Rača nie je iba súborom ulíc, domov, vinohradov a historických budov. Jej podobu po celé generácie vytvárali ľudia – učitelia, kňazi, umelci, remeselníci, lekári, vinohradníci, vojaci či obyvatelia, ktorých význam možno nikdy neprekročil hranice miestnej komunity, no bez nich by dnešná Rača vyzerala inak.
Práve ich príbehom venoval Račiansky muzeálny spolok výstavu „Chceme si ich pamätať – významné osobnosti Rače“, ktorú v pondelok 10. augusta predstavil na nádvorí Koloničovej kúrie. Súčasťou programu bola komentovaná prehliadka a vlastivedná prednáška, počas ktorej o vzniku výstavy i konkrétnych osobnostiach hovorili Jana Maníková, Dobroslava Luknárová a Mária Hatalová z Račianskeho muzeálneho spolku.
Výstava bude návštevníkom opäť sprístupnená počas Račianskeho vinobrania od 11. do 13. septembra 2026 v podlubí Nemeckého kultúrneho domu.
Na podujatie prišlo niekoľko desiatok návštevníkov, podľa odhadu Bratislavského Večerníka približne päťdesiat. Organizátorky pritom pôvodne počítali len s desiatimi až pätnástimi stoličkami.
„Sme veľmi radi, že ste prišli v takom veľkom počte. My sme s Marikou počítali, že tak 10 – 15 stoličiek, takže nie, nestačilo nám toľko. Sme radi, lebo to vlastne ukazuje, že vás zaujíma, kto v Rači žil, čo urobil, čo nám priniesol,“ povedala na úvod predsedníčka Račianskeho muzeálneho spolku Jana Maníková.
Výstava nevznikla ako jednorazový projekt. Račiansky muzeálny spolok sa k jednotlivým osobnostiam postupne dostával pri spracovávaní ďalších tém z dejín mestskej časti. Pred približne tromi rokmi pripravil veľkú výstavu o obchodoch, dielňach a remeslách, neskôr sa venoval školám či športovcom. Pri týchto témach sa začali vynárať konkrétni ľudia, ktorí svojou prácou formovali obec.
„Nemusia to byť len ľudia, ktorí vydávajú knihy a majú nejaké veľké výsledky v práci, ale niečím prispeli Rači a jej rozvoju. Takí normálni ľudia, ktorí žijú svoj život a robia niečo užitočné, zaujímavé a pekné, si zaslúžia pozornosť a spomienku,“ zaznelo počas prednášky.
Práve čas je jedným z dôvodov, prečo chce spolok konať teraz. S odchodom pamätníkov sa môžu stratiť informácie, ktoré nikto nikdy nezapísal. „Myslím si, že práve my sme tá generácia, ktorá to musíme začať dávať dohromady, lebo keď my tu už nebudeme a naši rodičia, starí rodičia, už si na nich potom asi málo ľudí bude vedieť spomenúť,“ upozornila Jana Maníková.
Korene rodín pomáhajú pochopiť, čo Rača vlastne je
Osobnejší pohľad priniesla Dobroslava Luknárová z Račianskeho muzeálneho spolku. Sama počas prednášky spomínala, že do Rače prišla až ako dospelá. Práve preto si podľa vlastných slov intenzívnejšie uvedomovala rozdiel medzi rodinami roztrúsenými po Slovensku a starými račianskymi rodmi, ktoré zostávali s miestom spojené celé generácie.
Silným zážitkom pre ňu boli napríklad veľké stretnutia Luknárovcov. „Na mňa veľkým dojmom zapôsobili stretnutia luknárovské. Stretlo sa zrazu sedem luknárovských rodov. A to prepojenie – zrazu tá Rača dostávala čoraz širší rozmer,“ spomínala Luknárová.
Práve Ján Luknár patrí medzi osobnosti, ktorým výstava venuje výraznejší priestor. Historik a genealóg sa zaoberal račianskymi rodmi a dejinami obce. Zanechal aj volebné zoznamy, vďaka ktorým možno niektoré rodiny spätne dohľadať až ku konkrétnym číslam domov.
Gruberová a Krížiková na svoj račiansky pôvod nezabúdali
Výstava je rozdelená na dve základné skupiny. Jednu tvoria ľudia narodení v Rači a bezprostredne spojení s obcou, druhú osobnosti, ktoré sa tu nenarodili, ale významnú časť života v Rači pôsobili a svojou činnosťou ju ovplyvnili.
Medzi najznámejšie račianske rodáčky patrí operná speváčka Edita Gruberová. „Editu Gruberovú všetci poznáte. Narodila sa v Rači, vždy sa hrdo hlásila k Rači, a keď mohla, prišla na stretnutia, alebo keď tu bola, nezabudla pozdraviť svoje kamarátky a stretnúť sa s nimi,“ pripomenula Mária Hatalová z Račianskeho muzeálneho spolku.
