Ľubomír Krampl: Reminiscencie na rok 1968 a okupáciu

Tak som si trochu zaspomínal, kým je ešte čas. Pobrali nám v Rači vinohrady. Domy pobúrali a nás Račanov proti vôli nasťahovali na Štrkovec, či Ostredky…vraj, len kým postavia v Rači nové bytovky a pôjdeme späť. Ale len pár rodinám sa to naozaj podarilo…

A tak som sa ocitol na Štrkovci vo vyberanej spoločnosti. Dostávali tam byty ľudia so zbúraného Podhradia. Oni boli skutočne šťastní. Miesto rozpadajúcich sa niekoľko storočných domov, bez vody a sociálnych zariadení, dostali nové byty so všetkým komfortom.

Kto dnes ospevuje Podhradie, sprosto klame. Nuž a na ten Štrkovec chodili chalani z Prievozu, Ružinova aj z Trnávky. No samí výkvet. Bitky na dennom poriadku. A tie odkazy…

Trnávkari (mexiko, dornkapfla) nám odkazovali, že keď prejdeme cez železničnú štreku čo len meter, povešajú nás za jazyky. Fuj, hrozná predstava. Tak sme tam nechodili.

Aj tak by sme museli cez potok „smradľavku,“ tiekla v ňom biela smradľavá voda, asi sírovodík z Chemických závodov. O tej smradľavke nám starí chalani vraveli, že keď tam strčíme nohu, vytiahneme len holú kosť…

A policajti už nemali nervy na tých výrastkov. Za všetko hneď nasadzovali gumoliečbu. Teda mastili, tých väčších, obuškami. A keď niekoho zobrali na okrsok, tak ho tam fackali aj dve hodiny. Tak dva týždne mali potom od fagana pokoj. Bolo to tam veselé…

A do toho rok 1968, také uvoľnenie. Všade hrali rádiá. Vo vzduchu nádej úplnej slobody. A zrazu bum. Okupácia. Nad Štrkovcom, už od polnoci z 20. na 21. augusta, nalietavali ťažké dopravné lietadlá.

Sovietski výsadkári pred tým útokom Bratislavské letisko obsadili. Vojenská technika z letiska smerovala až do Bratislavy. Bolo jej toľko, že stála už z mesta, až po letisko. A to sme mi chalaniská museli toho 21. augusta predsa omrknúť…

Dnes je výročie okupácie ČSSR. Pamätám si ako som skoro 13-ročný roznášal ilegálne noviny. Z letiska stála kolóna vojenskej techniky až po Štrkovecké jazero.

Dáky československý dôstojník nám chalanom poradil, že každý piaty voz v kolóne je cisterna. A z cisterny na zem visela reťaz. Kvôli tomu, aby sa mohla vybíjať statická elektrina. Inak by mohlo dôjsť k výbuchu…

Tak mi fagani, sme podliezali pod tie cisterny a nachystanými drôtmi sme im tie reťaze vyväzovali. Raz to dvaja ruskí vojaci zbadali. Začali nás naháňať. Tak my hneď naproti veľkému jazeru, zdrháme. Tam boli vybagrované štrkové jamy. Do nich debili z neďalekého bitúnku vozili kravské uši, hlavy a vnútornosti…

To tam bol taký obrovský smrad a my sme šli cez to. Snáď šiesti. Rusov to zastavilo. Nás nie. Zastavili sme sa až v Ružinove. Doblvaní všetci. Tak sme nemohli domov. Šaty sme zahodili a len v trenkách bosí sme šli domov…

Moja mama bola presvedčená, že najprostejšie decko na svete má práve ona. Otec ma hodinu drhol vo vani so šibalským úsmevom. A poradil mi, že to s tými reťazami na cisterne nemusí vždy znamenať výbuch. Že nech sa radšej vrátim k tomu roznášaniu novín. Tak sa aj stalo. Z každého privezeného balíku som si jeden výtlačok odložil. Zostali mi dodnes.

Ľubomír Krampl

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu