Oceľová rúra, ktorá dodnes vyčnieva z Dunaja neďaleko nového Nábrežného parku Staré Lido, môže byť pozostatkom geologického prieskumu pre niekdajšiu bratislavskú rýchlodráhu. Jednoznačné potvrdenie však zatiaľ chýba. Peter Martinko, ktorý sa dlhodobo venuje histórii projektov bratislavského metra, upozornil Bratislavský Večerník na zaujímavý detail – rúra je osadená šikmo, zatiaľ čo prieskumné vrty sa spravidla realizovali kolmo.
Bratislavský Večerník sa pôvodom nezvyčajnej konštrukcie zaoberá už od júna. Počas tradičného slnovratu na Dunaji 21. júna upozornili redakciu miestni ľadoví medvedi na oceľovú rúru vyčnievajúcu z rieky pri Starom Lide. Podľa ich slov mala pravdepodobne zostať v Dunaji po prieskumných prácach súvisiacich s niekdajšími plánmi bratislavského metra. O slnovrate ľadových medveďov sme informovali v samostatnom článku.
Redakciu Bratislavského Večerníka ľadoví medvedi požiadali, aby sme pôvod konštrukcie preverili. S otázkami sme sa obrátili na Magistrát hlavného mesta SR Bratislavy.
„Podľa informácií, ktoré sa nám podarilo k téme získať, sú spomínané oceľové stĺpy pozostatkami prieskumných vrtov pre historicky plánovanú rýchlodráhu popod Dunaj. Vznikli cca v rokoch 1972 – 1974, kedy sa projekt pripravoval,“ uviedlo pre Bratislavský Večerník Oddelenie komunikácie a marketingu magistrátu.
Bratislavský Večerník v súvislosti s pôvodom konštrukcie a okolnosťami jej vzniku oslovil aj Slovenský vodohospodársky podnik. Na jeho stanovisko redakcia čaká.
Geologické vrty pod Dunajom sa skutočne robili
Bratislavský Večerník oslovil aj Petra Martinka, ktorý sa dlhodobo zaoberá históriou projektov bratislavského metra.
Martinko potvrdil, že lokalita zachytená na fotografii zodpovedá priestoru, kadiaľ mala viesť plánovaná trať. V rokoch 1972 až 1974 sa zároveň skutočne uskutočňovali geologické prieskumy, ktorých cieľom bolo zistiť zloženie podložia pod Dunajom – piesky, balvany a ďalšie geologické pomery.
„Tá fotografia, ako je z toho brehu, áno, je to miesto, kadiaľ bola plánovaná trať metra,“ povedal Martinko Bratislavskému Večerníku. Zároveň zdôraznil, že nedokáže potvrdiť, či konkrétna rúra na fotografiách pochádza práve z prieskumov z rokov 1972 až 1974. Vrtov sa totiž uskutočnilo veľké množstvo.
Prieskumné vrty navyše nemuseli byť umiestnené presne nad osou zamýšľaného tunela. Podľa Martinka mohli byť od predpokladanej osi trate vzdialené približne päť až desať, ale aj 25 metrov.
Šikmá rúra vyvoláva pochybnosti
Práve podoba konštrukcie však priniesla zaujímavú pochybnosť. Martinko fotografie konzultoval aj s bývalým odborníkom z Dopravoprojektu, ktorý sa v minulosti zaoberal systémom metra VAL.
„Nevylučuje, že by to mohlo byť z tých prieskumných vrtov metra, ale tá rúra, ktorá je v Dunaji, je šikmo. Keď sa robia prieskumné vrty, robia sa kolmo, málokedy sa robia šikmo,“ vysvetlil Martinko.
Jednou z možností preto podľa neho je, že rúra vôbec nemusí byť pozostatkom prieskumu pre rýchlodráhu. Mohla slúžiť napríklad na upevnenie pontónu alebo na iný účel. Súvislosť s prieskumom pre metro však nevylučuje.
Vzniká tak zaujímavá situácia. Informácie, ktoré získal magistrát, hovoria o pozostatkoch prieskumných vrtov, geologické prieskumy v tejto lokalite potvrdzuje aj Martinko, no technické vyhotovenie konkrétnej rúry ponecháva jej pôvod zatiaľ otvorený.
Prečo mohla zostať v Dunaji
Martinko zároveň vysvetlil, že ak by skutočne išlo o pozostatok niekdajšieho vrtu, jeho ponechanie v rieke nemusí byť až také nezvyčajné.
Rúra sa podľa neho nenachádza v hlavnej plavebnej dráhe a neprekáža veľkým plavidlám. Odstránenie podobného objektu z riečneho dna môže byť technicky komplikované a finančne náročné. Ako príklad uviedol staré vraky lodí, ktoré sa mimo plavebnej dráhy takisto môžu ponechávať na dne.
„Takéto veci jednoducho v Dunaji zostávajú, pretože je dosť drahé a technicky komplikované ich vytiahnuť,“ vysvetlil Martinko. Podľa jeho slov nemusí automaticky platiť, že všetko, čo po podobných prácach zostalo v Dunaji, muselo byť následne odstránené.