Rovnako silné spojenie s Račou mala podľa nej aj herečka Eva Krížiková. „Račianskou rodáčkou je aj Eva Krížiková, ktorá sa takisto k tomu hrdo hlásila a jej rod by stálo za to ešte celý zmapovať a všeličo sa o ňom dozvedieť,“ povedala Hatalová.
Výstava pripomína aj Janka Račanského z rodiny Trtolovcov, jednu z výrazných tvárí račianskeho ochotníckeho divadla. Jeho talent napokon presiahol miestne javisko a stal sa členom súboru Novej scény.
Rača mala legionára, vojenského letca aj „Karpatského vlka“
Menej známu kapitolu miestnych dejín predstavujú osobnosti vojenskej histórie. Medzi nimi je Viktor Bednarič, príslušník československých légií v Rusku, František Čík, jeden z prvých slovenských vojenských letcov, či Karol Ivičič prezývaný Karpatský vlk, partizán a neskôr dlhoročný vedúci Zochovej chaty.
Pri Františkovi Číkovi a Viktorovi Bednaričovi dodala: „Boli to zaujímavé postavy a keď si prečítate aspoň tú málosť ich života, ktorú sme tu prezentovali, tak vás to bude nabádať vedieť o nich možno niečo viac.“
Architekt, ktorého Rača ešte len znovu objavuje
Jedným z príbehov, ktorý ukazuje, koľko práce ešte miestnych bádateľov čaká, je Eduard Pražák. Výstava ho predstavuje ako projektanta Nemeckého kultúrneho domu v Rači.
Jeho kariéra však pokračovala aj po odchode z Československa. „Dodnes tam sú krásne veľké stavby, hlavne v Grazi, Technická univerzita a mnohé iné, ktoré on projektoval. My o ňom vieme len toľko, že tu v Rači postavil Nemecký kultúrny dom. Ale že to bol naozaj pán architekt, ktorý aj tam ďalej pokračoval, to ešte potrebujeme ďalej preskúmať,“ povedala Hatalová.
Výstava tým zároveň ukazuje svoj širší význam. Nemá byť definitívnou encyklopédiou, ale impulzom k ďalšiemu pátraniu.
Kvetinárka, ktorej meno poznali ďaleko za Račou
Medzi veľkými umelcami, architektmi či vedcami môže na prvý pohľad prekvapiť meno Marty Prokešovej. Známa račianska kvetinárka však podľa autoriek výstavy svojím remeslom prerástla miestne pomery.
„Pani Marta Prokešová, známa kvetinárka, svojím umením a láskou ku kvetom prerástla tú našu malú Raču. Poznali ju všetci, ktorí chceli mať niečo pekné doma alebo niečo pekne vyzdobiť,“ povedala Mária Hatalová.
„Ľudské srdce Rendezu“
Úplne iný typ osobnosti predstavuje železničiar Eduard Wenzl. Veľká profesionálna kariéra či medzinárodné ocenenia neboli dôvodom, prečo ho spolok zaradil medzi osobnosti Rače. Jeho význam spočíval predovšetkým v tom, čo znamenal pre komunitu na Rendezi.
„Pán Wenzel, skromný človek, obyčajný železničiar, ale Rendezáci by povedali, že bez neho by Rendez nebol taký, aký je dnes. Jeho život je hotová legenda. Hovorili o ňom ako o ľudskom srdci Rendezu,“ približovala Hatalová.
Práve tento príbeh dobre vystihuje filozofiu celej výstavy – význam človeka nemusí byť merateľný tým, koľkokrát sa jeho meno objavilo v celoštátnych dejinách.
Učitelia po sebe zanechali viac ako vysvedčenia
Osobitnú pozornosť dostali pedagógovia. Ján Mirovský pôsobil ako kantor a učiteľ na katolíckej škole, Karl Heider na evanjelickej škole. Heider navyše zbieral ľudové piesne, básne a povesti a k podobnej činnosti viedol aj svojich žiakov. Materiály sa neskôr zachovali v Slovenskom národnom múzeu. Výstava pripomína aj Františka Kubu, Jozefa Moravčíka či Zlatu Dônčovú.
Dobroslava Luknárová počas prednášky pripomenula aj pedagógov z novšej minulosti. „Keď poviem pani učiteľka Fedorová, mnohí viete, o koho ide. Keď poviem pani učiteľka Kováčová, tak sa vám ešte aj ten spevácky zbor, ktorý dirigovala, objaví. Takto by sa mohli menovať naozaj ďalšie osobnosti,“ povedala.
Od Strelkovho jablka po račianskeho bylinkára
Vinohradnícku a záhradkársku tradíciu zastupuje Jozef Strelka starší, významný ovocinár a šľachtiteľ. „Naučil Račanov, ako záhradkáriť, lebo Račania, keď si stavali domy, každý chcel mať peknú záhradku, ale musel sa to aj naučiť. Založil škôlku, kde pestoval a učil štepiť a ošetrovať,“ vysvetľovala Mária Hatalová.
Jeho syn, profesor Jozef Strelka, sa stal významným otorinolaryngológom, vedcom a vysokoškolským pedagógom.
