Tanečné predstavenie nemeckej režisérky a choreografky Piny Bausch − Kontakthof bolo prvý krát prezentované publiku v roku 1978. Na prelome millennia, dňa 25.2.2000 tanečné divadlo Wuppertal uviedlo upravenú verziu s hlavnými aktérmi nad 65 rokov. Tanztheater Wuppertal cestovalo takmer 34 rokov. Reprízy Kontakthof-u malo možnosť vzhliadnúť publikum takmer každej väčšej metropoly, počnúc turné v Rio de Janeiro a končiac v Toronte.
Cestovateľská povaha diela nám zreteľne demonštruje večnosť a univerzálnosť témy nehynúceho vrenia, napätia „kontaktovej arey” mužsko – ženského sveta. Práve toto prelínanie množín, nie vždy v správnom bode kružnice, je brilantným spôsobom prenesené do sféry tanca. Veď i z psychologického hľadiska je tanec považovaný za prejav emocionálny, formu seba vyjadrenia a seba prezentácie, flirtom v ľudskej, ale i zvieracej ríši.
[youtube height=“HEIGHT“ width=“WIDTH“]http://www.youtube.com/watch?v=aorfl4CtmnU[/youtube]
V koľajach post dramatického divadla je vedená i formálna stránka vystúpenia. Minimalistická scéna – prázdny parket, rad stoličiek v protiľahlých stenách siene, klavír, mikrofón – neodvádza našu pozornosť na iný znak. Podobne, ako aj schematické, šablónovité odlíšenie farebností oboch pohlaví – ženy oblečené v pastelových, saténových šatách, muži v sivých oblekoch.
Tanečníci – amatéri, poväčšine známe “tváre” z okolia bydliska P. Bausch, sú páni a dámy vekovej kategórie „senior”, i keď vo výbornej fyzickej forme. Predsa len nie je možné porovnávať ich prejav s bezchybnou krásou pohybu profesionálnych tanečníkov. Avšak práve tento moment podčiarkuje bezvýchodiskové „vyhladovanie“ a neustále „vyhľadávanie“ kontaktu i vo fáze nedokonalosti, staroby, s nosom ako karfiol, vlasmi ako kyslá kapusta či chlpmi v ušiach.
Celé predstavenie je doprevádzané hudbou 30. – 40. rokov 20 storočia, čo vytvára atmosféru „zlatej éry swingu“ plnej „bigbandových“ tancovačiek, optimistickej, chytľavej hudby a zábavy, jarného kvitnutia a prebúdzania (Frühling und Sonnensschein, Oh Fräulein Grete, Einmal ist keinmal, Im Rosengarten), ale i nostalgického snenia a tichého strachu z nástrah medzivojnového sveta.
Hlavná štruktúra diela vytváraná parataktickým radením smutno – smiešnych fragmentov viac či menej úspešného dvorenia. Predstavenie je vystavané z vzájomne nesúvisiacich čiastočiek ľudskej existencie, útržkov dialógov od pozývania do reštaurácie až po upomienky učiteľky v tanečnej škole.
Rozparcelovaním predstavenia by sme prišli k záveru, že jednotlivé scény sú nadnesené, komediálne, nereálne, avšak spolu vytvára hlboko pravdivé fluidum nášho života. Spomeniem pár slovných fragmentov, ktoré dosahujú až hranice istej zúfalej manifestácie vlastnej osamelosti.
Je to scéna z „klavírneho revu“ („…zatvárim sa, ako keď chcem byť úplne sama, avšak v skutočnosti chcem, aby sem niekto prišiel, potom vezmem môj šál a pokúsim sa obesiť v dúfaní, že niekto príde, predtým ako zomriem…“), odznený citát počas spoločnej tancovačky („Kde si? V divadle? Ja tiež…Rozoznám ťa“) či skutočne dojímavý zástup, čakajúci na krátky dotyk kolotočového koníka.
Bausch vedome privileguje na prvý pohľad bezvýznamné čiastky, bez ktorých by sme sa avšak asi ťažko prepracovali k tak výstižnému celku. Svedomito splieta pavúčiu sieť spomienok, detských túžob, zromantizovaných a „deromantizovaných“ lások a ich (ne)naplňovania. Témy večne klopúcej na dvere ľudstva pravdepodobne až na veky vekov.
Lucia Juríková
