16.3 C
Bratislava
štvrtok, 28. marca 2024

Recenzia: Skvelá Nvotova réžia Shakespearovej komédie VEĽA KRIKU PRE NIČ

Najčítanejšie

„Nech toho, Baldricku, směješ se i Shakespearové komedii,“ zahriakol Rowan Atkinson v úlohe snobského anglického lorda svojho zaostalého sluhu, keď sa chcel zavďačiť svojmu pánovi sileným smiechom po jeho sarkastickej poznámke. Na pôde Slovenského národného divadla sa zasmejete do popuku, a to bez pretvárky.

Aktualizovať nesmrteľné dielo Shakespeara je vždy náročná výzva pre všetkých tvorcov – či už režiséra, dramaturga, scénografa, kostyméra, samotných hercov a v prípade premiérovanej komédie Veľa kriku pre nič, aj pre hudobného skladateľa a interpretov.

Od režiséra Juraj Nvotu by sme ani nemohli očakávať žiadnu nudnú „klasiku“. Kto je oboznámený s jeho tvorivým prístupom, vie, že so štandardom pod jeho režisérskou taktovkou sa veru nestretneme, skôr s revolučne novátorským prístupom, osobitými, miestami až šokujúcimi prvkami na scéne, moderným ponímaním histórie a najmä humorom, ktorý obsahuje množstvo aktualizačných momentov. Obrovská šanca pritiahnuť aj mladú generáciu konečne do divadiel – a to nielen vďaka osviežujúco vtipným, príjemne parodickým hip-hopovým výstupom hlavnej postavy či slangovým výrazom a jemne naznačeným vulgarizmom, ale najmä vďaka tomu, že Nvotovi sa v spolupráci s hercami podarilo dosiahnuť doslova živý organizmus na scéne, ktorému nechýba ani kreatívna improvizácia. Pochopiteľne, ku kompaktnosti diela prispeli v mnohom typicky shakespearovské zápletky plné komplikovanosti kontrastných vzťahov, istá dávka agresie a zahrávanie sa s citmi umocnené nevyčerpateľným zdrojom všetkých umelcov sveta – láskou.

K tomu, že sa publikum počas celých troch hodín nenudilo, naopak, pozornosť divákov bola zamestnaná v každej jednej scéne, prispelo množstvo faktorov. V prvom rade to boli vynikajúce herecké výkony našej mladej generácie talentovaných hercov, na ktorú môžeme byť právom hrdí. A to nie vďaka tomu, že mnohé z týchto tvárí poznáme aj z prudko komerčných, a často veľmi plytko pôsobiacich seriálových „špičiek“ našich vysoko intelektuálne nastavených programových štruktúr slovenských televízií, ale práve pre ich divadelné výkony. Ale to, samozrejme, nie je žiadna výčitka voči slovenským hercom, je to viac-menej pochopiteľný fenomén súčasnej doby na našom malebnom Slovensku, ktoré televíznou „kultúrou“ vychováva vysoko inteligentných občanov tejto krajiny. (Na druhej strane, aj Rowan Atkinson začínal v divadle, a výkony, ktoré dnes podáva ako šašo v úlohe Mr. Beana, nesiahajú oproti prepracovaným divadelným skečom ani po zrohovatenú, stvrdnutú, nesympaticky pôsobiacu časť akejkoľvek päty bez pedikúry).

V konečnom dôsledku ani nemožno povedať, ktoré postavy boli najlepšie stvárnené, ktoré vytŕčali z davu a ktoré boli tak trošku v ústraní. Na pódiu sa stretla dokonale zohratá partia hercov a každá mala svoju osobitú úlohu, vďaka ktorej sa z nich stali svojprávni predstavitelia hlavných či vedľajších úloh. Samozrejme, výnimku tvorili Alexander Bárta a Alexander Bystriansky, ktorí miernu nesvojprávnosť vzhľadom na svoje úlohy zahrali s takou dokonalosťou a zároveň gráciou, že by im ju azda uznal už na prvom pojednávaní aj súd na základe nepriestrelnosti znaleckých posudkov najšpičkovejších psychiatrov v našej republike.

