Študenti žurnalistiky považujú žurnalistiku za formu aktivizmu a s ich presvedčením sa stotožňuje aj mnoho novinárov.
Diskusia o tom, že žurnalistika je formou aktivizmu sa rozprúdila po protestoch v USA, ktoré sa udiali v mesiaci marec. Študentský šéfredaktor denníka Marjory Stoneman Douglas High School uviedol na CNN show s názvom „Reliable Sources“, že žurnalistika je forma aktivizmu.
Jeho vyjadrenie okamžite vyvolalo rôzne úvahy a diskusie o tejto klasifikácii žurnalistiky, kde jedna časť ľudí túto myšlienku odmieta a jedna časť ľudí, v ktorej sa nachádza aj veľký počet renomovaných novinárov sa s ňou stotožňuje. Informáciu zverejnil Longreads.com.
„Každý dobrý novinár je aktivista za pravdu, v prospech transparentnosti, v mene zodpovednosti. Našou doslovnou úlohou je „podnietiť“ ku konaniu silných ľudí a inštitúcie a to prostredníctvom našich otázok,“ uviedol reportér Wesley Lowery na sociálnej sieti Twitter.
V prvom momente mnoho novinárov túto myšlienku odmietne, pretože slovíčko aktivizmus v nich môže evokovať zaujatosť a skresľovanie pravdy. No po dlhšom zamyslení, možno predsa len pripustia, že určitá pravda v tom tvrdení predsa len je.
Longreads.com v tejto súvislosti požiadal o vyjadrenie rôznych novinárov z popredných vydavateľstiev, aby sa s verejnosťou podeli o svoj názor na to, či je žurnalistika formou aktivizmu:
Matt Pearce, reportér denníka Los Angeles Times
„Mnohí z mojich spolupracovníkov so mnou v tomto pravdepodobne nesúhlasia, ale verím, že žurnalistika je formou aktivizmu. Pracujeme vo verejnom záujme, ale nie sme zástupcami vlády. Nikto nás nevolil. Pozorujeme, ale aj my podnecujeme a pýtame sa. Podávame žaloby, keď nám vládni úradníci neposkytujú záznamy. Noviny v minulosti získali na najvyššom súde USA dôležité víťazstvá pre práva Američanov. Keď narazíme na prípad vykazujúci zločin alebo nekalé praktiky, zverejňujeme výsledky nášho investigatívneho vyšetrovania a sme hrdí na zlepšenia, ktoré táto investigatíva prináša miliónom ľudí. Odmietame príkazy sudcov a ideme do väzenia, aby sme chránili dôležité zdroje. Zjednocujeme sa, aby sme sa chránili, keď sa obávame o našu prácu. Toto všetko pre mňa vyznieva ako aktivizmus, aj keď novinári si myslia, že toto slovo nesie určitú stigmu,“ pre Longreads.com uviedol Matt Perace.
Matt Perace pre Longreads.com vysvetlil aj svoje vyjadrenia týkajúce sa toho, čo chcú novinári, aby ľudia vedeli. V podstate ide o to, že v žurnalistike je obvykle obmedzený počet novinárov, ktorým sa prideľujú témy, obmedzený čas na zverejnenie a tiež obmedzený počet slov, ktorý sa zmestí do príbehu.
Novinár si musí vybrať to, čo povie ľuďom. Teda ide o subjektivitu. Tieto rozhodnutia vyžadujú ideologický rámec. Obvykle je tento rámec nastavený tak, aby podporoval demokraciu, transparentnosť a presnosť.
Kritici majú, ale na tento ideologický rámec iný pohľad. Podľa nich tento rámec na základe, ktorého sa rozhodujú žurnalisti vo všeobecnosti odráža to, čo preferujú ľudia bielej rasy, vysokoškolský vzdelaní ľudia, mestskí a liberálni ľudia, ktorí rozhodujú o tom, čo bude v správach a čo nie. Podľa Matta Perace mnoho problémov v žurnalistike sa začína práve tu.
Margaret Sullivanová, redaktorka denníka Washington Post
„Novinári majú schopnosť, v skutočnosti posvätnú zodpovednosť, meniť spoločnosť k lepšiemu, najmä pre tých, ktorí sú zraniteľní alebo im chýba silná podpora z ich vlastných radov. Túto úlohu naplníme najefektívnejšie tým, že upozorníme a hlbšie nahliadneme na pravdu a spojíme to, čo sme našli. A potom tým, že túto pravdu ešte viac ozrejmíme a ešte viac budeme zisťovať a hovoriť presvedčivejšie,“ pre Longreads.com uviedla Margaret Sullivanová.
Karen Ho, magazín Columbia Journalism Review
Karen Ho sa pre Longreads.com priznala, že často cíti hnev voči tvrdeniam, ktoré hovoria, že reportéri musia byť „objektívni“, aby mohli robiť svoju prácu dobre. Hnevá ju to najmä v spojení so skutočnosťou, že ženy alebo ľudia inej pleti, ako napríklad ona, nikdy nemali možnosť byť objektívne. Vyzdvihla, ale to, že tieto skutočnosti neznamenajú ignorovanie faktov alebo selektívnosť v ich novinárskej práci.
Marissa Evans, magazín Texas Tribune health
„Chcem, aby moja žurnalistika bola verejnou službou, pre mňa to zahŕňa aj hľadanie príbehov, ktoré dávajú ľuďom novú predstavu o politikách a ľuďoch okolo nich. S touto verejnou službou chcem pomôcť ľuďom porozumieť informáciám, o ktorých dúfam, že ich prinútia alebo podnietia, aby podnikli kroky. Nebude sa to diať s každým príbehom, ale vždy s pokorou sledujem, keď ľudia moje príbehy tweetujú a označujú svojich zástupcov alebo členov Kongresu, aby urobili niečo v tejto veci,“ pre Longreads.com uviedla Marissa Evans.
Lindsay Gellman, reportérka na “voľnej nohe”
„Môj všeobecný názor je, že novinári a najmä reportéri (na rozdiel od napríklad komentátorov verejnej mienky) majú povinnosť zdržať sa verejného aktivizmu. Osobne rozlišujem medzi používaním nástrojov na odhaľovanie faktov, analýzu vzorcov a zverejňovanie týchto zistení (publicistika) a verejným obhajovaním určitých politických, právnych, sociálnych alebo iných zmien založených na týchto zisteniach (aktivizmus). Tento rozdiel musí zostať veľmi jasný, mám pocit, že pre novinárov ako skupinu to udržiava dôveryhodnosť. Niekedy môže byť frustrujúce vymedziť svoje dielo týmto spôsobom. Koniec koncov sme len ľudské bytosti. A aby som bola presnejšia, mám pocit, že zapojenie do súkromných občianskych aktov, ako je hlasovanie, je nielen prípustné, ale rozhodujúce. Verím, že novinári, ktorí sa zdržiavajú verejného aktivizmu, slúžia širšiemu účelu posilnenia našej kolektívnej integrity ako profesionálov, čo nám naopak lepšie umožňuje vykonávať našu prácu,“ pre Longreads.com uviedla Lindsay Gellman.
No nie všetci sa stotožňujú, s názorom, že žurnalistika je forma aktivizmu. Je ale dokázateľné, že žurnalistika je veľmi účinným prostriedkom, ktorý dokáže “ohýbať“ verejnú mienku, v tomto smere sa dokonca javí ako strategická zbraň. Tak ako dokáže pomáhať, ale dokáže aj škodiť.
