Oslovil som so žiadosťou o rozhovor architektku, autorku mnohých článkov o bývaní, ktorá píše s veľkým srdcom a je šéfredaktorkou časopisu o bývaní Môj Dom, je autorkou knižiek „Kúpeľňa na Jednotku“, „Kuchyňa bez problémov“, ktoré vydala pre čitateľov v slovenskom ale i v českom jazyku spoločnosť JAGA Group – vydavateľstvo literatúry z oblasti stavebníctva a bývania, ktoré oslávi práve v tomto roku už svoje 20-te narodeniny…
…do mojej rubriky „Mediálne desatoro“ v ktorej spovedám ľudí
z mediálnej brandže – prijala pozvanie pani Ing. arch. Erika Kuhnová (44), ktorej som položil už tradične “desať otázok”…
Pani Kuhnová, poskytnete prosím rozhovor pre môj blog? Blogujete? Čo si, myslíte o blogovaní, ako o spôsobe publikovania?
Iste 🙂 Aj keď neblogujem. Myslím si, že blog prináša najmä istú slobodu – je to veľmi zaujímavý fenomén. Aj som mala občas také nutkanie vyjadriť svoj názor slobodne a bez rôznych tlakov, akým je človek v printe, navyše komerčnom, vystavený. Ale nikdy som to nezrealizovala. Asi som na to nemala čas. Alebo som lenivá 🙂 Alebo píšem a komunikujem v rámci pracovných povinností viac, než je pre mňa zdravé (a blog v nich zahrnutý nemám), takže som na ďalšie písanie nenašla energiu. Alebo to možno súvisí s nedostatkom odvahy, možno nie som ten správny typ na blogera…. sama neviem.
V ktorom roku ste zakončili štúdium? Na ktorej univerzite a fakulte ste presne študovali? A prečo ste si vybrali práve architektúru? Ako ste si k nej vybudovali vzťah, a čo tomu teda predchádzalo? …A spomeniete si ešte na svoj prvý publikovaný článok? A o čom bol? …veď ten je, ako prvá pusa, na to sa nezabúda, nie? 🙂
Ako som si vybudovala vzťah k architektúre vlastne ani neviem. Považovali ma za výtvarne nadané dieťa, zrejme to tak nejako súviselo.
Školu som skončila v 96-om. To mal starší syn rok a pol. Študovala som na FA STU v Bratislave. Predtým tri roky na SJF STU – odbor priemyselný dizajn. Vlastne to bolo vtedy takzvané medziodborové štúdium. Lenže po troch rokoch som zistila, že je to stále viac priemyselný než dizajn, tak som to zabalila. Navyše to boli búrlivé revolučné roky, všetko sa vtedy menilo, zdalo sa, že človek už môže mať názor a budúcnosť existuje… Bolo to také rozhodnutie z nadšenia. Myslela som si, že to, čo človek vyštuduje, bude potom aj robiť 🙂
Architektúra je veľmi zaujímavá práca, ktorá človeka dokáže naplniť aj pohltiť – i keď, málo je medzi absolventmi fakúlt architektúry architektov… Ale keď sa taký skutočný architekt nájde, potom je to paráda a má môj obdiv. Je to obdivuhodné umenie. Aj keď som architektúru vyštudovala, vlastne som ju nikdy nerobila v tom tvorivom zmysle slova, čo ma trochu mrzí, ale tak sa to nejako zhodou okolností zamotalo k časopisu a už som sa z toho nevymotala. Zrejme je to tým, že keď niečo robím, tak sa do toho veľmi „zažeriem“, navyše práca v časopise je tiež zaujímavá a v zásade ma veľká časť z toho, čo robím, aj baví, tak som sa v tom časopise trochu zabudla. Takže ostávam obdivovateľkou architektúry a snažím sa robiť trochu osvetu medzi ľuďmi, pretože architektúra je u nás taká umelecká popoluška. Na jednej strane chápem dôvody, na druhej strane ma to mrzí. Ale to by bolo na dlllhééé písanie 🙂 Žiaľ, nie vždy môžem tú osvetu robiť tak, ako by som chcela. Lebo v komerčných médiách je človek pod rôznymi tlakmi. Občas je ťažké zachovať si „kožu na hube“, a občas sa to ani nedá. To ma demotivuje čím ďalej viac…