Definitívnu odpoveď na otázku, komu konštrukcia patrí, na základe akého povolenia vznikla a či existovala povinnosť odstrániť ju, môže priniesť stanovisko Slovenského vodohospodárskeho podniku.
Pod Dunajom sa zvažovalo viacero riešení
Pátranie po pôvode rúry zároveň otvára takmer zabudnutú kapitolu dopravnej histórie Bratislavy. V 70. rokoch sa pripravovala rýchlodráha na báze metra, pričom sa počítalo s vozidlami československej výroby. Na čiastkových projektoch sa podľa Martinka podieľali aj Hydrogeologický ústav či Geologický ústav Dionýza Štúra.
Jedným z riešení prechodu pod Dunajom bola takzvaná kesónová metóda. Tunelové časti sa mali pripraviť na brehu, následne spustiť na dno Dunaja, uložiť do pripravenej ryhy a zasypať. Od tejto predstavy sa neskôr ustúpilo vzhľadom na silný tok rieky.
„Dokonca z tých 70. rokov mám aj jeden nákres, ako si to predstavovali,“ uviedol Martinko.
Materiály, ktoré Peter Martinko následne poskytol Bratislavskému Večerníku zo svojej zbierky, ukazujú, ako sa predstavy o rýchlodráhe a jej prechode cez Dunaj v priebehu rokov menili. Najstarší z poskytnutých podkladov pochádza zo 70. rokov. Dokumentácia z roku 1977 zachytáva okrem iného tunelový variant prechodu Dunaja a technické riešenie samotného tunela.
Mimoriadne zaujímavá je štúdia z roku 1983, ktorá porovnávala variantné riešenia rýchlodráhy v širšom centre Bratislavy. Na pláne vidieť viaceré možné trasy aj rozdielne spôsoby prekonania Dunaja – tunelom, využitím existujúceho mosta či vybudovaním nového mosta.
V roku 1987 sa už podrobnejšie posudzovalo sedem možností. Zahŕňali tunelové, plytké i hlboké riešenia s rôznymi polohami staníc, ale aj mostné varianty. Posudzovali sa aj rôzne polohy stanice na ľavom brehu Dunaja, teda na bratislavskej strane rieky, čo malo vplyv na smerovanie tunela.
Dokumentácia z roku 1988 následne zachytáva štúdiu súboru stavieb prvého prevádzkového úseku rýchlodráhy. Na dobovom pláne je viditeľná trasa od Petržalky cez Dunaj smerom do centra a ďalej k hlavnej stanici. Ďalší z výkresov detailne zobrazuje pozdĺžny profil riešenia razeného tunela medzi Petržalkou a stanicou Dunaj.
Historické výkresy tak ukazujú, že prechod Dunaja nebol okrajovou úvahou, ale jednou z kľúčových technických otázok pripravovanej bratislavskej rýchlodráhy. V priebehu rokov projektanti preverovali viacero trás, polôh staníc aj technológií prekonania rieky.
Staré projekty majú dnes historickú hodnotu
Bratislavské metro napokon zostalo iba projektom. V 90. rokoch sa mesto priklonilo k automatickému systému VAL, no ani tento zámer sa nerealizoval.
Martinko upozorňuje, že desiatky rokov staré projekty už nemožno považovať za dokumentáciu, podľa ktorej by bolo možné metro jednoducho dostavať.
„Všetky tie projekty bratislavského metra, ktoré boli urobené, majú už iba hodnotu historického dokumentu,“ uviedol. Ak by sa Bratislava niekedy v budúcnosti rozhodla metro vybudovať, podľa Martinka by sa muselo projektovať nanovo s využitím súčasných technológií, postupov a požiadaviek.
Z technického hľadiska by podľa neho výstavba metra v Bratislave možná bola. Realizácia takéhoto projektu by však trvala najmenej desať až pätnásť rokov a vyžadovala by politickú vôľu na úrovni mesta i štátu a predovšetkým zabezpečené financovanie.
Martinko zároveň odmieta predstavu, že metro má význam iba v miliónových mestách. Poukazuje na menšie európske mestá s metrom a podľa jeho názoru by prepravné nároky v Bratislave už dnes odôvodňovali takúto kapacitnú dopravu minimálne v niektorých koridoroch, predovšetkým medzi Petržalkou a centrom či Karlovou Vsou a centrom.
Oceľová rúra pri Starom Lide tak zostáva malou bratislavskou záhadou. Vieme, že v oblasti plánovanej trasy sa geologické prieskumy pre rýchlodráhu skutočne uskutočňovali. Zatiaľ však nemožno s istotou povedať, či práve táto šikmá oceľová konštrukcia je ich pozostatkom.
Bratislavský Večerník už požiadal o stanovisko Slovenský vodohospodársky podnik. Po doručení jeho odpovedí budeme tému aktualizovať.
Historické plány a projektová dokumentácia: zbierka Petra Martinka. Výber materiálov z rokov 1973 až 1988:
