Málokedy sa v programe koncertu Slovenskej filharmónie objaví iba jedna skladba, čo podľa nás iba umocňuje interpretačnú snahu dirigenta. Inak to nebolo ani v druhý februárový piatok, kedy na programe koncertu Slovenskej filharmónie bola „iba“ jedna skladba – Symfónia č. 6 a mol Gustava Mahlera.
Zaradením menovanej skladby do dramaturgie sezóny 2013/2014 si tak Slovenská filharmónia splnila „dlh“ voči poslucháčom ešte z minulého roka, kedy sa mala táto symfónia hrať koncom predošlej sezóny.
Keď máme „škatuľkovať“ z hľadiska hudobnej formy, tak Mahlerova „šiesta“ je typická štvorčasťová symfónia s úvodnou rýchlou vetou Allegro energico, ma non troppo (Heftig aber markig), pričom práve prvá časť býva častým sporom hudobných kritikov a dirigentov (úmyselne sme sa vyhli slovu súboj), ktorí, česť výnimkám, majú väčšinou tendenciu „poslúchnuť“ Mahlerovu dikciu tempa iba po čiarku, teda Allegro energico, pričom pokračovanie ma non troppo, teda nie príliš, im už akosi ujde, zrejme v zápale interpretačného výkonu. Spotený dirigent predsa hneď vyzerá na pódiu efektnejšie a u publika podvedome vyvolá pocit „waw“ – to bolo úžasné!!!
Aj keď to všetko znie iba ako akademické bazírovanie na detailoch a zdanlivo nepodstatných veciach, zbytočné uháňanie orchestra práve v prvej vete symfónie väčšinou uškodí a naštrbí tak pochopenie Mahlerovej intímnej spovede; diela, napísaného síce v „radostnom“ životnom období, v ktorom zhudobnil aj životnú skepsu a jemu typický depresívny smútok ako aj povestné tri rany osudu zhudobnené netuctovým spôsobom; troma údermi dreveného kladiva v poslednej časti symfónii.
Či už budeme na Gustava Mahlera nazerať spomienkami rovesníkov ako na výbušného a prchkého neurotika, ktorý dokonca neváhal psychicky týrať vlastnú manželku, alebo na Žida žijúceho v dobe otrávenej antisemitizmom, nadaného dirigenta s diagnózou „chorobný perfekcionista“ alebo strápeného génia zápasiaceho s osudom, nemôžme opomenúť jeho veľký a súčasníkmi nepochopený symfonický odkaz, počtom identický Beethovenovi, Schubertovi či Dvořákovi, v závislosti od toho, či prirátame desiatu nedokončenú symfóniu Fis dur dedikovanú milovanej manželke Alme. Láska k tejto pozoruhodnej žene, ktorú počas svojho života Mahler miloval a zároveň priam drasticky trápil, v ňom pretrvávala napriek tomu, že Alma mala aférku s mladým architektom, o ktorej sa dozvedel tak trošku komickým spôsobom. Milenec Walter totiž poslal písomné vyznanie lásky omylom priamo na meno samotného Gustava Mahlera. A bolo po paráde… Apropo, keď sme už pri pikoškách. Ako vysvetľuje Freud vzťah Almy a Mahlera? Pochopiteľne, Mahlerova žena bola zamilovaná do svojho otca a preto si ho ako mladučká 19-ročná vzala, napriek tomu, že bol medzi nimi výrazný vekový rozdiel. A prečo týral skladateľ svoju veľkú lásku? Ako inak, bol fatálne celý život zamilovaný do svojej matky, ktorá prežila život plný trápenia a chcel od svojej manželky, aby trpela rovnako ako ona. Tak sa to predsa v slušne vychovaných rodinách s diagnózami, ktoré vedel pomenovať výlučne Sigmund, patrí…
Späť však k „tragickej“. Symfóniu začína dramaticky znejúci pochod v pravidelnom rytme a následne zaznie jeden z motívov symfónie, durový kvintakord dedikovaný plechovým dychovým nástrojom, s ktorým Mahler následne „experimentuje“ a neskôr zaznieva v molovej tónine, čím skladateľ umocňuje tragickú víziu v celej symfónii. Tento prvok Mahler pripomína viackrát: durový kvintakord symbolizuje vo vážnej hudbe optimizmus, Mahler však plynule prechádza do molového, aby sa publikum netešilo zo života a veľmi osobito, ako je to uňho zvykom pripomína: pozor, niečo sa stane!