Na môj prvý článok si pamätám, ale nebolo to vôbec sladké ani romantické ani nijakým spôsobom dobré. Prirovnanie so žiadnou pusou mi k tomu nesedí. Vlastne to bolo celé úplne zle. Keď vás niekto prijme do redakcie so slovami: „Nemysli si, že som ťa vzal preto, lebo si bola najlepšia. Tvojou jedinou prednosťou bolo, že si mohla nastúpiť okamžite.“ To človeku veľa entuziazmu nedodá. Navyše nie som novinárka, bol to môj prvý job po škole a po materskej… Ani sa mi nechce na to spomínať. V podstate som tam ostala zo vzdoru a z hrdosti, lebo som tomu človeku chcela dokázať, že sa mýli. Bola som hlúpa, pretože za to nestál. A vlastne nestál ani o to a nič som mu asi nedokázala. Ale bola som mladá… Teraz by som sa otočila na päte. Vtedy som pod týmto „superšéfredaktorom“ vydržala rok! Potom som odišla – tiež zo vzdoru a z hrdosti 🙂 – do Môjho domu. Tam bola vtedy šéfredaktorkou Jana Klapáčová, fajn baba, tiež architektka. Neskôr odišla do Plusky.
Aký je Váš vzťah k médiám? Kto a čo, podľa Vášho názoru, má vplyv na slovenskú mediálnu kultúru? Nedávno ste totiž napísali: „Slovo je zbraň. Preto treba so slovami narábať pozorne. Nebojte sa, nebudem písať o sviatku svätého Valentína. Nevhodným slovom sa totiž dá ublížiť nielen ľuďom a vzťahom, ale aj nehnuteľnostiam…“
Toto je smutná téma. Lebo slovenskými médiami hýbu hlavne peniaze. A najviac sa predáva hnoj – to je na tom to najsmutnejšie, že to hovorí veľa o ľuďoch, ktorí tu žijú a čítajú, viac než o tých, ktorí pre nich ten hnoj píšu. Dobré veci sa veľmi nečítajú a ich produkcia je drahá, takže sa to celé nejako „obabráva“ (nenapadlo mi vhodnejšie slušné slovo) a vidno to na tom. Žiaľ, trošku vidím do toho, čo je v pozadí, takže novinárov ani veľmi neviním. Nemajú to ľahké, hlavne nie tí, ktorí by chceli robiť svoju robotu dobre.
Môj vzťah k médiám je stále vzťahom cudzinca – nie som žurnalistka a nepovažujem sa v médiách za insidera, vlastne som sa do časopisu dostala náhodou a len pre to, že to bol časopis o architektúre. Alebo skôr o bývaní. Nerobím časopis pre svoj vzťah k médiám, ale pre vzťah k ľuďom, ktorí hľadajú informácie súvisiace s vlastným bývaním. A preto, lebo stále verím, že raz príde doba, keď budem robiť taký časopis, ktorý budem považovať za naozaj dobrý 🙂
Za tým, že slovo je zbraň, si stojím, ale nemyslela som to až tak čisto mediálne. Lebo zbraňou je nielen slovo napísané. To je jedna nepríjemná ľudská vlastnosť, že veľa ubližujeme – zo zlomyseľnosti, z klebetnosti, z hlúposti (medzi ľuďmi sa šíri toľko neoverených blbostí…), z nedbanlivosti, z nevšímavosti, z nepozornosti… A že si necháme ubližovať. Z márnivosti, z egocentrickosti… Ale to je asi úplne iná téma 🙂 Veď čo sa nehodí, to pokojne škrtnite 🙂
Opíšete prosím, ako vyzerá jeden Váš „bežný“ deň šéfredaktorky?
