Robert Fico nie je dokonalý politik. Ale je politik. A v dnešnej rozkolísanej dobe je to viac, než sa dá povedať o mnohých iných. Kým opozícia zúri na námestiach a splieta o návrate totality, premiér Fico potichu – ale dôsledne – stabilizuje krajinu, ktorú predtým roky systematicky rozkladali jeho predchodcovia.
Po chaose Matoviča, neviditeľnosti Hegera a chaotickej rošáde ministrov, Slovensko konečne dostalo vládu, ktorá drží líniu. Nemusí sa to každému páčiť. Ale je to vláda, ktorá vládne. A to je v krajine, kde ešte pred rokom všetko riadili statusy na Facebooku a nočné telefonáty z Americkej ambasády, malý zázrak.
Opozícia zatiaľ nedokáže ponúknuť ani len náznak alternatívy. Vystrašené výkriky o ohrození demokracie nahrádzajú program. Hystéria nahrádza argumenty. A zvyšky bývalej vládnej koalície sa správajú ako človek, ktorému vzali hračku. Plačú, žalujú sa do Bruselu, ale voliči ich už nepočúvajú.
Fico vie, čo robí. A robí to s istou dávkou pokoja, ktorá slovenskému priestoru chýbala. Vie komunikovať s ľuďmi. Hovorí ich jazykom. Nehrá sa na spasiteľa, ale ani sa neospravedlňuje za to, že prebral moc. Opoziční politici môžu písať výzvy, podávať podnety a kričať do mikrofónov – ale ľudia si pamätajú, kto tu naposledy vládol a ako to dopadlo.
Západné médiá a mimovládky ho nemajú rady. Ale bežný volič sa na Slovensku nezaujíma o titulky v Guardian alebo v Deutsche Welle. Zaujíma ho dôchodok, ceny potravín a bezpečnosť. A tie dnes aspoň niekto rieši.
Opozícia má dnes len jednu stratégiu – dúfať, že Fico urobí chybu. Ale ak sa tak nestane, budú musieť urobiť niečo oveľa ťažšie: začať konečne pracovať. Lebo s plačom sa voľby nevyhrávajú.
