Umelci, ktorí po 17. novembri 1989 cestovali po celom Slovensku a hovorili o slobode a demokracii, spojením spoločenských, politických a kultúrnych tém priamo začali prvú fázu reformy v kultúre.
Vďaka umelcom sa medzi občanmi začalo hovoriť o zrušení cenzúry, o slobode prejavu,
zmysle kultúry a podobne. Aj vďaka umelcom sa tieto témy stali občianskymi témami.
Prví dvaja ponovembroví ministri kultúry Ladislav Chudík a Ladislav Snopko sa zamerali na tri základné okruhy: na širšiu diskusiu o kultúre a na objasňovanie zmyslu a poslania kultúry v slobodnej a demokratickej spoločnosti, ďalej na decentralizáciu a odbornú autonómiu na samosprávnom princípe a napokon na diverzifikáciu finančných zdrojov.
Na druhej strane sa hneď od začiatku okolo Literárneho týždenníka začali zoskupovať prívrženci bývalého režimu, tentoraz už nie na komunistickej, ale nacionalistickej báze.
Mečiarovská devastácia kultúry
Po voľbách v roku 1992 HZDS najprv začalo spochybňovať rozbehnutú reformu kultúry, aby ju po rozdelení štátu celkom zastavilo. Za čias ministra Dušana Slobodníka a neskôr aj ministra Hudeca sa do významných funkcií vrátili ľudia úzko spätí s komunistickým režimom. Presadzoval sa nacionalizmus, tak rétoricky, ako aj personálnym výberom. Časopisy, ktoré neakceptovali líniu HZDS, boli diskriminované. Riaditeľ Slovenskej národnej galérie Juraj Žáry so súhlasom ministra Slobodníka zrušil ponovembrovú štruktúru galérie. Po krátkej existencii tak zanikla Galéria súčasného umenia, Galéria klasického a moderného umenia aj Galéria úžitkového umenia a architektúry.
V Slovenskom filmovom ústave nový riaditeľ Emil Lehuta zrušil výskum dejín slovenskej kinematografie aj budovanie databázy slovenského filmu. Presadzovala sa tvrdá nacionalistická ideologizácia, klientelizácia a politizácia kultúry.
Za dočasnej vlády Jozefa Moravčíka nedošlo k náprave.
V roku 1994 sa ministrom kultúry stal lekár, niekdajší námestník riaditeľa špeciálneho straníckeho sanatória a vysokopostavený člen KSS Ivan Hudec. Devastáciu, ktorú Slobodník začal, Hudec zavŕšil. Pokračoval v nacionalizácii kultúry, rušení ponovembrových reforiem a likvidácii kritikov.
Naplno prebiehali čistky a uznanie sa dostávalo iba umelcom, ktorí boli lojálni HZDS. Medzi znevažovanými a hanenými boli aj Ladislav Chudík, Peter Dvorský, či neskoršia herečka storočia Emília Vášáryová. Vrcholom nekompetentnej politiky v rezorte kultúry bolo zaradenie Činohry SND medzi alternatívne divadelné súbory.
V lete 1995 pred budovu Národnej rady SR umiestnili sochu boľševického normalizátora v kultúre Jána Kulicha s mizernou umeleckou hodnotou.
Pracovníci ministerstva kultúry nútili riaditeľov galérií z účelových dotácií kupovať za predraženú cenu priemerné a podpriemerné diela, čo v podstate znamenalo tunelovanie financií štátu v prospech známych a priateľov. Po novembri 1989 zriadený fond Pro Slovakia bol za čias ministra Hudeca zbavený verejnej kontroly.
V júli 1996 bol protiprávne odvolaný riaditeľ Činohry SND Peter Mikulík. O mesiac neskôr Združenie divadelníkov Slovenska vyzvalo ministra kultúry, aby odstúpil. Minister Hudec 1. septembra odvolal generálneho riaditeľa SND Dušana Jamricha. Členovia Činohry SND vydali 2. septembra 1996 vyhlásenie, v ktorom vyjadrili nesúhlas so spôsobom riadenia rezortu a odsúdili autoritatívne zásahy do autonómie umeleckých inštitúcií. O tri dni neskôr sa zišli umelci aj občania v bratislavskom Charlie´s centre na podporu divadelníkov. Vzniklo Otvorené fórum Zachráňme kultúru, ktoré vyhlásilo petíciu na záchranu kultúry. Predsedom petičného výboru sa stal Ladislav Chudík. Fórum na 2. októbra zvolalo celoslovenský míting. Na námestí SNP v Bratislave sa zhromaždilo asi 20-tisíc občanov a herci Činohry SND vyhlásili štrajk. Na protest proti protiprávnemu odvolaniu Dušana Jamricha odišiel zo SND Peter Dvorský. Vo februári a marci 1997 sa konali štrajky divadiel. V marci 1997 minister proti poslancom NR SR a zástupcom štrajkujúcich divadelníkov, ktorí ho žiadali o dialóg, poslal políciu.