Ďalším z miestnych originálov bol Jozef Válovič, známy liečiteľ a bylinkár. „V Rači ho veľmi uznávali. Pomohol mnohým svojimi bylinkami a chodili za ním ľudia z celej Bratislavy a dokonca z celého Slovenska, aby sa poradili,“ uviedla Hatalová.
Výstava pripomína aj významného slovenského botanika a vysokoškolského učiteľa Augustína Murína, po ktorom je pomenovaná ulica v Krasňanoch, a mladého lekára Jozefa Kajabu, gynekológa a pôrodníka, ktorého život predčasne ukončila pandémia covidu.
Nechcú, aby meno na ulici zostalo iba menom
Jednou z myšlienok Račianskeho muzeálneho spolku je prepojiť poznanie minulosti aj s verejným priestorom. Niektoré z predstavených osobností už majú v Rači pomenované ulice. Pri ďalších by podľa autoriek výstavy mohlo byť na mieste uvažovať o pamätnej tabuli, pomenovaní ulice alebo významnej budovy.
„Mohli by byť takými nositeľmi budúcich pomenovaní po uliciach Rače alebo možno nejakej významnej budovy, alebo by si zaslúžili mať tabuľu na rodnom dome. Takto sa chvália mnohé mestá, mestečká a obce,“ povedala Mária Hatalová.
Spolok uvažuje aj nad tým, že pri uliciach pomenovaných po osobnostiach by mohli pribudnúť stručné informačné tabuľky, aby obyvatelia vedeli, koho meno každodenne používajú vo svojej adrese.
Staré fotografie nevyhadzujte, môžu obsahovať kus dejín Rače
Výstava nemá byť uzavretým dielom. Račiansky muzeálny spolok vyzýva obyvateľov, aby mu pomohli ďalšie príbehy dopĺňať. V rodinách sa stále môžu nachádzať fotografie, listiny, dokumenty či osobné spomienky na ľudí, o ktorých už oficiálne pramene mlčia. Časť historických dokumentov a kroník sa v priebehu rokov stratila, takže rodinný album môže byť niekedy jediným zostávajúcim prameňom.
„Keď nám nájdete čokoľvek, čo sa týka takýchto významných alebo známych ľudí, prípadne ľudí, ktorí pre Raču veľa urobili, a máte fotografie, spomienky či čokoľvek iné, budeme radi, keď nám ich poskytnete,“ vyzvala návštevníkov Jana Maníková.
Račiansky muzeálny spolok má od miestneho úradu k dispozícii kvalitný skener. Materiály teda nemusí od majiteľov preberať natrvalo. „Vieme si ich naskenovať a vzápätí vám tie fotografie vrátime. Radi by sme z toho do budúcnosti urobili pamätné a spomienkové materiály pre nás, pre naše deti a vôbec pre históriu Rače,“ dodala Maníková.
Výstava sa má opäť predstaviť aj počas Račianskeho vinobrania pred Nemeckým kultúrnym domom. Dovtedy ju môžu obohatiť práve nové informácie a podklady od obyvateľov.
Zachovať chcú aj hlas starej Rače
Račiansky muzeálny spolok zároveň pripravuje brožúrku o Račianskom nárečí a obracia sa na obyvateľov s ďalšou prosbou.
Ak majú Račania doma starú pohľadnicu, knihu, písomnosť alebo iný artefakt, v ktorom sa zachovalo račianske nárečie, môžu ho spolku zapožičať na zdokumentovanie.
Tentoraz však nejde iba o uchovanie písaného slova. RMS chce zaznamenať aj autentický hlas a zvuk račianskeho nárečia – reč ľudí, ktorí ním ešte prirodzene hovoria alebo si ho pamätajú.
Zvuková nahrávka má byť prepojená s pripravovanou brožúrkou prostredníctvom QR kódu. Čitateľ by si tak po jeho naskenovaní mohol račianske nárečie nielen prečítať, ale aj vypočuť.
Aj tento projekt nadväzuje na základnú myšlienku výstavy. História Rače nie je iba zoznamom rokov a mien. Je ukrytá v rodinných fotografiách, spomienkach, starých knihách, pomenovaniach ulíc, príbehoch susedov aj v reči, ktorou sa kedysi rozprávalo na račianskych dvoroch a vo vinohradoch.
A kým ešte existujú ľudia, ktorí tieto príbehy poznajú, Račiansky muzeálny spolok ich chce zachytiť a odovzdať ďalším generáciám.
Za ich prácu sa poďakoval na záver prednášky aj vicestarosta Róbert Pajdlhauser, ktorý zároveň na návrh predsedníčky spolku prisľúbil, že obec osadí informačné tabule na uliciach, či miestach, ktoré sú späté s významnými osobnosťami Rače.
Jasné, aktuálne správy o Rači nájdete v Račianskom Večerníku.
Všetky fotografie z podujatia nájdete na Facebookovej stránke Bratislavského Večerníka.
