Bratislavská Šancová ulica má svoje špecifické vône, zvuky aj spomienky. Pre mnohých obyvateľov hlavného mesta je jej atmosféra nostalgickým návratom do 90. rokov – éry, keď mestom začali rásť prvé videopožičovne a s nimi aj celkom nový spôsob trávenia voľného času. Svoj osobný príbeh s touto dobou opísal Bratislavčan Radko Obratko, ktorý zaspomínal na Jara, jedného z priekopníkov videopožičovní v Petržalke.
Jedna z prvých videopožičovní v Petržalke
„Jaro bol jeden z prvých v Petržalke, čo si otvoril videopožičovňu. Takú tú klasickú – na kartičke perom napísané číslo zákazníka. Najprv 30 korún za VHS Karate Kid, následne 50 korún za DVD Terminátor 2,“ opisuje Obratko na sociálnej sieti.
K fenoménu 90. rokov patrili aj skrývané regály, ktoré sa vyskytovali takmer v každej podobnej prevádzke. „Po celý čas tam bolo aj nemecké porno za závesom,“ spomína autor.
Pred videopožičovňami sa často zdržiavali aj známe postavičky tej doby. „A pred videopožičovňou mafiši s medálkami – veľmi podobní, ak nie tí istí, čo sú dodnes vidieť na Šancovej vo videopožičovni, na blikáčkach do polky cesty stojaci v Hammeroch.“
Prvý zákazník a ochrana za tisícku
Obratko opisuje aj Jaro spomienku na otvorenie prevádzky v roku 1996. „Úplne prvý zákazník bol bezkrký, holohlavý ksicht, ktorý si vypýtal 1000 korún za ‘ochranu’.“
Napriek netradičnému začiatku sa práve táto situácia paradoxne ukázala ako jedna z najlepších investícií. „Požičal si VHSku Krstného otca. Bolo to jeho najlepšie investovaných 1000 korún v živote.“
Koncom 90. rokov bola technika pre bežných ľudí stále drahá a originálne kópie filmov si často mohli dovoliť len tí, ktorí mali výkonné zosilňovače, rekordéry či zostavy s Dolby Surround. Jaro tak patril medzi tých, čo ponúkali filmy v kvalite, ktorú si chceli vychutnať aj náročnejší zákazníci.
Mafiánska klientela aj policajná pozornosť
Podľa spomienok sa z videopožičovne čoskoro stalo miesto, kde sa miešal biznis, pouličný život aj lokálna história. „O pol roka si tam všetci bratislavskí mafoši podávali kľučku. Musel mať štyri kópie Krstného otca. Kúpiť kávovar, nakúpiť cigarety a pred požičovňu položiť dve stoličky a popolník.“
Po čase si Jaro všimol, že záujem o prevádzku už nemajú iba zákazníci. „O ďalší polrok si všimol, že naproti stojí celé dni auto a v ňom dvaja – nie moc tajní – policajti.“
Vôňa Šancovej a spomienky na deväťdesiate roky
Radko Obratko svoje rozprávanie zakončuje atmosférickým detailom:
„Keď idem po Šancovej, otvorím okienko, čuchám Hammer-e. Myslím na Jara a Bratislavské 90. roky.“
Príbeh pripomína dobu, keď videopožičovne patrili k najživším miestam v mestských štvrtiach, a keď prenájom VHS kazety či DVD nebol len o filme, ale aj o stretnutí s ľuďmi a životom v štvrti. Nostalgia po tejto ére v Bratislave pretrváva dodnes a ikonické prevádzky, ktoré prežili, sa stali súčasťou miestnej pamäti.
