Balet Slovenského národného divadla uviedol 11. a 12. apríla 2013 v premiére jeden z najslávnejších príbehov literatúry, balet Romeo a Júlia. Shakespearovský námet s hudobnou partitúrou Sergeja Prokofieva partí k obľúbeným repertoárovým predstaveniam svetových baletných súborov a dnes je už aj súčasťou repertoáru Baletu SND.
Príbeh milencov z Verony je tak chronicky známy, že ho dokonca poznajú aj ľudia, ktorí nikdy Shakespeara nečítali. Preniesť svetovú klasiku tohto formátu na javisko si vyžaduje hĺbkové preštudovanie diela, znalosť vzťahov medzi jednotlivými postavami a následné stavanie ich logického konania na scéne. Pri baletnom stvárnení , špeciálne pri Romeovi a Júlií, je nevyhnutné poznať hudobnú partitúru a libreto. Jednoducho všetky kolieska musia do seba zapadať. Pomôckou choreografom je Prokofievova hudobná predloha, ktorá je priam ako mapa a môže doviesť talentovaného autora do úspešného cieľa. V tomto prípade autor-choreograf Massimo Moricone evidentne nepočúval a Prokofievov „mastepiece“ použil len ako kulisu. A tak, jedna z najprepracovanejších hudobných baletných partitúr, v ktorej takmer každá postava nesie svoj leitmotív, ostala v tomto prípade len znehodnoteným dielom (ak už Moricone nepočúval leitomotívy a témy, mohol počúvať aspoň rytmus a nestalo by sa, že na gavotu tanečníci robia polonézový krok!- podobných „preklepov“ sa dopustil prednedávnom aj Radačovský a jeho Romeo skončil veľmi rýchlo na smetisku dejín).
Nedostatok pokory pred Prokofievom predčil nedostatok pokory pred Shakespearom, dôsledkom čoho bola absencia postáv, nejasné vzťahy a nelogické konanie jednotlivých účinkujúcich (v prvom obraze vidíme zamilovaného a dumajúceho Romea, ale Rosaline- jeho nedobitná láska sa ani neukáže; Paris akoby pribehol z inej inscenácie; na knieža z Verony je kladený tak malý dôraz, že divák ani nepostrehne, čo od znepriatelených rodov žiada a aké budú následky; Romeov azyl mimo Veronu, strata listu o Júliinej smrti a mnoho, mnoho ďalších…výsledkom je úplná strata dramatických „zimomriavkových“ scén a takmer žiadny emocionálny zážitok). K réžijným nedostatkom sa priraďujú aj tie choreografické. Zborovým tancom chýba v prvom rade ZBOR; 5 párov na javisku novej budovy SND je žalostne málo, duetá titulných postáv postrádajú partnerský kontakt, žiadalo by sa aj viac technických zdvíhačiek, promenád, piruet…, bojové scény pôsobia ako improvizácia (čo je niekedy aj dobre, divák nemá pocit zbytočnej štylizácie), ale hlavne absentuje súlad pohybu a hudby; a to nehovorím o zámere krokovať kontra hudbe s cieľom zdynamizovať vybraté pasáže.
Ďalším z kameňov úrazu inscenácie je scéna (Peter Janků), ktorá má pripomínať slávne divadlo Globe, pre ktoré Shakespeare písal svoje drámy. Podľa tejto logiky by sa potom balety ako Korzár či Bajadéra v Petipovej choreografii mali odohrávať s kulisami Mariinského divadla v Petrohrade, a nie v Indii a na stredomorských ostrovoch. Tento zámer (inšpirovaný asi filmom Zamilovaný Shakespeare) doslova kazil vizuál predstavenia a namiesto spomínaného divadla pripomínal skôr mega saunu (drevenná stena zakrývajúca takmer celý horizont) kombinovanú s prvkami slovenskej dediny (trámy s prekladom zaberajúce celú výšku portálu).
Príjemným prekvapením boli kostýmy nesúce rukopis Lucca Dall´ Alpi-ho. Výber materiálov, strih i vypracovanie bol na profesionálnej úrovni a trblietajúce kostýmy žiariace v divadelných svetlách boli pastvou pre oči (som presvedčená, že keby ich autor robil aj scénu, inscenácia by mala jednotný charakter a štýl).
