Zuzana Krajčovičová od nášho posledného rozhovoru prešla obdobím, ktoré výrazne zasiahlo do jej osobného života. Skúsenosť s onkologickým ochorením pretavila aj do knihy Zostala som, prostredníctvom ktorej chce svoj príbeh posunúť ďalej a povzbudiť ľudí, ktorí prechádzajú náročným životným obdobím.
Dnes prichádza aj s iniciatívou Neviditeľné jazvy, ktorá otvára citlivé témy násilia, zneužívania, manipulácie či rizík, ktorým čelia deti v online priestore. Jej ambíciou je priniesť deťom, rodičom, pedagógom a ďalším ľuďom pracujúcim s deťmi zrozumiteľné informácie, pomoc a nástroje na rozpoznanie nebezpečenstva.
V rozhovore pre Bratislavský Večerník Zuzana Krajčovičová hovorí o tom, čo jej zmenila skúsenosť s rakovinou, prečo sa rozhodla časť svojho súkromia preniesť do knihy a prečo považuje za dôležité hovoriť aj o jazvách, ktoré navonok nevidíme.
Od nášho posledného rozhovoru sa vo Vašom živote veľa udialo. Čo Vás priviedlo k tomu, aby ste svoj osobný príbeh preniesli aj do knihy Zostala som a zdieľala ho medzi ľuďmi s konceptom “Pošli to ďalej”?
Možno práve to, že som si uvedomila, aké ľahké je človeku hovoriť o živote druhých a aké ťažké je povedať nahlas niečo o sebe.
Dlhé roky som bola skôr tá, ktorá pomáha, rieši, hľadá cestu a snaží sa byť oporou iným. Potom však prišlo obdobie, keď som sama musela prijať, že nie všetko máme vo svojich rukách. A že aj človek, ktorý je zvyknutý byť silný, môže mať chvíle, keď sa bojí, nevie, čo bude ďalej a potrebuje niekoho, kto mu podá ruku.
Kniha Zostala som vznikla aj z mojej potreby povedať, že skúsenosť nemusí zostať iba našou osobnou bolesťou. Môžeme ju premeniť na niečo, čo pomôže niekomu ďalšiemu.
A možno práve preto ten názov. Ak mi niekto kedysi pomohol, nechcem, aby sa ten dobrý skutok skončil pri mne. Chcem ho poslať ďalej.
V knihe otvorene hovoríte aj o tom, že ste prekonali rakovinu. Čo Vám toto obdobie vzalo a čo Vám, naopak, dalo?
Vzalo mi určitú samozrejmosť. Myslím tým samozrejmosť, že zajtra bude jednoducho pokračovať presne tak ako dnes.
Keď človek dostane diagnózu, zrazu sa veľa vecí zmenší. To, čo sa vám predtým zdalo obrovské, môže byť úplná maličkosť. A naopak, obyčajné ráno, keď sa zobudíte a môžete byť so svojimi blízkymi, má zrazu inú hodnotu.
Nebudem tvrdiť, že rakovina bola dar. Nebola. Bolo to ťažké obdobie a niečo mi to určite vzalo. Ale zároveň ma naučilo pozerať sa na život inými očami.
Táto životná skúsenosť mi dala niečo, čo je neprenosné. Väčšiu pokoru a úctu k životu. A možno aj odvahu hovoriť o veciach, o ktorých sa nám niekedy nechce hovoriť. Pretože keď si človek uvedomí, že život je krehký, začne oveľa viac premýšľať nad tým, čo po ňom zostane.
Je niečo, čo dnes vnímate úplne inak ako pred ochorením – napríklad vzťahy, prácu, čas alebo obyčajné každodenné starosti?
Určite čas.
Kedysi som mala pocit, že na všetko existuje „potom“. Potom si oddýchnem. Potom zavolám. Potom pôjdem tam, kam chcem. Potom budem mať viac času.
Dnes si oveľa viac uvedomujem, že život sa odohráva teraz.
A zmenili sa aj moje priority. Menej ma zaujíma, čo si o mne kto pomyslí, a viac ma zaujíma, či to, čo robím, má pre mňa zmysel.
Človek zároveň začne byť oveľa citlivejší, súcitnejší k ľuďom. Keď vidím niekoho, kto sa trápi, už nemám potrebu povedať mu: „Neboj sa, bude dobre.“ Skôr sa snažím byť pri ňom. Niekedy totiž človek nepotrebuje radu. Potrebuje vedieť, že na to nie je sám.
Kniha má byť povzbudením aj pre ďalšie ženy. Aké posolstvo by ste chceli odovzdať žene, ktorá práve prežíva obdobie, keď má pocit, že už nevládze?