Práve vyššie uvedený Mahlerov geniálny inštrumentačný dôvtip sa stal Achillovou pätou naštudovania šéfdirigenta Slovenskej filharmónie Emmanuela Viellaumea, ktorý síce strážil tempo prvej časti presne podľa Mahlerovej dikcie, no časté intonačné a miestami šokantné rytmické zakolísania v radoch hráčov na lesné rohy, trombóny a trúbky, Mahlerovu dokonalú inštrumentačnú kombináciu, v ktorej bol vždy inovatívny a kreatívny, pokropili skôr atonálnou disonanciou. Veľká škoda, pretože práve prvá časť má v sebe toľko emócií, výrazov, od ostentatívnych pochodových rytmov, ktoré sú natoľko výrazné, že sa podľa nich prispôsobí tlkot srdca poslucháčov, až po nežnú lyriku, ktorá dojme k slzám.
Aj napriek sýtej farbe v niektorých polyfonických pasážach, kde sa už zdalo, že z drobného zakolísania, z ktorého sa rýchlo spamätáme, naberie dielo švih a časté zmeny tempa umocňujúce jemu typickú inštrumentáciu plechových dychových nástrojov a jemu vlastnú polyfóniu budú jedinečnou lahôdkou pre poslucháča, sme sa čím ďalej tým viac utvrdzovali v tom, že to tak nebude. Orchester s partitúrou zápasil aj v druhej pomalej časti Andante moderato, ktorá znela rozvláčne a ťažkopádne, nemala ten výraz aké majú pocitovo priniesť poslucháčom pomalé časti, znela plocho vo výraze a preto takáto interpretácia nesplnila Mahlerove vízie. A smelo môžeme tvrdiť, že ani naše. Pre skladateľov je náročné skomponovať lyriku tak, aby bol poslucháč naplnený emóciami a doslova celý bol nimi ovládaný. Bol? Anna Weiss čestne priznáva, že niekde sa musela stať chyba, pretože počas druhej časti zaspala v Slovenskej filharmónii sladkým, nerušeným spánkom… Po prebudení a hanblivom oboznámení sa s realitou, kde sa vlastne nachádza, zistila priam šokujúcu skutočnosť: podriemkávali viacerí! Postaršiemu pánovi v rade pred nami v pravidelnom rytme klesala hlava a prebudil sa až na naliehavo pesimistickú štvrtú časť symfónie, aj v rade za nami vkusne oblečená dáma hľadela do prázdna s lesklým pohľadom a do ovzdušia sa priam prebíjala jej nevyhnutná potreba zohnať zápalky, aby padnuté viečka podoprela niečím stabilným a vyhla sa tak pokušeniu, aby sa raz a navždy ocitla v hladine alfa… a ktovie koľko ich ešte v sále bolo!
Orchester asi najviac potrápila záverečná časť Sostenuto – Allegro moderato – Allegro energico, v ktorej sa aj napriek snahe dirigenta premnožili rytmické chyby a intonačných nepresností bolo neúrekom, pričom paradoxne rytmika vytrápila aj hráčov na bicie. Dielo stratilo súdržnosť, polyfonické pasáže „ozvláštnené“ disonanciou boli skôr trápením poslucháčov, ktorí sa ale nenechali odradiť a na záver búrlivo tlieskali. Veríme, že to bolo najmä preto, že sa konečne prebrali z hroziaceho umelého spánku a rozprúdili svoj krvný obeh, aby v sále náhodou neprespali do ďalšieho koncertu našich filharmonikov. Záverom treba priznať, že veľká škoda týchto priam školáckych chýb. Mahlerovo dielo je celkovo náročné, veď nie nadarmo ho jeho nasledovníci nazývali Prorokom. Jeho kompozičné postupy a umelecké vízie akoby predpovedali budúcnosť. Bol nepochopeným géniom, ktorého život sa ukončil predčasne a nešťastne. A s podobnou ťažobou na srdci sme veru z koncertu odchádzali aj my…
George Sandová, Matúš Pupák
Poznámka redakcie:
Ideálne, ako si urobiť vlastný názor je zájsť osobne do Slovenskej filharmónie, všetky informácie o programe môžete nájsť na jej web stránke > TU
Snáď ešte dodáme, že tešme sa za každý kúsok kultúry, ktorý sa objaví v našom veľkomeste! 🙂
