i-PODy a najlepšou detskou zábavou bol pohyb na čerstvom vzduchu.
Deti v Budúcnosti hrali všetky športy, hoci aj s amatérskym vybavením. Náš hrdina bol zvlášť hrdý na svoju úlohu hokejového brankára.
Hralo sa na malej asfaltovej ploche pri smetiakoch so starou tenisovou loptičkou a hokejkami všetkých možných aj nemožných druhov. Brankársku výstroj tvorili najmä „betóny“ zostrojené z veľkých, pevných papierových vriec, cez dno ktorých si brankár prestrčil nohy.
Zhora mu spoluhráči natlačili do vriec všetok vyhodený papier a noviny, čo našli pri smetiakoch a „betóny“ boli hotové. Aspoň to toľko nebolelo, keď niekto vypálil na Nášho hrdinu poriadnu šajbu. Lapačka bola zo starej čapice.
Samozrejme, že budúcnovskí chalani hrali hokej aj na ľade. To keď sa niekto z ich otcov odhodlal napustiť vodu do niektorého z plytkých bazénikov vo dvore medzi domami.
Bazéniky mali múrik tak akurát nad kolená a hokej sa tam musel hrať úplne úžasne. Táto správa, žiaľ, musí ostať v podmienenom tóne, lebo Náš hrdina sa nikdy neudržal na ľade dosť dlho, aby mohol zodpovedne prehlásiť, že na ňom aj niečo hral.
Šikovnejší ho vystrkali z takéhoto improvizovaného ihriska skôr, než by sa k niečomu aj odhodlal a tak z úprimnej duše nešikovného dorastenca privítal oznam, že jedno poobedie namiesto vysedávania nad úlohami v školskej družine strávia výletom na miestne školské klzisko.
Vyrazil tam s odhodlaním, že svoj handicap hravo prekoná a už najbližšiu nedeľu sa stane plnohodnotným budúcnovským hokejovým dorastencom. Zabudol však na malý háčik, respektíve na celú sériu háčikov a kľúčikov, ktorými boli vybavené jeho improvizované korčule zvané „kačičky“.
Je len pochopiteľné, že jeho rodina odmietla investovať nemalé peniaze do korčulí zvaných „kanady“ (dievčenské sa volali „krasky“) a vypravila ho na ľad v normálnych zimných topánkach, na ktoré sa mali korčule najskôr šikovne zaháknuť a potom ešte šikovnejšie, pomocou „kľúča“, pritiahnuť.
Tak ho nechtiac vystavili doživotnej traume. Jeho spolužiaci z družiny skočili v „kanadách“ na ľad ako draci a preháňali tam spolužiačky na „kraskách“ prakticky odkedy prišli na klzisko.
Len on jediný ostal na lavičke, kde sa pokúsil o nemožné – vlastnými grambľavými a neskôr aj poriadne zmrznutými prstami primontovať ten kačičkový mechanizmus na topánky.
Ten boj trval bez prestávky, až kým vychovávateľka z družiny nepískla, že odchádzajú. Pravda, ešte v poslednej chvíli vyrazil Náš hrdina na ľad aspoň s jednou korčuľou na topánke, ale vzápätí urobil takú piruetu s doskokom na mantinel naprieč, že mu to na najbližších desať minút vyrazilo dych a už navždy odradilo od ďalších experimentov.
Skrátka, nie všetky rozkoše zimných športov boli dokonca aj za rovnostárskeho socializmu dopriate všetkým bez rozdielu. Napríklad tí grambľaví na kačičkách sa mohli ísť kĺzať akurát tak vo sne.
Ďaleko dostupnejším zimným športom bolo sánkovanie v úvoze lesnej cesty nad sídliskom. Bol to prudký tobogan, ktorý ústil na cestu. Kto to neubrzdil tam, skončil v potoku.
Ale najpozoruhodnejšie bolo, keď sa sánkárom podarilo vypáliť z úvozu, odkiaľ nevideli na cestu, vždy pred alebo za autami, ktorých šoféri zasa nevideli, čo sa na nich z úvozu vyrúti.
Patrí medzi dosiaľ neuznaných sedem divov sveta, že tak nikdy žiadny sánkár nepreletel naprieč idúcim autom a že tam žiadne auto nikdy neprevalcovalo osádku detských saní.
Ale to bolo ešte nič proti skokanským závodom na tej istej trati. Akurát že sa odvážlivci spúšťali na lyžiach zo svahu vedľa úvozu, v poslednej chvíli, pred zrázom k ceste sa odrážali, v ideálnom prípade preleteli ponad cestu a dopadávali na druhej strane, zvažujúcej sa k potoku.
Potiaľ teória. V praxi väčšina odvážlivcov skončila na ceste, lebo sa ku skoku (čo chcelo naozaj až samovražednú vôľu) odhodlali neskoro a zošupli sa rovno na zasneženú vozovku.
Ak nebola zasnežená, lebo poprašok už autá rozjazdili, pristátie sprevádzali divoké zvuky dopadu lyží na asfalt. Pravdupovediac, takmer nikomu sa ideálny skok nevydaril a takmer všetci odvážlivci si namiesto potlesku odnášali modriny, narazené kostrče a polámané lyže.
Morálka malých skokanov tak upadala, až sa zdalo, že sa tejto disciplíny vzdajú úplne. Chvíľa pre názorný príklad, chvíľa pre hrdinu. A kto iný než Náš hrdina sa tej chvíle mal chopiť?
V tom období už vedel stáť na lyžiach a pustiť sa rovno dopredu. Nevedel vybrať zákruty a nedokázal zastaviť. A keď sa už raz pustil dolu skokanskou dráhou, nebola šanca ustúpiť.
V hrôze z vlastnej odvahy sa sústredil na správny moment odrazu a odrážal sa s až nadľudskou silou. A letel, on letel! To bola tá sekunda zaslúženej slávy, všetko naokolo, od detí až po náhodných dospelákov, stíchlo v nemom úžase.
Napriahol ruky ako vták Ohnivák a už sa chystal na plavný doskok za cestou, keď si v nasledujúcej sekunde uvedomil, že to ticho nie je ticho obdivné, ale zhrozené. On sa totiž v nadľudskom vypätí všetkých síl odrazil tak prudko, že vyskočil z vlastných lyžiarok, ktoré boli vtedy z hrubej kože a len po kotníky, a teraz plachtil len v ponožkách vzduchom, kým jeho lyže ostali udivene trčať nad zrázom.
Dopad bol katastrofálny, Náš hrdina skončil po nevídaných kotrmelcoch až v potoku. A namiesto obdivného potlesku dostal pred očami všetkých, čo sa v šoku zbehli, prvú pomoc aj s buchnátom do chrbta.
Dych mu naskočil, otvoril oči a pochopil, že veľké ľudské výkony si vyžadujú aj veľké obete. To boli skutočné začiatky dnes tak obľúbených adrenalínových športov.
Gustáv Murín
Ďalšie úryvky z knihy nájdete > TU