Aby si dovolila priznať, že nevládze.
Myslím si, že ženy sú často naučené všetko zvládnuť. Byť mamou, partnerkou, dcérou, kolegyňou, oporou pre všetkých. A potom večer zostanú samy so sebou a zistia, že už nemajú z čoho čerpať.
Nie je hanba povedať: „Potrebujem pomoc.“
A ešte jedna vec – nestrácala by som nádej ani vtedy, keď ju človek momentálne necíti. Nádej totiž nie je vždy veľký pocit. Niekedy je to iba rozhodnutie vstať ráno z postele a povedať si: dnes skúsim ešte jeden deň.
A možno príde niekto, kto vám v tom dni podá ruku.
Pri osobnej knihe musí autor rozhodnúť, čo zo svojho súkromia ešte pustí medzi ľudí a čo si ponechá pre seba. Bolo pre Vás ťažké určiť túto hranicu?
Áno. Pretože keď rozprávate vlastný príbeh, nejde iba o vás.
Sú tam ľudia, ktorých máte radi, sú tam vzťahy, situácie a chvíle, ktoré by možno zostali oveľa jednoduchšie, keby o nich človek mlčal.
Pre mňa bolo dôležité, aby kniha nebola spoveďou pre spoveď. Nechcela som otvárať súkromie iba preto, aby bola kniha zaujímavejšia.
Pýtala som sa pri každej veci: Pomôže to niekomu? Má zmysel, aby to niekto čítal? Ak áno, potom som bola ochotná ísť aj do vecí, ktoré nie sú jednoduché.
Nie všetko, čo prežijeme, však musí byť verejné. Niektoré veci patria iba nám a ľuďom, ktorých milujeme.
Teraz prichádzate s projektom Neviditeľné jazvy. Už samotný názov je veľmi silný. Čo sú podľa Vás „neviditeľné jazvy“ a prečo ste si zvolili práve tento názov?
Každý človek má nejaké jazvy. Niektoré vidíme a niektoré nie.
Tá viditeľná jazva môže byť paradoxne jednoduchšia. Keď ju niekto vidí, môže sa opýtať: „Čo sa ti stalo?“ A vy máte možnosť odpovedať.
Ale čo jazva, ktorú nikto nevidí?
Čo keď je dieťa vystrašené, pretože mu niekto ublížil? Čo keď sa hanbí? Čo keď mu dospelí neveria? Čo keď má pocit, že je to jeho vina? Čo keď niekto dieťa manipuluje celé mesiace cez internet?
Takéto jazvy môžu zostať veľmi dlho ukryté.
Preto Neviditeľné jazvy. Chceme hovoriť o veciach, ktoré možno nevidíme, ale ktoré existujú.
Iniciatíva Neviditeľné jazvy nie je štandardným projektom. Je akýmsi konceptom, ktorý v sebe nesie rôzne formáty, ako sa s týmito intímnymi príbehmi priblížiť ľuďom. Neviditeľné jazvy je iniciatíva, putovná fotovýstava, ale aj publikácia, kde je hlavný cieľ chrániť deti, rozpoznať manipuláciu, agresora a nájsť silu bojovať. Za pravdu, za spravodlivosť, za život, za naše deti.
Materiál sa má venovať predátorom, násiliu, zneužívaniu aj rizikám v online prostredí a má byť využiteľný najmä v školách. Čo Vás presvedčilo, že práve tu je potrebné urobiť viac?
Prevencia je vždy lepšia ako riešenie následkov.
Ak dieťaťu vysvetlíme, že nie každý dospelý, ktorý sa k nemu správa milo, má dobré úmysly, dávame mu určitú formu ochrany.
Ak mu vysvetlíme, že keď mu niekto v realite či v online priestore komunikuje veci, ktoré mu spôsobujú strach alebo hanbu, nemusí to tolerovať a môže sa obrátiť na dospelého, opäť mu dávame nástroj.
A veľmi dôležité je podľa mňa naučiť deti, že za násilie alebo zneužívanie nikdy nenesie zodpovednosť obeť.
Nechcem deti vystrašiť. Chcem ich vybaviť vedomosťami ako aj ich rodičov, riaditeľov, zriaďovateľov škôl a každého, kto prichádza do kontaktu s deťmi v škôlkach a školách.
Ako majú Neviditeľné jazvy fungovať v praxi? Majú pomôcť predovšetkým deťom a študentom, alebo budú návodom aj pre rodičov a pedagógov?
Mali by byť pomocou pre všetkých, ktorí sú okolo dieťaťa.
Dieťa potrebuje vedieť, čo je v poriadku a čo už nie. Ale rovnako potrebuje rodiča alebo učiteľa, ktorý dokáže rozpoznať varovné signály a vie, čo urobiť.
