Ak niekto použije v titulku otáznik, tak by mal poznať odpoveď. Neviem, prečo 30 percent slovenskej hudby v slovenských rádiách. Prečo nie 22? 19, 5? Ale s tým, čo sa v slovenskom éteri deje, treba niečo robiť.

Naschvál som použil „slovenský éter“. Fakt patrí Slovenskej republike. Rada SR pre vysielanie a retransmisiu sleduje, ako sa využíva. A v každej krajine je podobná rada, ktorá napríklad stráži aj to, aby v jej éteri nevysielali slovenské rádiá bez príslušnej licencie. Lebo by to bolo pirátske vysielanie.

Ten, kto chce vysielať, musí splniť prísne podmienky, musí aj plniť prísne podmienky a nesmie si robiť, čo chce. Sloboda podnikania je (aj) v tejto oblasti prísne určená a limitovaná zákonom.

Pokiaľ ide o Slovenskú republiku, tak súkromné rozhlasové stanice u nás povolil zákon ešte v roku 1991. A poslanci vtedajšej SNR ho prijali dokonca o mesiac skôr ako zákony o verejnoprávnych médiách – vtedy ešte STV a SRo. Pôvodný zámer zákonodarcov bol ten, aby vzniklo veľa malých regionálnych rádií. Áno, svoje rádio mala Dubnica, mali ho Tatry, Skalica. Tento koncept bol milý, ale zároveň ekonomicky naivný. Tam, kde nie je dosť inzerentov, nemôže byť ani rádio. Preto postupne úspešnejší (z Bratislavy, kde inzercia bola) obsadzovali frekvencie menej úspešných.

Dlhých 20 rokov trvalo, kým nám vznikli formátové rádiá. Fun pre mladých a Europa 2 tiež. Expres pre šoférov a ľudí v ekonomicky najlepších rokoch. Viva pre tých, ktorí majú radi hudbu z osemdesiatych rokov – hudbu svojej mladosti. Jemné melódie pre jemne vekovo pokročilých. Verejnoprávny rozhlas, ktorý na rozdiel od svojej konkurencie ešte stále aj rozpráva a má správy dlhšie ako desať viet. Dokonca má FM, ktoré nehrá a nerozpráva stále to isté. Aj Devín, ktorý toho narozpráva naozaj dosť. A potom je tu mnoho rádií, ktoré vznikajú, zanikajú, formátujú a reformátujú sa.

Potrebujú 5 percent, potrebujú inzerciu. Magických 5 percent je vstupenkou na veľký trh.

Cena, ktorú za to zaplatili rádiá a poslucháči s nimi, je takáto. Moderátori (česť možno piatim výnimkám) sú na vymretie. Jediný žáner sú krátke správy. A potom ešte niečo, čo by sa dalo nazvať nákazlivým šťastím moderátorov blokov s rôznymi názvami. Hudobných dramaturgov vo väčšine rádií vystriedali focus groups, jej členom pustia v lepšom prípade celú pesničku s tým, či by ju počúvali, v horšom niekoľko sekúnd, či by ju počúvali ďalej. Potom sa zostaví play list, kde je tak málo skladieb, že ak ste masochista alebo idete autom z Košíc do Bratislavy (čo je tiež masochizmus), tak ich počujete 2 – 3 krát.

Ak súkromné rádiá hovoria, že vysielanie slovenskej hudby je pre nich likvidačné, tak nehovoria pravdu. Likvidačné pre nich je to, že veľakrát nemáme žiadny dôvod ich počúvať. Dnes si už každý stiahne do mobilu, prehrávača, do počítača…., kam len chce, čo len chce a počúva to kedy chce a koľko chce. Rádiá ničí to ich zdanlivo neomylné presvedčenie, že toto je to, čo chcem počúvať ja, chlap v takom a takom veku, z toho či onoho mesta a s takým či onakým príjmom. A aj to, že na moderovanie stačia lacní živnostníci zväčša bez vzdelania. Opäť česť možno piatim výnimkám.

Ničí ich aj neomylné presvedčenie, že keď klamú samých seba, môžu klamať aj verejnosť. Podobné obmedzenia existujú aj v iných krajinách. Písali o nich médiá. Ale nie sú len pre rozhlasové stanice. Napríklad keď v osemdesiatych rokoch prekročila sledovanosť RTL 35 percent (čo sa v Nemecku považovalo za nebezpečenstvo pre zachovanie plurality názorov i „zdravie“ inzertného trhu), tak dostali do licenčných podmienok povinnosť vysielať publicistické programy. Vďaka tomu vznikli najskôr nechcené, a potom obľúbené Stern TV, Spiegel TV, Focus TV…  Podnikali v nemeckom éteri, chceli podnikať ďalej, a tak sa museli prispôsobiť novým podmienkam.

Keď štát dovolil podnikať vo svojom éteri, môže si klásť podmienky. Ak je to podmienka, ktorá naozaj podporí slovenských hudobníkov, dokonca takých, o ktorých a ktorých sme nemali kde počuť, tak na tom nie je nič zlé. Zlý je na tom iba „slovenský postup“. Ani náznak spoločenskej dohody a už vôbec nie analýzy. A podľa toho vyzerá aj predkladacia správa. Fráza na frázu. Taká 30 percentná robota. Ale nech už to percento slovenskej hudby bude vo vysielaní akékoľvek, tak o 10 rokov tu bude viac rádií (veru tak, internet) ako poslancov.

 Ján FÜLE

Autor je riaditeľ Akadémie médií

– článok bol publikovaný 9. februára 2013, v rubrike „Médiá“
v internetovom magazíne AM Report, uverejnený je so súhlasom šéfredaktora AM Report – pána Mariána Balázsa