Peter Pellegrini a Robert Kaliňák sa zobúdzajú o pol šiestej ráno, oblečení v maskáčoch, potia sa – nie pred médiami, ale na vojenskom výcviku. Vraj dobrovoľne. Niečo ako keď sa koncom augusta dobrovoľne vrátite z Chorvátska. Už teraz sa teším, ako Pellegrinimu po deviatich dňoch v kasárňach vymenia prezidentskú štandardu za rozcvičkovú karimatku a namiesto insígnií si pripne krížik za “odvahu v PR operáciách”. Je to prekvapenie, aj preto, lebo za toto ho Slávo už neplatí.
Verejnosť vidí dvojicu, ktorá sa zblížila nielen politicky, ale aj potením v kasárenskej posteli – metaforicky, samozrejme. Kedysi sa do výcviku šlo, lebo nariadil štát, dnes sa ide, lebo radí PR poradca. Výsledok? Dvaja páni v stredných rokoch si navliekli uniformy a s kamennými tvárami predstierajú, že sú vzorom občianskej odolnosti. Ich cieľ však nie je mobilizácia armády, ale sympatií.
Pôsobí to ako operácia “Získaj si národ”, kde sa menej cvičí fyzická kondícia a viac verejná mienka. Ministerstvo obrany si môže spokojne zapísať do hodnotenia: „Plnenie úloh: výborné. Získaná pozornosť médií: masívna. Vedľajšie škody: dôvera v pravidlá.“ Lebo ak sa verejní činitelia v mene vlastnej kampane tvária, že nie sú činitelia, len bežní občania v teplákoch, možno by sme mali rovno zrušiť zákon o reklame. A možno aj modré knižky – tie im predsa teraz zázračne neprekážajú.
No tak dobre. Pellegrini týmto vraj ukazuje, že aj keď je „gay“, je chlap. Neviem, kto to ešte potrebuje dokazovať. Ale keď už, nech sa páči – najbližšie by mohol ísť ako dobrovoľný baník na tri smeny do Handlovej. Alebo strážiť pacientov na covidovom oddelení v Piešťanoch. Aj to je služba vlasti.