Preto nechceme vytvoriť iba materiál, ktorý dieťaťu niekto rozdá a tým sa to skončí.
Dôležité je, aby vznikol priestor na rozhovor. Aby sa dieťa mohlo opýtať. Aby rodič vedel, kam ísť. Aby pedagóg vedel, ako reagovať. Aby sa vybudoval podporný systém a ochranná sieť.
Niekedy môže správna reakcia dospelého zmeniť celý ďalší život dieťaťa.
Súčasťou projektu má byť aj právne poradenstvo. S akými situáciami sa môže mladý človek stretnúť a pritom vôbec nemusí vedieť, že už prekročili hranicu toho, čo je prípustné?
Práve pri deťoch je problém v tom, že často nepoznajú hranice dospelého sveta.
Môže ísť o vydieranie, vyhrážky, zdieľanie fotografií, sexuálne narážky, manipuláciu cez internet, kyberšikanu alebo situácie, keď niekto od dieťaťa požaduje niečo, čo mu je nepríjemné, a presviedča ho, že je to normálne.
Dieťa nemusí vedieť, že už nejde iba o „zlý vtip“ alebo „správu na internete“.
Preto chceme, aby súčasťou materiálu boli aj konkrétne a zrozumiteľné informácie: čo sa deje, kde je hranica a na koho sa obrátiť.
Keď človek pozná svoje práva, je oveľa ťažšie ho presvedčiť, že to, čo sa mu deje, je jeho vina.
Deti dnes veľkú časť života prežívajú na sociálnych sieťach. Dokážu podľa Vás dostatočne rozpoznať manipuláciu, kybernásilie alebo človeka, ktorý sa ich snaží zneužiť?
Myslím si, že nemôžeme očakávať, že dieťa bude vedieť rozpoznať manipulátora lepšie ako dospelý.
Deti sa pohybujú v online priestore prirodzene. Je to ich svet. Ale skúsenosť a životné hranice ešte len získavajú.
Predátor navyše nemusí vyzerať ako niekto nebezpečný. Práve naopak. Môže byť milý, pozorný, môže dieťa chváliť, počúvať a získať si jeho dôveru.
Preto nestačí deťom povedať: „Nerozprávaj sa s cudzími ľuďmi.“
Potrebujeme ich naučiť rozpoznávať manipuláciu. A potrebujeme, aby vedeli, že keď sa niečo stane, môžu prísť za dospelými bez strachu, že ich prvou reakciou bude krik alebo trest.
A zároveň pracovať komplexne, zapájať, edukovať aj dospelých, rodičov, učiteľov.
Pri násilí či zneužívaní býva problémom aj mlčanie. Čo môže urobiť rodič, učiteľ alebo kamarát, keď cíti, že sa s dieťaťom niečo deje, ale ono o tom nechce hovoriť?
Najhoršie je podľa mňa tlačiť na dieťa spôsobom: „Tak mi okamžite povedz, čo sa stalo.“
Možno už dlho žije v strachu. Možno sa hanbí. Možno sa bojí, že mu nikto neuverí. Alebo sa bojí, čo sa stane, ak to povie.
Potrebujeme mu najprv dať pocit bezpečia.
Povedať mu napríklad: „Som tu. Verím ti. Nemusíš mi všetko povedať naraz. Keď budeš pripravený, budem počúvať.“
A zároveň netreba situáciu zľahčovať. Ak máme dôvodné podozrenie, že dieťaťu niekto ubližuje, dospelý musí konať a vyhľadať odbornú pomoc.
Dieťa nemusí vedieť, ako sa zachrániť zo situácie. To je úloha dospelých.
Kedy budete považovať projekt Neviditeľné jazvy za úspešný – keď sa dostane do čo najväčšieho počtu škôl, alebo keď konkrétnemu dieťaťu pomôže včas rozpoznať nebezpečenstvo a vyhľadať pomoc?
Jednoznačne vtedy, keď pomôže konkrétnemu človeku.
Samozrejme, chceme, aby sa materiál dostal medzi čo najviac detí, rodičov a pedagógov. Čísla sú však iba čísla.
Ak sa k materiálu dostane desaťtisíc detí a nikto sa neodváži povedať, že sa mu niečo deje, jeho význam bude menší.
A ak ho uvidí jedno dieťa, ktoré si vďaka nemu povie: „To, čo sa mi deje, nie je v poriadku. Môžem to povedať,“ potom to malo zmysel.
Ak pomôžeme zachrániť jedno dieťa pred traumou, ktorá by ho mohla sprevádzať celý život, stojí to za to.
