Štvrtkový večer 5. februára 2015 patril v Slovenskom národnom divadle premiére baletu Oskara Nedbala
Z rozprávky do rozprávky. Choreografiu predstavenia v troch obrazoch s prológom a epilógom vytvoril Jozef Dolinský st. podľa koncepcie Jozefa Zajka. Pod výtvarnú stránku sa podpísali Simona Vachálková (kostýmy) a Peter Janků (scéna).
95. divadelná sezóna bude v Balete SND niesť pravdepodobne prívlastok „archaická“. Po pokuse oživiť baletnú Angeliku sa dramaturgia rozhodla vzkriesiť detský balet Z rozprávky do rozprávky a to podľa koncepcie inscenácie z roku 1970. Predstavenie je rozdelené do piatich obrazov, ktoré tvoria tri samostatné rozprávky, prológ a epilóg.
V prológu sa pred nami otvára scéna akejsi konštrukcie inšpirovanej štýlom secesie, pripomínajúca staré skleníky v botanických záhradách, alebo nákupné haly, či vlakové stanice. Konštrukcia s jemným dekorom zakrýva celý horizont javiska a jej strešné oblúky sa čnejú nad samotným javiskom.
V tomto poloindustriálnom priestore (v bulletine je definovaný ako park, čo naznačujú len dve lavičky) sa odohráva úvodná scéna, ktorá speje k čítaniu samotných rozprávok. Prológ , ako protipól rozprávkovému svetu, ponúka pohľad na uvoľnenú atmosféru a hrajúce sa deti. Pravdou je, že prológ sám o sebe neponúka okrem detského valčíku žiadne tancovanie a evokuje skôr módnu prehliadku vskutku vkusných kostýmov.
Je to časovo nekonečne dlhá plocha, na ktorej sa nedeje v podstate nič. Vytrhnutím z letargie je príchod Augusty Herényiovej, bývalej primabaleríny Baletu SND, ktorá svojou osobnosťou stále dokáže upútať pozornosť diváka. Pani Herényiová otvára veľkú knihu a začína čítať rozprávky. Javisko sa ponorí do tmy, z ktorej sa pomaly vynára silueta víly (pravdepodobne ide o dodanú postavu, ktorej sa nepripisuje žiaden špeciálny význam, keďže nie je uvedená ani v bulletine).
Krajčír v začarovanom zámku
Úvodné sólo víly v svetlej dlhej ríze spočíva v kombinácii obyčajných krokov a pas de bourrée suivi (vďaka Bohu za to suivi na špičkách; prvý náznak tanca) a svojím nežným port de bras nás prenáša do začarovaného hradu. Pardón, stále sme na vlakovej stanici, na javisku pribudol len veľký krb.
Na scéne sa zjavujú čertíci, ktorí ovládajú celý zámok (ani napriek javiskovému dymu a červeným svetlám sa nedokážem ubrániť pocitu, že čertíci sú na vlakovej stanici). Prichádza krajčír Ihlička, ktorý sa pred zlými silami pekla zachráni tak, že okolo seba nakreslí kriedový kruh.
Diabol sa pokúša vylákať Ihličku z kruhu rôznymi trikmi. Na javisku sa vystriedajú krásavice, strigy a smrtka a to za stálej asistencie množstva čertov. Jednotlivé tanečné čísielka sú prvkovo tak chudobné, že len ťažko by sa dali nazvať variáciami. Jednotliví interpreti ich predvádzajú bez náznaku námahy, kvapky potu, či zadýchania sa.
Všetky tieto divertissementy v konečnom dôsledku pôsobia ako vystúpenie žiakov základnej umeleckej školy pod jedličkou. Náznakom, že skutočne sledujem baletné predstavenie je vystúpenie Silvie Najdenej v postave Krásavice. Tu sa mihne zopár grand pas de chat, ktoré sólistka zvládne ľavou zadnou. Pomerne zaujímavo pôsobí kratučký vstup Smrtky.
Režijným nezmyslom je, že Ihlička opustí svoj bezpečný kruh, aby nahádzal všetkých čertov do vreca a nič sa mu pri tom nestane. Skákanie pekelníkov a stríg do vreca bolo humorné, keďže pri vstupe do vreca vznikla zápcha a diváci sledovali ako všetky zlé bytosti stoja poslušne v rade čakajúc na svoj únik do zákulisia.
Ihlička je za svoj hrdinský počin odmenený dobrou vílou vrecom plným zlatých dukátov. V konečnom dôsledku, veď oslobodil celý zámok (podľa bulletinu). Na scéne sa nikto oslobodený neobjaví, tak isto ako sa neobjavil nikto, kto bol v zámku zakliaty. A tak je zámok opäť len prázdnou stanicou, ktorú pomaly zahaľuje padajúca opona.
Choreograficky a režijne veľké prázdne plochy nedokázali zaplniť ani skúsení sólisti Andrej Kremz (krajčír Ihlička) a Adrian Ducin (Lucifer) a to ani napriek veľkej snahe herecky karikovať svoje postavy. Po tanečnej stránke nemohli ukázať zo svojich zručností v podstate nič, Ducin skočil dve pas jeté en tournant a Kremz ukázal nanajvýš chôdzu a beh.
Zborový tanec čertov vyznel ako číslo zo stužkovej slávnosti nacvičené 20 minút pred predstavením. Moje rozčarovanie z prvého dejstva som schladila v prestávke jedným pohárom sektu.