Ani neviem 🙂 Je to pomerne rôznorodé a nemám žiadne zabehnuté rituály. Robím väčšinou to isté čo ostatné baby v redakcii, len mám k tomu ešte nejaké tie otravné tabuľky a výkazy a porady navyše. A ešte som tá, ktorá musí vymyslieť a rozhodnúť keď treba. A ešte robím „terč pre padajúce hovno“. (Sorry, ale toto sa nedá povedať inak.) To znamená, že vždy keď niečo letí zhora, dopadne to na mňa 🙂
Vo svojom príhovore šéfredaktorky v časopise Môj Dom pripájate za svojím podpisom aj „smajlíka“. Je to milé gesto, ktoré si isto všimol nejeden čitateľ… Zaujímalo by ma teda, prečo je tam ten smajlík? 🙂
Pretože si myslím, že život netreba brať vždy úplne smrteľne vážne a moje slová tiež nie. (Aj keď tento rozhovor zatiaľ nie je veľmi optimistický, v zásade som optimistka a mám rada, keď je každý deň trochu sranda.) Navyše, písanému slovu chýba rozmer neverbálnej komunikácie – keď sa s niekým rozprávate, väčšinou viete čo myslí vážne a čo nie. Pri písanom texte je ťažké rozlíšiť to, najmä ak je taký krátky ako editoriál, takže si pomáham touto barličkou. Viem, že to niektorí považujú za nevhodné, používať emotikony inde než v súkromných mailoch, chatoch a podobne, ale ja netvorím vážne literárne diela a môj príhovor k čitateľom považujem za osobný, tak si myslím, že môžem 🙂
Kto je Vaším vzorom? A kto je podľa Vášho názoru najvýznamnejšia „osobnosť médií“? …nemusíte sa pri úvahách nad odpoveďou obmedziť len na náš región a súčasnosť…
Uf, to vyzerá náročne :-). Vzor asi nemám. Všeobecne sa snažím mať v rebríčku hodnôt ľudí pred vecami a cestu pred cieľom, tiež si nemyslím, že zlé prostriedky sa dajú posvätiť dobrým účelom. Pokiaľ ide o prácu, snažím sa informovať poctivo, ak sa to dá, a nie veľmi otravne, ak je to možné… Možno ani nie tak vzor, ako skôr inšpirácia je z Troch dohôd (Dušekove predstavenie úprimne odporúčam) – snažím sa robiť veci tak dobre, ako sa za daných okolností dá (a nie len v práci). Lebo okolnosti sú veľký pán.
Celkom rada sa obmedzujem na súčasnosť a náš región – napríklad víno máme v našom regióne v súčasnosti skvelé :-). Neviem, či je významná takým spôsobom, ako ste mali na mysli, ale pre mňa je to určite veľmi výrazná osobnosť. V poslednom čase sa teším zo slovenských seriálov. Aj keď nie sú dokonalé, ale kto je? Myslím, že Andy Kraus trafil klinec po hlavičke. Život je dnes ťažký, takže ľudia sa chcú baviť a žiť chvíľu starosťami a radosťami niekoho iného. A Andy Kraus to robí skvelo, je to súčasné, zábavné, ľahké, ale nie plytké. Za to, čo dokázal a robí, má môj obdiv. No, nie som ja veľmi na vážne témy a spásu ľudstva, to nechávam na chlapov 🙂
Čítali ste aktuálne nejakú zaujímavú knihu? A o čom bola? Bola o architektúre?
:-)))) tuším som ešte nečítala knihu o architektúre, ktorá by sa dala čítať 🙂 Len si pozerám obrázky.
