Hoci patria k najstarším telesám z krajín bývalého Sovietskeho zväzu, na koncerte v rámci BHS sklamali. „Dobrý Bože, ako sme zhrešili, že si na nás zoslal takú hrozbu,“ znie legendárny citát jedného interpreta. Nie s pôžitkom, ale pripájame sa.
Ak sa v programe v rámci akéhokoľvek festivalu na Slovensku objaví ruský orchester (alebo akákoľvek odroda ruského – teda bývalých krajín tejto veľmoci), fanúšik európskej hudby na takýto koncert šprintuje tempom Usaima Bolta. V pokladni si len vďaka ostrým lakťom kúpi posledné lístky a ešte skôr ako vstúpi do sály, prežije hudobný orgazmus. Dôvod je veľmi prostý. Rusi –to je synonymum výrazovo silnej hudby. Rusi – to je dokonalosť sama o sebe, čo sa týka interpretačného výkonu. Keď Moskovčania hrajú, trasú sa naše historické budovy v základoch. A poslucháč pochopiteľne prežije katarziu najvyššieho stupňa.
Aj Bieloruský štátny akademický symfonický orchester s dirigentom Alexandrom Anissimovom znel ako absolútna lahôdka tohtoročného programu BHS. Úvodná, nesmierne náročná symfonická báseň Don Juan od neskoro-romantika Richarda Straussa sľubovala podmanivosť, komplikovanosť, krásu, lyriku, zároveň konfliktnosť tém, no v prvom rade výrazové bohatstvo a náročné inštrumentálne pasáže. Treba priznať, že úvod znel celkom sľubne. Výraz, masívny zvuk, široké spektrum dynamiky a najmä fakt, s akou vášňou sa muzikanti vložili do interpretácie, ihneď napovedal, že orchester je zo zahraničia. Keď však prišlo na sólové výkony, „soudruzi někde udělali chybu“…
Napríklad flauta, ktorá je inak ľúbezným romantickým nástrojom zlyhala na plnej čiare, rovnako ani lesné rohy, ktoré mal Strauss tak rád, nespôsobili poslucháčom mdloby z pozitívneho zážitku. Školáckych chýb sa množilo čím ďalej, tým viac. Nepresné nástupy budili rozpačitý dojem nedostatočnej koncentrácie hudobníkov, sólisti zlyhávali frekventovanejšie než sa sluší a patrí a dokonca chýbal aj povestný dramatický vrchol skladby. Najväčšie faux pas bolo, že ani kantilény neboli dostatočne „vyspievané“ tak, ako by sa to vyžadovalo. Nepochybne je to nesmierne náročná skladba či už z hľadiska techniky, formy, obsahu, ktorý treba pochopiť, ale aj výrazu. Ale takéto fatálne nedostatky, to by sa skúsenému poslucháčovi neprisnilo ani v najhoršom sne. Máme hudobníkom odpustiť? Tak znie rečnícka otázka. Mali zlý deň? Na ospravedlnenie, ktoré však považujeme za alibizmus, môže dobre poslúžiť príklad, čo prežívali hudobníci pred veľkolepou premiérou skladby v roku 1889. Orchester doslova lapal po dychu (samozrejme, najmä hráči na dychové nástroje) a jeden z hráčov na lesný roh, z ktorého sa doslova lial pot, to už psychicky nezvládol a nezdržal sa komentára: „Dobrý Bože, ako sme zhrešili, že si na nás zoslal takú hrozbu!“. Treba podotknúť, že vtedajšia premiéra mala úspech. Dňa 8. 10. 2013 sa veru hudobníci nepotili vôbec… Nevložili do interpretácie svoju dušu, hrali akoby na pol plynu a neodpustiteľné chyby ešte zhoršili zážitok. A pri interpretoch z krajín bývalého Sovietskeho zväzu je to veru čudný fenomén…
Nasledovali Štyri posledné piesne AV A150 opäť od Straussa. Sopranistka Irina Krikunova vydala zo seba maximum. Náročné piesne na techniku aj rozsah, nemecký jazyk, ktorý je pre spevákov nie práve „spevavý“, v podstate zvládla. Vo výškach síce forte a vibráta mierne preháňala, a zároveň spodné polohy občas neodspievala registrom na to určeným, ale už fakt, že si trúfla na tohto autora, svedčí v jej prospech.
Pred prestávkou sa človek preto aspoň príjemne naladil, že vrchol, teda Čajkovského symfónia č. 6 h mol Patetická op. 74, bude tým pravým orechovým ruským, so všetkým čo k tomuto dielu patrí. Čajkovskij ho komponoval ako svoju najintímnejšiu výpoveď a doslova ňou odhalil svetu svoju dušu. Aj z hľadiska formy je novátorská a kompozičné majstrovstvo, ktoré v nej skladateľ predviedol, bolo na tú dobu z mnohých aspektov novátorské. Symfóniu štartuje clivá, až depresívna téma fagotu. Na koncerte však kompletne zanikla, nevyznela nijakovsky, podpriemerný výkon interpreta nedokázal navodiť tú správnu atmosféru trúchlivého Agadia, na ktoré odpovedajú sláky. Čajkovskij v tejto symfónii nezvyčajne kreatívne pracuje s výrazovosťou, tempami, rôznymi náladami (od nežných a tichých až po nepokojné, dráždivé pasáže), inštrumentáciou, ktorá dáva dielu obdivuhodnú farebnosť nielen z hľadiska výrazu. Žiaľ, v interpretácii Bielorusov sa na poslucháčov valila jednoliata masa, ktorá často odvádzala pozornosť publika do akéhosi vzdialeného transcendentálneho sveta. A to už je zásadná chyba, pretože takéto dielo musí poslucháčov doslova pohltiť a donútiť ho prestať aj dýchať.
Anna Weiss
Ilustratívna grafika hore: Marián LUHA, masmediálne.info