Minister Hudec zrušil právnu subjektivitu rezortných organizácií a centralizoval zdroje. Viacerí vedúci pracovníci ministerstva vlastnili súkromné firmy, ktorým priamo alebo nepriamo zadávali štátne zákazky. Kontrola NKÚ v roku 1996 odhalila viacero porušení finančnej disciplíny i zákona o verejnom obstarávaní.
Napríklad za rok pôsobenia Mečiarovho poradcu Milan Boršč vo funkcii štátneho intendanta Turčianskeho kultúrneho centra v Martine štát prišiel o 17 mil. korún. Martinské Divadlo SNP sa dostalo do kritickej situácie. Zamestnanci nedostávali výplatu, ale za štátne prostriedky určené na činnosť kultúrneho centra sa stavala scéna na veľký trnavský predvolebný míting HZDS. Okrem toho v areáli martinského divadla zdarma sídlila agentúra Plus, ktorá organizovala mítingy HZDS v martinskom okrese. Vo februári 1999 bol M. Boršč odsúdený na päť rokov nepodmienečne.
Pochybný spôsob privatizácie Slovenskej filmovej tvorby spoločnosťou Štúdio Koliba dostal slovenskú kinematografiu do kritického stavu. Prezídium FNM rozhodlo o priamom predaji filmových ateliérov za 110 mil. korún, hoci ich účtovná hodnota bola 434 mil. korún. Spoločnosť nevyrábala žiadne filmy a úver splácala zo štátnych dotácií na nakrúcanie konkrétnych filmov. Presun filmového archívu do vlastníctva súkromnej firmy bol v rozpore s ústavou aj niekoľkými ďalšími zákonmi.
Napriek tejto negatívnej situácii vrátane skutočnosti, že Asociácia filmových klubov nedostala žiadne dotácie z ministerstva, vznikli filmy ako Orbis Pictus, Papierové hlavy, Času je málo, voda stúpa.
Riaditeľom sekretariátu ministra kultúry bol Pavol Dinka, bývalý komunistický káder a šéfredaktor denníka Západoslovenského Krajského výboru KSS Hlas ľudu. Jeho dcéra Dana Dinková si na príkaz „zhora“ zahrala vo filmoch Knieža (pôvodne Pribina) a Tábor padlých žien a v televíznom seriály Duchovia. Film Knieža začal ako televízna inscenácia, potom sa mal zmeniť na veľkofilm a napokon skončil ako televízny videofilm. Hoci podľa odborníkov náklady na takýto videofilm sa pohybovali okolo 6 mil. korún, štát tento film dotoval sumou 27 mil. korún
V roku 1998 sa uskutočnila expedícia do Brazílie, Peru a Bolívie, na ktorej sa mali odovzdať busty M. R. Štefánika na miestach, kde pôsobil ako astronóm. Na expedícii, ktorú dotovalo Národné centrum pre audiovíziu, sa zúčastnil aj syn ministra kultúry.
Mečiarov exminister a veľký mečiarovský privatizér Alexander Rezeš dal rekonštruovať objekte na námestí sv. Trojice v Banskej Štiavnici. Objekt bol kultúrnou pamiatkou renesančno-barokového typu. Hoci pôvodne požiadal povolenie na výmenu krovu, zlikvidoval interiér s renesančnými stropmi a klenbami a vybudoval saunu, bazén a sprchy. V rozpore s povolením tak fakticky zničil kultúrnu a historickú pamiatku.
Ak to zhrnieme, za vlády Vladimíra Mečiara sa (aj) do rezortu kultúry vrátili normalizačné praktiky a celoplošné čistky, prebiehala nacionalizácia kultúry, profesijná likvidácia umelcov spojených s novembrom 1989 a kritikov Mečiarovej politiky, zrušili sa ponovembrové reforiem, vrátili sa protagonisti komunistického režimu, do rezortnej administratívy sa vrátili nomenklatúrne kádre, šírili sa korupcia a klientelizmus, verejnoprávna televízia bola plne ovládnutá vládnou stranou. Kultúrna obec bola rozdelená na navrátivšiu prednovembrovú suitu a na nositeľov a dedičov novembrových ideálov slobody a demokracie.