Zlatovláska
Prvou rozprávkou druhého dejstva je Zlatovláska s jednoduchou zápletkou. Princeznej Zlatovláske padne do fontány loptička, ktorú jej vyloví žabiak. Ten jej loptičku vráti za bozk. Keď žabiaka Zlatovláska pobozká, premení sa na princa. A nasleduje niečo v štýle: žili šťastne až kým nepomreli.
Úvodná scéna patrí tančeku šiestich dievčat a krátkemu sólu Zlatovlásky. Nasleduje mazurka odetá do zelenkavých kostýmov a príchod pážat, lovcov i samotného kráľa. Napriek tomu, že scéna je v podstate plná tanečníkov, okrem krokov opäť nevidíme žiadne tancovanie, ani akciu.
Moju pozornosť upúta jeden z lovcov, ktorý niečo prežúva. Celá scéna nemá žiadnu atmosféru a z nudy ma vytrhne pozorovanie odchádzajúcich lovcov, ktorí sa prehnane sústredia na kráčanie do rytmu. Osamotená Zlatovláska sa hrá so svojou loptou, ktorá je spadne do fontány (na druhý pokus).
Z fontány sa vynorí žaba, ktorá za vrátenie lopty žiada bozk. Tu treba poznamenať, že kostým žabiaka pôsobí ako votrelec z treťotriedneho sci-fi filmu. Zlatovláska po dlhšom váhaní žabiaka pobozká, čo spôsobí výpadok prúdu a divadlo sa na chvíľu ponorí do tmy. Po opätovnom rozsvietení scény vidíme na okraji fontány Princa. Nasleduje ľúbostné dueto, ktorému chýba fantázia a najmä cit.
Skúsená sólistka Romina Kolodziej (Zlatovláska) sa snaží v úvodnej variácii svoje krokové kombinácie zatancovať s ľahkosťou , ale pri každom ťažšom prvku sa jej port de bras stáva tvrdé a svoju zlatú loptičku drží krčovito akoby bola zo železa.
Väčšie problémy prichádzajú v krátkom duete, kde sólistka stojí na špičkách len na vnútornej strane prstov a vďaka tomu padne aj z jednoduchej promenády. Romina Kolodziej i Sergej Jegorov pôsobia spolu absolútne indiferentne, necítiť z nich žiaden cit. Jegorovovi v pohybovej uvoľnenosti bráni aj veľký biely golier, sólista vyzerá ako seknutý.
Zvieratká a zbojníci
Príbeh poslednej rozprávky je veľmi jednoduchý: zvieratká vyženú z lesa zbojníkov. Fakt, že sa dej odohráva v lese si domyslíme vďaka 3D umelému stromu umiestnenému pred spomínanou konštrukciou. Na scénu „prilietajú“ dve vážky, ktoré nasledujú dievčatá odeté v dúhových kostýmoch so svojimi punkovými partnermi.
Kanáriky, napadá mi ako prvé, no s príchodom chlapcov mi to pripadá ako dúhový pride. V tom sa na scéne objavujú ďalšie dievčatá v hnedo zlatých strapcovitých minišatách s natupírovanými blond parochňami a chlapci oblečení len do pol pása. Naivná rozprávka pre deti sa vizuálne mení na backhanálie starého Ríma.
Rýchlo v pološere čítam bulletin, kde sa dozvedám , že ide o víly a lesné žienky. Prehnane gýčovitú scénu doplní vodná víla so svojím partnerom, za ktorých kostýmy by sa nemusel hanbiť ani Prince na prelome 70-tych a 80-tych rokov. Po spoločnom tancovaní uvedených postáv prichádzajú na javisko turisti, ktorí prišli obdivovať krásy prírody (vzhľadom k tomu, že sú na javisku cca.30 sekúnd a pôsobia skôr ako motýlkári, je dobré si prečítať bulletin).
Turistov okradnú zbojníci, čo sa nepáči štvorici domácich zvieratiek. Somárik, pes, mačka a kohút sa rozhodnú všetko napraviť. Nechápem, čo robia domáce zvieratá v lese a prečo si režisér nevybral radšej ježka, líšku, medveďa alebo jazveca.
Tanec v poslednej rozprávke zastupuje duet vodnej víly (Sarah Michelle Murawski) so svojím gavalierom (Andrej Szabo).
Murawski sa kvôli svojmu vzrastu typovo príliš na vílu nehodí a aj spoľahlivý partner , akým Andrej Szabo je, má problémy udržať ju na nohách. Jeho námaha sa odzrkadlila najmä v jeho nekontrolovanom výraze. Vrcholom všetkého bolo, že sólistku s ťažkosťami zdvihli štyria muži zboru.
Celé predstavenie uzatvára epilóg, v ktorom sa stará mama, deti i ostatná spoločnosť pomaly rozchádzajú.
Oceňujem nápad priniesť do repertoáru detské predstavenie a najmä predstavenie, ktoré bolo v minulosti inscenované s veľkým úspechom. Mrzí ma však, že divadlo ponúklo divákom nezaujímavú, chudobnú choreografiu s plochou kresbou, prázdnu réžiu a miestami gýčovú výpravu.
Inscenácii napriek farebnosti kostýmov chýba fantázia, akcia a zjednotený štýl. Inscenácia má svoje svetlé body, ale prevyšujú ich hluché miesta, nedostatok technického tancovania a prepracovaných miss-en-scénes . Historické fotografie v bulletine z predchádzajúcich inscenácií tohto titulu ukazujú viac tanca a fantázie ako celá súčasná inscenácia.
Zuzana Buranská
