Prvý abonentný koncert bratislavských filharmonikov v novom roku patril dielam Brahmsa, Straussa a Barbera. Nebyť školáckych chýb, mohol sa koncert stať solídnym sviatkom hudby a oživením povianočnej letargie, do ktorej väčšina z nás upadla.
Po dlhšej prestávke sme opäť zavítali na koncert do Reduty; po Vianociach, ktoré pre väčšinu ľudí stratili svoj pôvodný význam a stali sa sviatkami falošného sentimentu a pretvárky, sme sa na prvý abonentný koncert slovenských filharmonikov tešili o to viac, toto pre nás kritické obdobie bez psychickej ujmy absolvujeme iba pomocou hudby, Novoročného koncertu Viedenských filharmonikov alebo vďaka početným Silvestrovským operným produkciám väčšiny operných domov.
Koncert otvorili dve valčíkové sekvencie z opery Gavalier s ružou Richarda Straussa. V menovaných kompozíciách s pomerne jednoduchou rytmickou výstavbou, v ktorej prakticky absentovali zložené takty, orchester poslucháčov vyslovene zaskočil školáckymi chybami v rytmike a frázovaní. Paradoxne zmätočná bola aj dikcia „renomovaného“ dirigenta koncertu Olivera Dohnányiho; pri jeho častých zahľadeniach sa do partitúry, ktoré občas pripomínalo usilovné pátranie po správnej taktovej čiare, dirigentské gesto strácalo na zrozumiteľnosti a míňalo sa účinku aj v ďalších skladbách koncertu. Akosi priťažko a fádne sa rodil jednotný zvuk telesa, ktorý bol deklasovaný divergentnou rytmikou a valčík, pre ktorý je príznačná ľahkosť, znel letargicky až ťarbavo. Úvodné valčíky Richarda Straussa z opera Gavalier s ružou predsa majú predstavovať príjemnú oddychovku, ktorá je notoricky známa, ale vždy počúvateľná. Netreba si predsa neustále trápiť mozgové bunky Wagnerom či Bergom a týrať sa. Sem-tam dobre padne aj vkusne zinštrumentovaný trojdobý valčík, mekkou ktorého bola a stále je Viedeň. A tu sa pozastavme: trojštvrťový takt je natoľko náročný, aby sa orchester pri ňom rozpadol? Takže si pripomeňme ľahkosť tejto metrorytmickej štruktúry: raz-dva-tri, prízvučná doba na prvej, prípadne pre neznalých m-ca-ca. Je toto hodné udelenia nejakého špeciálneho metálu, aby to zvládla Slovenská filharmónia? Alebo išlo o fatálne pochybenie dirigenta Olivera Dohnányiho, ktorý namiesto precízneho usmernenia orchestra, aby dodržal trojdobovosť, častoval orchester neprimerane patetickými pohybmi, vlnil sa ako rozbúrené more, potil sa snažiac sa dostať výraz z telesa na úkor tak podstatného rytmu? Každopádne, taktovka bola akosi zbytočná a jednotlivé sekcie sa príšerne rozchádzali v nástupoch, ktoré boli také nepresné, že vyrušovali a rozčuľovali nás do bezvedomia. Ehm, nezahrať valčík rytmicky presne, tak to už je skutočne školácka chyba hodná pätorky v žiackej knižke. Pomlčme o výraze, ktorý nemal potrebnú ľahkosť valčíka, adekvátne frázovanie ani dynamiku. Možno to bude znieť sarkasticky, ale po pár sekvenciách sme sa s kolegom pýtali jeden druhého: „Načo tam je ten pán s taktovkou?“ Apropo, z kuloárov sme sa dozvedeli, že na tento koncert si veľavážený pán dirigent vyžiadal od hudobníkov až dve skúšky. Nevieme potvrdiť pravdivosť tejto informácie, ale ak je to skutočne tak, niet divu, že znel v sále paškvil namiesto nádherného valčíku.