Bez koncepcie i financií. Aspoň obnova pamiatok
Po voľbách roku 1998 nový minister Milan Kňažko odvolal všetkých dosadených riaditeľov inštitúcií spadajúcich pod ministerstvo kultúry a vypísal verejné konkurzy a výberové konania. Inštitúciám vrátil právnu subjektivitu a obnovil decentralizáciu kultúrnych inštitúcií.
V rozpočte novej vlády však bola na filmovú tvorbu vyčlenená taká nízka čiastka, že zástupcovia filmárskej obce pohrozili, že ak sa táto položka v rozpočte nenavýši, rezignujú na audiovizuálnu spoluúčasť pri zabezpečení rozhovorov o vstupe do EÚ.
Veľké sklamanie vyvolala skutočnosť, že neštátne umelecké aktivity napriek sľubom neboli podporované.
Kultúrna politika v rokoch 1998-2002 mala dve odlišné podoby. Na jednej strane sa podarilo odhaliť mnohé zneužívania právomocí i porušovania finančnej disciplíny z čias vlády Vladimíra Mečiara a podarilo sa zastaviť celkovú deštrukciu kultúry. Ale keď už bola potrebná nová koncepcia, činnosť rezortu sa akoby zastavila. K významnejším koncepčným zmenám nedošlo, nebol vytvorený ani nový model ekonomickej podpory kultúry, dialóg s kultúrnou obcou nebol taký, aký sa po nástupe nového ministra očakával. Milanovi Kňažkovi chýbala vízia i ucelená koncepcia rozvoja kultúry.
Zastavila sa tiež ideologizácia a nacionalizácia verejnoprávnej televízie. Mala však slabú programovú štruktúru, nefunkčný systém riadenia, chýbala koncepcia a chýbali aj zdroje na pôvodnú tvorbu. K zásadným zmenám nedošlo ani v podpore slovenskej kinematografie. Významnou pozitívnou zmenou však bol nový zákon o ochrane pamiatkového fondu (2001). Dovtedy platil zákona z roku 1987.
Kým v roku 1994 na podporu kultúry šlo z verejných zdrojov 0,9 % HDP, v roku 2004 to bolo už len 0,6 %. Slovensko sa vzďaľovalo od kultúrneho vývoja modernej Európy a od úrovne podpory kultúry vo vyspelých krajinách. Potenciál kultúry a význam kultúry a umenia pre rozvoj spoločnosti stále nebol dostatočne pochopený a docenený. Riešili sa čiastkové problémy a nenaštartovali sa zásadnejšie koncepčné a ozdravné zmeny. Pozitívnym posunom v roku 2004 bol aspoň dôraz na obnovu kultúrnych pamiatok. Na jar 2005 minister Rudolf Chmel, sklamaný z postoja politických strán vo vzťahu ku kultúre, ako aj z postoja elít, odstúpil z funkcie.
Podceňovanie kultúry
Po nástupe nového ministra Františka Tótha sa na ministerstvo dostal bývalý riaditeľ Slovenského rozhlasu Jaroslav Rezník ml. Ten bol za vlády Vladimíra Mečiara ústredným riaditeľom Slovenského rozhlasu a jeho otec šéfredaktorom denníka HZDS Slovenská republika. Za Rezníkovho šéfovania rozhlasu 26 redaktorov spravodajstva podpísalo protestný list, v ktorom sa sťažovali na politické zasahovanie do ich práce. Okrem toho spôsobil nárast finančnej straty i výrazný prepad v počúvanosti rozhlasu. Po nástupe prvej vlády Mikuláša Dzurindu bol Rezník aj napriek silnej väzbe na HZDS šokujúco znovu zvolený za šéfa rozhlasu. Zrejme preto si ho neskôr Tóth prisvojil aj na ministerstvo.
Kým za prvej vlády Mikuláša Dzurindu bol Dušan Jamrich opäť vymenovaný za generálneho riaditeľa SND, teraz ho minister Tóth znovu odvolal. Tóth oznámil manažérsky prístup k vedeniu rezortu a avizoval zlúčenie ministerstva kultúry s ministerstvom školstva v ďalšom volebnom období. Miesto zásadných koncepčných zmien však táto rétorika len vniesla nové nejasnosti.
V máji 2005 vznikla výzva 33 osobností kultúrneho a spoločenského života, ktorú inicioval Samuel Abrahám. Výzva, ktorá bola adresovaná politikom, umelcom i občanom, konštatovala alarmujúci stav kultúry. Signatári kritizovali postoj, podľa ktorého kultúra mala prísť na rad až potom, keď bude vyriešená infraštruktúra a bude vyššia životná úroveň. Cieľom výzvy bolo iniciovať širokú verejnú diskusiu o hodnotách a kultúre.