Prečítala som si Veľkého Gatsbyho – doplnila som si medzery skôr, než to bude v telke 🙂 Je to skvelá knižka, ale určite som tým neobjavila Ameriku, takže nič, čím by som mohla nejako prevratne inšpirovať ostatných. Predtým som čítala zopár vecí od Kerstin Gierovej. Je to taká „babská“ romantická literatúra, ale píše veľmi ľahko a skvelo sa to číta, človek si pri tom oddýchne. Začala som Problémom na každé riešenie a potom som zhltla asi tri knižky za pár večerov. Nejako sa mi s ňou nechcelo rozlúčiť… Ako dovolenkovú oddychovku určite odporúčam, ale rozhodne len pre dámy, ktoré majú rady sladké 🙂 A ešte predtým Kto chytá v žite a predtým Urobíme všetko, čo sa dá od Evy Borušovičovej… Veľa zaujímavých knižiek bolo napísaných 🙂 Ale ak platí „povedz mi čo čítaš, a ja ti poviem kto si,“ tak to vyzerá na pekný duševný guláš 🙂
A pripravujete aktuálne nejakú knihu? A s akou tematikou?…
Nie. Myslím, že už nemám čo povedať :-))) Alebo aspoň neviem o nikom, kto by to chcel vydať 😉
Ako relaxujete? Ako oddychujete po práci? Čo máte rada? …zistil som, že mnoho ľudí z mediálnej brandže obľubuje práve značku Apple…Ste fanúšik komunity značky Apple? Prečo? …A ste vegetariánka? Máte psa? 🙂
Myslíte „tu firmu přes ovoce“? Nie, nie som fanúšik tejto komunity. Ale ja nie som typický človek z mediálnej branže. A vlastne ani typický človek z architektonickej branže. Zrejme nie som typický človek z branže ako takej 🙂
Najlepší relax je pre mňa v horách, niekde na hrebeni, alebo cestou hore na hrebeň. Je to krása, ktorá sa nedá ani popísať, ani odfotiť, ani namaľovať, dá sa len zažiť. Vraj to súvisí s endorfínmi, ktoré sa vám vyplavia pri námahe, ale nerada to vnímam takto chemicky. Je to jednoducho živá krása. Chodíme s mužom – teraz už len vo dvojici. Máme pekne zladený krok 🙂 On vie kam a kadiaľ pôjdeme, a ja viem, že mám ísť tam kam on :-))) Deti na nás momentálne kašlú – majú na to ten správny vek…
Okrem toho trochu cvičím jogu. Mám skvelú učiteľku Táňu Gombošovú. Človek nemôže vysedávať hodiny za počítačom a myslieť si, že ho za to telo nepotrestá. Takže si treba nájsť niečo, čo našej úbohej telesnej schránke trochu prospeje. Ale joga je výborná aj na psychiku – pekne vám to uprace v hlave.
A ešte relaxujeme klasicky – v krčme s kamarátmi (tiež chodíme spolu s mužom). Do hôr sa nedá ísť hociktorý piatok večer 😉
Nie som vegetariánka, zjem takmer všetko, čo neutečie. Môže sa to pokojne aj trochu hýbať. Aj potvory, aj s očami, aj surové mäso, a ak treba, tak si večeru aj zabijem (teda ak ju prebijem – stredne veľké ryby sú pre mňa ideálny protivník 😉 ) aj vypitvem – myslím, že nie je úprimné tváriť sa, že mäso predtým nebolo zvieraťom. Bolo. Ale mám rada aj zeleninu a bez ovocia nedokážem žiť. A milujem syry (aj plesnivé, chlpaté a staré) aj víno, a dám si aj dobré pivo, hlavne nefiltrované… Mám rada všetko dobré jedlo a je to na mne aj vidno 🙂
Psa nemáme. Mám dvoch synov a muža 🙂 Ale vážne. Momentálne žijeme takým spôsobom, že by som na psa mala málo času, a to si podľa mňa žiadny pes nezaslúži, aby naňho človek kašľal.
Pani Kuhnová, máte prosím profil na Twitteri, ci LinkedIn?
Je na Vás iný kontakt, na ktorom by Vás mohli prípadne naši čitatelia zastihnúť? Rozhovor by tak, ale už s nimi individuálne, mohol pokračovať aj ďalej! 🙂
ee 🙂 Nie som dokonca ani na facebooku, takže de facto neexistujem 🙂 Aj telefonujem pomerne málo. Na ženu určite veľmi málo… Mimo práce sa bavím väčšinou s hmotnými ľuďmi naživo – takže ak chce niekto pokračovať v rozhovore, tak osobne. Nech príde do krčmy a niečo mi o sebe porozpráva. Alebo nech mi napíše mail. Som stará škola 🙂
Ďakujem za rozhovor.
Vďačne 🙂
Marián Luha
– rozhovor vznikol v auguste 2013