V nasledujúcom výbere zo skladieb Liebeslieder Walzer op. 52 a op. 65 Johanesa Brahmsa vystúpil Slovenský filharmonický zbor pod vedením zbormajsterky Blanky Juhaňákovej. Aj z výkonu posledne menovaného telesa sme ostali viac-menej konsternovaní, v prvej skladbe sme už akosi adoptovali dirigentov zápas s formou diela jednoznačnej rytmickej výstavby a inak to nebolo ani v tejto skladbe, kde sa ku rytmickým zakolísaniam pridružili aj nepresné nástupy zboru ako aj jednotlivých nástrojových skupín. Brahmsove vysoké nároky na hudobnú formu, ktorú vo svojich partitúrach prísne strážil sú predmetom častých sporov muzikológov, či sa jedná o oduševnený romantizmus alebo o chladnokrvnú necitlivú nemeckú „náturu“. Bez rozdielu, ku ktorej názorovej skupine sa prikloníme alebo sa ohradíme iba subjektívnou výhovorkou, že Brahms je jednoducho naša srdcovka a jeho partitúry sú pre nás výkladnou skriňou geniálnej inštrumentácie, nemôžeme pri hodnotení výkonu oboch súborov opomenúť fakt, že naštudovanie diela ako aj výkon zboru výrazne pokrivkávali práve na Brahmsovom lipnutí na charaktere hudobnej formy. Dielo znelo nekompaktne, hudobná forma sa akosi vytrácala, a to aj keď si odmyslíme spomenuté rytmické zakolísania. Rozpačitý bol aj výkon sopránových skupín zboru, ktoré síce dodávajú zboru jeho typickú farbu, no v uvedenom opuse niektoré speváčky spievajúce technikou explicitne operného spevu zatienili ostatné hlasové skupiny, čo je pri zborovom speve vyslovene nežiaduce. Operné divy predsa patria k sólovému výkonu a nie do zboru, kde pôsobia nechutne rušivo. Veľké ego a sebavedomie v tomto prípade skutočne škodia. Veď nie nadarmo sa hovorí, že najťažší je zborový spev, ktorý musí byť citlivo a esteticky vyvážený nielen farebne, ale najmä dynamikou. Každú jednu chybičku, každé jedno zaváhanie v ňom počujete, práve preto, že z masívnej skupiny trčia. Taký sólista je v obrovskej výhode oproti zboru. Môže si výrazovo robiť čo sa mu len zachce, ale kompaktnosť zboru je tá najnáročnejšia vec na svete.
Publikum najviac zaujali posledné dve skladby koncertu, po ktorých sa sálou ozývalo burácajúce bravó, predohra ku opere Švanda dudák Jaromíra Weinbergera a jednočasťová Symfónia č. 1 op. 9 Američana Samuela Barbera.Švanda dudák zjavne ovplyvnený kompozičnými postupmi Smetanu a Dvořáka už boli počúvateľnejšími dielami, hoc aj v tomto prípade by sa dalo z pulzujúcich tancov výrazovo vyťažiť omnoho viac, ako sme počuli v tento večer. A samostatnou kapitolou bol záverečný Američan Barber, ktorého tvorba je síce zjavne neoromantická, ale pritom si uchováva originalitu, rytmickú rôznorodosť a pritom všetkom cítiť, že je to precízny „klasik“ odchovaný na kompozičných postupoch velikánov ako Bach či Brahms. Či boli záverečné standing ovations iba produktom poslednej „časti“ devätnásť minútovej symfónie, kde americký skladateľ manifestoval aj svoj šiesty zmysel pre polyfóniu a experimentovanie s výrazom, na základe ktorých by mohla menovaná skladba pôsobiť „veselo“ alebo skutočného umeleckého zážitku, necháme na zvážení prítomných poslucháčov. My sme v interpretácii symfónie nepostrehli žiadne novátorstvo, skôr strohý akademický prístup orchestra a urputný zápas dirigenta s partitúrou, počas ktorého sa jeho veľké a často intuitívne dirigentské gestá strácali niekde vo vzduchu a míňali sa účinku.
Anna Weiss, Matúš Pupák
Ilustračná grafika hore: masmediálne.info