Deformácia tlačového zákona
Programové vyhlásenie prvej vlády Roberta Fica nesľubovalo žiadne zásadné riešenie problémov v kultúre. Vláda sa síce zaviazala zvýšiť príspevok na financovanie kultúry, realita však bola iná. Zvýšili sa platy zamestnancov ministerstva kultúry a zamestnancov cirkví a náboženských spoločností, no príspevok na to, čo zaručuje rozvoj kultúry (grantový systém, rozpočtové a príspevkové organizácie), sa oproti predošlému roku znížil. Sľuby a realita. Rozpočet na rok 2007 bol pre kultúru likvidačný. Zákonite musela nastať stagnácia sféry kultúry.
V roku 2007 bola otvorená nová budova SND, čím sa výpočet pozitívnych zmien končí.
V rezorte nastal návrat niektorých praktík z rokov 1994-1998, opäť nastalo nacionalizovanie kultúry, prijímali sa centralizačné opatrenia a realizovali sa nesystémové riešenia. V roku 2009 nastali personálne zmeny na čele takmer všetkých významnejších národných kultúrnych inštitúcií. Ministerstvo zastavilo rekonštrukciu SNG a pozastavilo investície do hradu Červený kameň. Pokračovalo sa iba v rekonštrukcii bratislavskej Reduty, sídla Slovenskej filharmónie.
Vláda Roberta Fica roku 2008 presadila taký tlačový zákon, v dôsledku ktorého sa Slovenská republika prepadla v rebríčku medzinárodnej organizácie na ochranu slobody tlače Reportéri bez hraníc. Index hodnotiaci slobodu tlače za rok 2009 posunul Slovensko z miest v prvej desiatke až na 44. miesto!
Nový projekt obnovy kultúrneho dedičstva
Deformácie tlačového zákona odstránila jeho novela v čase vlády Iveta Radičovej. Novela bola z hľadiska rozvoja demokracie vysoko hodnotená aj v zahraničí. Ministerstvo pod novým vedením vypovedalo megakontrakt na 170 mil. eur z čias predchádzajúcej vlády. Prebehla reforma verejnoprávnych médií a vznikla jedna spoločná inštitúcia RTVS. Začal sa nový projekt obnovy a záchrany kultúrneho dedičstva, čo bolo zároveň jednou z priorít ministerstva pod novým vedením.
Skrátené volebné obdobie neumožnilo naplniť ambiciózne plány, čo je však už súčasťou politického životopisu ministra, člena strany SaS, ktorá nehlasovala za dôveru vlastnej vláde. Beztak možno konštatovať oproti predošlému obdobiu posun v prístupe k rozvoju kultúry, a zvlášť k obnove a záchrane kultúrneho dedičstva.
Kritický stav kultúry na Slovensku
Programové vyhlásenie druhej vlády Roberta Fica v oblasti kultúry nadväzuje na plány predchádzajúceho vedenia ministerstva, napríklad v obnove kultúrneho dedičstva a jeho digitalizácii. Prísľub kontinuity treba pochváliť, no s podobnými prísľubmi sme už mali skúsenosti. Okrem toho programe vlády v oblasti kultúry nesľubuje nijakú novú víziu ani nijakú novú, originálnu ideu.
Za dvadsať rokov samostatnosti bolo v oblasti spravovania vecí verejných v rezorte kultúry viditeľných niekoľko etáp. Žiaľ, mečiarovsko-hudecovská fáza znamenala likvidáciu prvých reforiem, deštrukciu a nacionalizáciu, normalizačné praktiky atď. Stopy a dôsledky tejto deštrukcie zostali podnes. Následne sa podarilo síce devastáciu zastaviť, ale chýbala vízia i koncepcia a chýbali aj financie. Rozbehnutie zásadných zmien a konceptov zastavili predčasné voľby.
Aj tento stručný súhrn dvoch desaťročí naznačuje, prečo je to s našou kultúrou aj po dvadsiatich troch rokoch slobody a po dvoch desaťročiach samostatnosti také biedne.
Všeobecne možno povedať, že za celé toto obdobie nebola docenená úloha kultúry v spoločnosti a potenciál kultúry bol podceňovaný. Postoj, podľa ktorého významnejšia podpora kultúry môže byť až potom, keď sa vyriešia iné závažné problémy, je vo svojej podstate mylný, ba až cynický. Pre zdravý rozvoj spoločnosti je totiž kultúra jedným z kľúčových faktorov.
Marián BALÁZS, šéfredaktor AM Report
– článok bol publikovaný 14. januára 2013, v rubrike „Spoločnosť“
v internetovom magazíne AM Report, uverejnený je so súhlasom šéfredaktora AM Report
