Nad Karakasom sa cez víkend znovu zjavili obrazy, ktoré mnohí považovali za uzavretú kapitolu dejín Latinskej Ameriky. Podľa agentúry Reuters prezident USA Donald Trump 3. januára 2026 oznámil, že americké sily po útokoch zadržali venezuelského prezidenta Nicolása Madura a jeho manželku, pričom oboch mali odviezť mimo krajiny. Podľa Reuters sa následne Venezuelská vláda ohradila voči tomu, čo označila za „vojenskú agresiu“ USA.
Prvá emócia je pre mnohých zrozumiteľná: Maduro je roky symbolom autoritárstva, ekonomického rozvratu a politickej represie. Problém je, že v politike a medzinárodnom práve nie je rozhodujúce len to, koho chcete zastaviť, ale aj to, akým spôsobom to urobíte. Ak sa hranice „prípustného“ posunú raz, už sa spravidla nevrátia späť bez následkov.
Reuters zároveň priniesol právny rozmer celej operácie a citoval odborníkov, podľa ktorých medzinárodné právo zakazuje použitie sily s výnimkami ako mandát Bezpečnostnej rady OSN alebo sebaobrana. V texte zaznieva aj argument, že samotná trestná obžaloba nestačí ako oprávnenie na vojenskú akciu voči cudziemu štátu a že drogová kriminalita či gangy sa spravidla nepovažujú za ozbrojený konflikt, ktorý by automaticky ospravedlňoval vojenský zásah.
Ďalšia rovina je politická: ak sa operácia prezentuje ako „cielený law-enforcement“, no súčasne sa hovorí o preberaní správy krajiny či o otvorenosti voči „boots on the ground“, vzniká nebezpečný mix, ktorý rozmazáva rozdiel medzi zatýkaním a okupáciou. Aj Reuters upozorňuje na otázky okolo informovania Kongresu a na napätie medzi prezidentskými právomocami a kontrolou zo strany zákonodarcov.
Z európskeho pohľadu – a obzvlášť v čase vojny na Ukrajine – je to ešte citlivejšie. Západ roky stavia svoju argumentáciu na pravidlách, suverenite a neprípustnosti agresie. Keď sa potom objaví operácia, ktorú viacerí právnici spochybňujú z hľadiska medzinárodného práva, priestor na „morálnu autoritu“ sa zužuje. A presne v tom momente sa do hry dostáva propaganda: nie preto, že by mala pravdu, ale preto, že dostáva muníciu.
Zásah má aj veľmi praktické riziká. Venezuela má dlhú históriu zadržiavania cudzincov a vyjednávania cez väzňov. Reuters napríklad pripomenul prípady Američanov zadržiavaných vo Venezuele aj výmeny, pri ktorých boli v júli 2025 prepustení zadržaní americkí občania výmenou za návrat zadržaných Venezuelčanov. Ak sa konflikt vyostrí, logickou odvetou nemusí byť len diplomatická nóta, ale aj tlak na „mäkké ciele“ – ľudí, ktorí sa ocitnú na nesprávnom mieste v nesprávnom čase.
Napokon je tu región. Reuters pripomína historické paralely s Panamou a menami, ktoré v Latinskej Amerike stále vyvolávajú alergiu na cudziu „záchranu“. Aj vlády, ktoré Madurovi nefandia, môžu pri podobnom postupe spozornieť – nie z lásky k režimu, ale zo strachu z precedensu.
A tak sa dostávame k pointe: možno sa dá zmeniť režim. Otázka je, či sa pritom nezmenia aj pravidlá, na ktorých stojí medzinárodný poriadok. Ak sa bojuje za právo, no volí sa cesta, ktorá ho obchádza, výsledkom môže byť svet, v ktorom je menej spravodlivosti pre všetkých – aj pre tých, ktorí si dnes tlieskajú.
A do tejto rovnice sa vrátila aj ropa. Podľa Reuters Trump v sobotu vyhlásil, že veľké americké ropné spoločnosti majú „minúť miliardy a začať zarábať pre túto krajinu (USA)“ na obnovu venezuelskej ropnej infraštruktúry a na zvýšenie ťažby, pričom v texte sa spomína napríklad Chevron, ExxonMobil či ConocoPhillips. Niet divu, že sa okamžite objavili špekulácie, či nebola práve ropa – a budúce zisky z prístupu k najväčším preukázaným zásobám ropy na svete – jedným z motívov zásahu. Aj keby bol oficiálny príbeh akýkoľvek, spojenie vojenskej akcie a následného „otvorenia dverí“ americkým firmám pôsobí navonok tak, že starý tieň geopolitiky sa nad Latinskou Amerikou vracia v plnej sile.