Mladý nitriansky herec Milan Ondrík v úlohe neskrotného a tak trochu šialeného Benedicka bol najmilším a zároveň najuveriteľnejším rebelom v celom pavučinovom kolose postáv a vzťahov, aké Shakespeare veľmi rád vo svojich dielach rozohráva. Počas každého jedného z výstupov ho musia milovať všetky ženy, a bez akejkoľvek predpojatosti, aj muži. Doslova z neho počas celého predstavenia sršala nevyčerpateľná energia, svoje kvázi spevácke výkony sťaby vydarenú paródiu na serenádu predvádzal lepšie ako ten najlepší komik tejto planéty. Aj rapové kúsky v jeho podaní či intelektuálne „vyčerpávajúce“ úvahy smerujúce do publika boli priam zaťatím do živého. Nie je lepším psychologickým momentom, ak počas dlhého predstavenia herec po móle vstúpi priamo do hľadiska a živo s ním komunikuje: napríklad aj hľadaním cnostnej dámy, ktoré sa však skončilo bezúspešne 🙂 A nech sa aj do krvi urazia všetky feministky sveta, toto pátranie bolo do popuku vtipné…

Rovnako mladučká Petra Vajdová podala excelentný výkon – hysterická, krásne naivná, hašterivá, vypočítavá, zároveň ustráchaná – rozmanité spektrum emócií zvládla bravúrne. Na pódiu sa jednoducho stretli výnimoční herci s výnimočnými tvorcami, ktorí sa nebáli riskovať, a výsledok je podmanivý.

Okrem naivnej romantiky, vkusnej paródie, vydarených ironických vtipov, krásneho vystavania oblúku, vďaka ktorému skutočne nehrozila nuda, nemožno opomenúť muzikantov. Konečne! Konečne sa zjavil nápad implantovať priamo na scénu kapelu, ktorá by živou hudbou nielen bezprizorne podfarbovala dianie, aby predstavenie z akejsi povinnosti bolo niečím ozvučené, ale bola priamou, plnohodnotnou súčasťou divadelného predstavenia. Bravo mladej partii, ktorá mala koncepciu kompozícií vopred vymyslenú, ale jej nasadenie prispôsobovala dianiu na scéne. Napríklad keď prišlo k vášnivému bozku medzi Benedictom (Milan Ondrík) a Beatrice (Petra Vajdová), klávesák veľmi pozorne sledoval ten správny moment, kedy odpáli sladko-romantický motív k prebiehajúcemu citovému vzplanutiu na scéne. To však určite nebol jediný moment, kedy kapela excelovala. Počas predstavenia je ich tam neúrekom, ktoré skutočne stoja za to. A mimochodom, aj pozoruhodných veršovačiek. Tak schválne, k čomu sa vám po vyslovení romanticky znejúceho mena Beatrice, najviac hodí nejaký duchaplný rým? 🙂

Áno, Shakespeare dokáže byť neuveriteľne nudný, ak sa tvorca skalopevne drží jeho diela a otrocky kopíruje verše, ktoré v dnešnej dobe azda nikomu nič nepovedia. Keď sa kostymér obsedantne fixuje na historické kostýmy, niet veru horšej kombinácie. A keď sa k tomu pridajú preafektované predčítavania otrocky preložených veršov, doslova hrozí spracovanému dielu, že naberie akýsi stuchnutý pach, výsledkom čoho je trpká, ťažko prehltnuteľná slina horkosti v ústnej dutine diváka. V samotných myšlienkach Shakespearových diel je citeľná síce ich nadčasovosť, ale vyžadujú si tvorcov, ktorí majú odvahu priniesť na scénu niečo nové a pristúpiť k tomuto velikánovi s úctou a istou dávkou pokory, ale pritom s obrovskou odvahou, aby stvárnené dielo korešpondovalo s dobou, v ktorej žijeme. A to sa celej partii v Slovenskom národnom divadle podarilo priam excelentne. Ak Veľa kriku pre nič navštívite, nepochybne si so sebou odnesiete zážitok, aký vo vás bude rezonovať ešte veľmi dlho. Aspoň také boli spontánne ohlasy publika na druhej premiére, ktorému od smiechu tiekli slzy, reagovali nekonečnými standing ovations a jasali nadšením, keď zo sály vychádzali. Apropo, ohlasy s prvej premiéry, ktoré boli pomerne vlažné, prosím, neberte do úvahy. Treba predsa rešpektovať fakt, že na prvej premiére sa zíde high society, aj to mnohí v rámci akejsi čudnej povinnosti v rámci protokolu (samozrejme, česť výnimkám, nepochybne sa nájdu v tomto kolose aj jedinci, ktorí prídu na prvú premiéru s láskou, dostatočnou intelektuálnou kapacitou a dobre naladení). Ďalším vysvetlením narušenej koncentrácie a nepochopenia zo strany tohto exkluzívneho publika môže byť nesporne aj fakt, že v susednom Česku sa chystalo vyčasiť vďaka očakávanej demisii… A u nás stále trópy, s desivou víziou v podvedomí, či ju v blízkej budúcnosti náhodou nevystriedajú čierne mraky 🙂

 

Anna Weiss

 

Zdroj foto: SND, autor fotografií Martin Geišberg

Poznámka redakcie masmediálne.info:
Ak si chcete ísť pozrieť osobne aj predstavenie „Veľa kriku pre nič“ a spraviť si tak vlastný názor,
program predstavení môžete nájsť tu

Ďalšie články

Aktuálne