Keď sa Robert Fico v roku 2010 lúčil s premiérskym kreslom po voľbách, v ktorých zvíťazil Smer, ale nezložil vládu, poskytol rozhovor pre denník SME. Povedal vtedy pamätnú vetu: „Môžem vás ubezpečiť, že v roku 2014 už v politike nebudem.“ (Zdroj: SME, 7.4.2009)
V roku 2012 Fico zostavil jednofarebnú vládu a stal sa premiérom. Neskončil však. Vládol až do marca 2018, kým ho nedonútili odstúpiť verejné protesty po vražde novinára Jána Kuciaka.
Ani vtedy však neskončil. Vrátil sa. Dnes, v roku 2025, je opäť predsedom vlády. A opäť klame. Nie prvýkrát a pravdepodobne nie naposledy.
Politici zvyknú sľubovať veľa – že odídu, že dajú priestor mladším, že budú slúžiť len jedno volebné obdobie. No v prípade Roberta Fica už nejde len o planý sľub. Ide o dôsledky. Nielen pre neho, ale pre celú krajinu.
Lídri, ktorí v minulosti vedeli, kedy odísť – Vladimír Mečiar, Mikuláš Dzurinda či Iveta Radičová – možno neodišli v najlepšej chvíli, ale aspoň pochopili, že čas sa naplnil. Robert Fico nie. Jeho záruka vypršala už dávno, ale on si stále myslí, že krajina bez neho nemôže fungovať.
Lenže krajina s ním funguje čoraz ťažšie. Jeho aktuálne správanie – návšteva Moskvy v deň výročia porážky fašizmu, mlčanie o súčasnom Rusku, ohýbanie histórie – ukazuje, že svoj odkaz prekrúca.
A práve preto je dôležité pripomínať si nielen historické dátumy, ale aj politické sľuby.
Z politiky tak, ako zvyknú sľubovať mnohí, neodišiel. Ostal. A my všetci platíme cenu za jeho politickú trvanlivosť – hoci je už dávno po záruke.
