Ján Hrčka mal veľké ambície. Z Petržalky rovno na Bratislavský magistrát. Mal plán, mal imidž, mal výsledky. A mal aj pod nosom podvody za minimálne 2,7 milióna eur – ale tie si nevšimol.
Nie je to predsa nič zvláštne. Niekto vám na výplatách „omylom“ pošle o 220-tisíc eur viac, mesiac predtým zas trocha menej, inokedy nejaké „drobné bokom“ – to sa stáva. Ale že všetky platby nad 100 eur musel podpísať osobne Hrčka? No veď čo už – asi veľa roboty, málo kávy. V dnešnom svete je predsa normálne, že starosta podpisuje státisícové prevody bez toho, aby sa zamyslel, prečo mzdy zamestnancov zrazu stoja toľko ako rozpočet menšej obce.
A teraz? Odchádza. S hrdosťou. S čestným čelom. Akože “chlapsky”. Chce si zachrániť meno pred voľbami. Lebo vie, že ak by zostal, 1,5 roka do volieb by ho opozícia grilovala každý jeden deň. Otázky typu „pán Hrčka, všimli ste si, že vám chýba ďalší milión?“ by sa stali folklórom každého zasadnutia.
Ale treba povedať aj to: takto sa robí politika na Slovensku. Keď už prúser prerastie cez prah, treba rýchlo spraviť gesto. Aby ste mohli o rok, s čistým štítom, vyjsť na tlačovku a povedať: „Zlyhali jednotlivci, nie systém. A ja som ten, čo prevzal zodpovednosť.“
Chce to odvahu. A možno aj trocha cynizmu.
Ján Hrčka možno ešte neodišiel z politiky. Ale ako starosta skončil tak, ako si jeho voliči určite nepredstavovali – s miliónovou dierou v rozpočte a imidžom človeka, ktorému pod nosom mizli peniaze. Ale zato sa „odfotil“ s čestným vyhlásením.
