Publicista a bývalý novinár Peter Tóth prichádza s kontroverznou knihou Lipšic: Príbeh politického podvodníka, v ktorej podrobuje Daniela Lipšica ostrej kritike. Tóth tvrdí, že jeho kniha nie je motivovaná osobnými antipatiami, ale je podložená dôkladnou analýzou a faktami. V rozhovore pre Bratislavský Večerník približuje, na akých dokumentoch knihu postavil, prečo považuje Lipšica za symbol „systémového problému“ a aké sú jeho ďalšie plány do budúcnosti.
Vaša nová kniha má kontroverzný názov. Prečo ste sa rozhodli práve pre titul Lipšic: Príbeh politického podvodníka? Môžete vysvetliť, čo vás k tomuto rozhodnutiu viedlo a na základe čoho ste Lipšica označili za „politického podvodníka“?
Uvedomujem si že slovné spojenie politický podvodník môže znieť tvrdo a možno niekoho ušiam aj kontroverzne, ako naznačujete. Domnievam sa však, že je to len povrchné hodnotenie, pretože ak si ktokoľvek prečíta knihu nezaujatými očami, dospeje k rovnakému názoru. Celá politická kariéra Daniela Lipšica je postavená na podvodoch, skratkách a protekciách. K justičnej skúške bol pripustený podvodom. Aj ju skladal podvodným spôsobom. Na základe dvojnásobného podvodu získal vstupenku tak do sveta advokácie, ako aj justície a prokuratúry. Na základe podvodu získal aj bezpečnostnú previerku, čo mu otvorilo cestu na čelo špeciálnej prokuratúry. Jeho politický subjekt Nová väčšina vznikol na základe finančného podvodu a tak ďalej a tak podobne. Všetky detaily podvodnej kariéry Daniela Lipšica opisujem a dôsledne zdôvodňujem v knihe postavenej na materiálnych dôkazoch, ktorá má okolo päťsto strán a takmer 1 300 poznámok pod čiarou.
Ako dlho ste na knihe pracovali a aké zdroje ste pri jej písaní využili? Uviedli ste, že ste strávili viac ako rok a pol zhromažďovaním dokumentov a analýzou. Aké materiály ste mali k dispozícii?
Celý projekt trval približne rok a pol. S pokusom o humor hovorím, že som stratil osemnásť mesiacov života a prišiel som k pätnástim kilogramom navyše, pretože som bol celý ten čas prikovaný k stoličke a k počítaču. K dispozícii som mal naozaj rozsiahly materiál. Úradné dokumenty, listinné dôkazy, vyšetrovacie spisy, súdne rozhodnutia a zadovážil som si aj rozsiahly monitoring dobovej a aktuálnej tlače.
Tvrdíte, že Lipšic v politike často prezentoval jednu vec, ale v skutočnosti robil opak. Môžete uviesť konkrétny príklad? Aké sú podľa vás jeho najvýraznejšie politické prešľapy alebo kroky, ktoré sa nezhodovali s jeho verejnou rétorikou?
Uvediem dva príklady za všetky. Daniel Lipšic sa pred kamerami tvári ako principiálny bojovník proti korupcii. Keď bol ministrom vnútra, Daniel Lipšic spolu s Milanom Krajniakom a Marcelom Klimekom kúpili odpočúvací systém a všetko nastavili tak, aby zarobili ich kamaráti. A ešte systém zaobstarali natoľko nekompetentne, že zariadenie nebolo možné roky využívať, čím sa stal zastaralým. Čerešničkou na torte je, že Lipšic a spoločníci na odpočúvacom systéme zarábajú dodnes. Ročne od štátu inkasujú milióny eur. Tá istá trojica zorganizovala aj obstaranie povinného zmluvného poistenia pre autá ministerstva vnútra. Vysúťažili poisťovňu a následne medzi ministerstvo a poskytovateľa služby vložili agenta. Bez akéhokoľvek ekonomického alebo iného vecného či právneho opodstatnenia. Jedinú ekonomickú výhodu z toho mal agent, pretože bez práce zarobil stovky tisíc eur a domnievam sa, že sa za to bol ochotný so ziskom aj podeliť.
Vaša kniha môže byť vnímaná aj ako súčasť vašej dlhodobej kritiky Daniela Lipšica. Nie je to skôr osobný spor než objektívna analýza? Čelíte výhradám, že váš postoj k Lipšicovi nie je len odborný, ale aj osobný. Ako by ste na to reagovali?
Daniela Lipšica kritizujem približne dvadsaťpäť rokov a robím to preto, lebo už v čase, keď vstúpil do verejného života, som postrehol, že zneužíva trestné právo na politické a osobné ciele. Považujem to za nebezpečné pre spoločnosť. Kniha je okrem iného postavená na myšlienke, že Daniel Lipšic je nielen verejne činná osoba, ale on je aj systém. Nikto nemal za ostatného štvrťstoročia taký vplyv na formovanie trestnej politiky štátu ako práve on. V knihe to nazývam Systém Lipšic a detailne opisujem, ako vznikol a aké boli jeho plody. Bez toho, aby som prezrádzal obsah knihy, naznačím, že trestná politika štátu splodená Danielom Lipšicom bola pomalým uvarením celej spoločnosti ako žaby v hrnci. Nechali sme si vnútiť svet kajúcnikov, svet neustáleho zvyšovania trestov, rozširovania počtu trestných činov a to všetko bez toho, aby sa zefektívňovala práca orgánov činných v trestnom konaní. Mnohé údajné úspechy NAKA a špeciálnej prokuratúry neboli výsledkom skutočného vyšetrovania, ale boli postavené výlučne na kupčení so spravodlivosťou a kšeftovaní s kajúcnikmi. V obrovskom množstve prípadov výpovede kajúcnikov pred súdmi jednoducho neobstáli a ak obstáli, tak za veľmi podozrivých okolností. Jednou z nosných tém knihy je preto popis toho, ako tento systém vyzeral, ako vznikal a ako fungoval. V rámci malej historickej exkurzie popisujem, ako vyzeral náš trestný systém od roku 1961 do roku 1990, ako sa menil po revolúcii a na akú trajektóriu ho vyslal Daniel Lipšic, keď sa v roku 1998 prvýkrát objavil v slovenskej politike.
Kniha vyšla vo vydavateľstve Torden, ktoré sa profiluje ako vydavateľ investigatívnej literatúry. Plánujete v budúcnosti ďalšie tituly? Budete sa ďalej venovať podobným témam alebo máte v pláne aj iné žánre? A plánujete nejaké diskusie či besedy k jej uvedeniu?
Začnem od konca, máme naplánované besedy v Košiciach a v Trnave a domnievam sa, že budú aj ďalšie. Určite by som chcel napísať ešte zopár kníh, ak dožijeme, ako hovorila moja babka. Za perspektívne témy považujem mnohé prevratné geopolitické aj domáce udalosti, ale aj trestné prípady z takzvaného obdobia temna rokov 2020 – 2023. Problém nie je s nedostatkom tém, ale vybrať si a zhromaždiť k nim dostatok materiálu. Ďalším problémom je čas, čo je jediná reálna a skutočne cenná komodita. Rozhodne však chcem skĺbiť výber správnej témy, zhromaždenie podstatného podkladového materiálu a správny manažment času v záujme napísania ďalších, verím, pútavých kníh.
