Na námestiach znie slovo, ktoré na Slovensku v posledných rokoch nevídame často: „stačilo.“ Nie ako politická floskula, ale ako výkrik ľudí, ktorí už nechcú len počúvať, čo im politici podsúvajú – chcú byť počutí. Protesty, ktoré sa šíria z Bratislavy do ďalších miest, nie sú len výkrikom jednej ideológie. Sú zrkadlom nespokojnosti a strachu, že sa Slovensko ocitá na križovatke, ktorou by možno nikdy nemalo ísť.
Niektorí hovoria o spontánnej reakcii občianskej spoločnosti, iní zas o politickej hre opozície. V každom prípade ide o signál, ktorý nemožno ignorovať. Ak sa niekoľko tisíc ľudí postaví do mrazu a vezme si transparent do rúk, nejde o virálnu výzvu z TikToku. Ide o frustráciu, ktorú si nesú z domova – z televíznych správ, z rozhovorov pri nedeľnom obede, z pocitu, že niekto za nich bez ich vedomia otáča kormidlo.
Zbližovanie s Ruskom ako červená čiara
Premiér Fico sa netají svojím kritickým postojom voči Ukrajine, Európskej únii či NATO. V decembri minulého roka sa po rokoch stal prvým slovenským premiérom, ktorý sa stretol s predstaviteľmi Ruska bez mandátu EÚ. Jeho vyhlásenia o „realistickom pohľade na mier“ a snahy blokovať ukrajinský vstup do NATO vníma časť verejnosti ako krok späť – nielen geopoliticky, ale aj hodnotovo.
Protesty nie sú len o Ukrajine. Sú aj o tom, že ľudia vnímajú túto zmenu kurzu ako zradu na ideáloch, ktoré Slovensko po roku 1989 tak bolestivo vybojovalo. Demokracia, sloboda médií, ukotvenie v Západe – tieto hodnoty dnes nie sú len frázami. Sú dôvodom, prečo sú mladí aj starší v uliciach.
Odpoveď vlády? Vyhrážky SIS a mlčanie
Namiesto sebareflexie však zaznelo niečo úplne iné. Vyhlásenie premiéra o „možnom pokuse o štátny prevrat“ pôsobilo ako echo z deväťdesiatych rokov. Pridala sa Slovenská informačná služba, ktorá bez konkrétnych dôkazov začala hovoriť o „rizikových tendenciách“. Ak to mal byť spôsob, ako protestujúcich zastrašiť, efekt bol presne opačný – ešte viac ľudí vyšlo do ulíc. Ukázalo sa, že Slovensko má stále v sebe reflex protestu, ktorý nie je len hysterickým krikom, ale prejavom toho najcennejšieho: občianskeho vedomia.
Rozdelená krajina, alebo prebudená?
Áno, sme rozdelení. Nielen názorovo, ale aj emocionálne. Na jednej strane stoja ľudia, ktorí veria, že „silná ruka“ a „národný záujem“ obháji ich istoty. Na druhej sú tí, čo sa obávajú, že pod rúškom národného záujmu sa pomaly strácajú slobody a otvorenosť.
Slovensko je v momente, keď bude musieť znova definovať, kým chce byť. Je to zápas, ktorý sa neodohráva len v parlamente, ale aj na školách, v domácnostiach a – najmä – na uliciach.
A čo ďalej?
Otázkou nie je, či protesty zosilnejú alebo utíchnu. Otázkou je, či ich bude mať kto počúvať. Vláda, ktorá ignoruje hlas ulice, si koleduje o ešte väčší rozklad dôvery. Ak niekto naozaj verí, že rozbúrenú spoločnosť utíši hrozbami z tajnej služby, mýli sa. Slovensko nie je krajina, ktorú sa dá ovládať tichom.
Možno práve tieto protesty – akokoľvek rozpačité, nejednotné a roztrieštené – sú tým najlepším, čo sa nám mohlo stať. Lebo ukazujú, že občania ešte nerezignovali. A to je pre demokraciu dobrá správa.
