Robert Fico je fenomén slovenskej politiky – nie preto, že by bol výnimočný štátnik, ale preto, že sa mu už trikrát podarilo vrátiť na vrchol aj napriek vlastným kauzám, protirečeniam a spoločenskej únave. Ako majster rečí o „sociálnom štáte“ a „národných záujmoch“ dokázal premeniť hnev voličov na volebný zisk. Ale čo konkrétne po ňom zostáva?
Sociálna politika: Dobrý marketing, sporné výsledky
Fico rád hovorí o sociálnych istotách – vlaky zadarmo, 13. dôchodky, minimálne mzdy či vratky za plyn. Pre časť obyvateľstva to boli viditeľné benefity. Odborníci to však vnímajú inak: ako neadresné populistické opatrenia, ktoré síce krátkodobo zaberú na voliča, no dlhodobo zaťažujú verejné financie.
Ako to komentoval používateľ v diskusii pod statusom Nikitu Slováka: „Rozdal XY peňazí, ktoré ani nemá – pre jednoduchšieho človeka je to plus, pre ekonóma bolesť hlavy na generáciu dopredu.“
Európska politika: Schengen? Euro? Nie vďaka nemu
Aj keď sa Fico rád fotil s euromincami a chválil členstvom Slovenska v Schengene, skutočnosť je iná – všetko podstatné pripravila Dzurindova vláda. Slovensko vstúpilo do EÚ a NATO v roku 2004, za premiérovania Mikuláša Dzurindu. Fico len prevzal štafetu a prispôsobil sa realite – hoci ešte pár rokov predtým hlasno protestoval proti „diktátu Bruselu“.
Reformy? Sľúbil zrušiť, ale nezrušil
Vo volebnej kampani tvrdil, že Dzurindove reformy rozoberie do poslednej skrutky. Realita? Zachoval ich jadro a iba ich „socialisticky doťukol“. Vraj preto, že zistil, že systém by bez nich skolaboval. Inými slovami: veľa rečí, málo činu. Ale rétoricky mu to vyšlo.
Kauzy, ktoré sa nelepia – ako teflón
Fico je teflónový politik. Gorila, Bašternák, Kočner, Jankovská, Kaliňák, Kičura, Pčolinský, Výboh… a predsa nič. Ani protesty po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej ho politicky úplne nepotopili. Po krátkom ústupe sa opäť vrátil do čela vlády a pokračuje tam, kde skončil – s upraveným imidžom „štátnika“, ktorý má stále ten istý cieľ: udržať moc.
A renta? Za čo vlastne?
Otázka, ktorú položil Nikita Slovák, zostáva výstižná: „Čo konkrétne dobré urobil Fico pre Slovensko, keď sa mu máme skladať na rentu?“ Možno práve to, že tu vytvoril nový politický žáner – realita verzus realita podľa Fica. V tomto je naozaj výnimočný.