Interpretačná stránka priniesla pozitíva i negatíva. Obe premiéry tancovalo rovnaké obsadenie (v čom bola druhá premiéra premiérou?! ). Titulné postavy stvárnili hosťujúci sólisti Anbeta Toromani ako Júlia a Alesandro Macario ako Romeo. Obaja tanečníci disponujú silnou technikou klasického tanca, čo vidno najmä pri medzikrokoch, predvedení čistých a presných póz i technicky náročných prvkoch (platí to najmä pre dolné končatiny, pažiam a dlaniam chýbalo napätie, gestá často nemali potrebnú hĺbku a expresívnosť). Napriek faktu, že sólisti tvoria v súkromnom živote pár, na javisku pôsobili často ako dve nezávislé postavy a v duetoch chýbala emócia a nežnosť.
Anbeta už v prvom výstupe Júlie (Júliina izba) pôsobila príliš dospelo (Júlia v tejto scéne ešte nemá 14 rokov!) a len ťažko sa dal sledovať vývoj jej postavy z dieťaťa k zrelej slečne. Podobne to bolo s Romeom, ktorý opojený túžbou za Rosaliným vienkom, zabudne pri Júlii na okolitý svet. Ostatné nedostatky by som skôr prisúdila zlej réžii ako interpretom.
Milým prekvapením bol Tybalt Olivera Jahelku, ktorý svojej postave vdýchol drzosť, dravosť a hlavne (pri Oliverovi neobvyklé) priestor. Tybalt kraľoval javisku ako mačkovitá šelma na love s presnými výpadmi (pohybovými aj hereckými) a scénam dodal potrebnú dynamiku.
Mercutio Orazia Di Bellu vniesol na javisko presnú tanečnú techniku, humor i drámu.
Jednou z najvýraznejších postáv inscenácie bola Lady Capulet v podaní Violy Mariner. Prísna, nekompromisná a zároveň milujúca (vzťah matka a Júlia, žena a Tybalt) ovládla javisko. Jej smútok a hystéria nad mŕtvym Tybaltom bola bezpochyby najsilnejšou (konečne „zimomriavkovou“ ) scénou predstavenia.
Protipólom Lady Capulet bol jej manžel Lord Capulet v podaní súčasného riaditeľa Baletu SND Jozefa Dolinského. Jeho stvárnenie milujúceho, ale prísneho otca (zo všetkých jeho detí prežila len Júlia) vo mne vyvoláva rozpaky. Prvdou je, že od muža, ktorý na javisku stvárnil množstvo titulných postáv, by som čakala zrelý prejav bez zbytočných afektov pozbavený preexponovaných gest a grimás. Sekundové zmeny nálad v jeho tvári pôsobili schyzofrenicky, miestami až komicky.
Obdiv patrí aj dlhoročnej sólistke Cosmine Zaharii Sobote za postavu Pestúnky. Premyslený a prirodzený prejav bez zbytočných afektov dodal jej postave vieryhodnosť a úprimnosť.
Romeo a Júlia – nesmrteľný príbeh promovaný plagátom s krvavými bradavkami (vizuál by sa skôr hodil na Spartaka alebo Caligulu) nakoniec krvavý vôbec nebol. Kvôli inscenačným lapsusom postrádal napätie, emóciu a miestami nudil. Predstavenie má bezpochyby svoje plusy, ale myslím si, že by sa dalo urobiť viac „shakespearovksy“ a viac „prokofievovsky“. V každom prípade „chapeau“ – Shakespearove diela nie sú písané pre balet a ich prevedenie na javisko môže byť zradné. Uvidíme, ako sa vysporiada Balet SND s ďalším Shakespearovým dielom „Sen noci Svätojánskej“, ktorého premiéra bola avizovaná do budúcej divadelnej sezóny.
Zuzana Buranská
Poznámka redakcie masmediálne.info:
Neberme veci príliš vážne a poďme sa napiť z kultúrneho kalíška emócií na jedno z najznámejších baletných predstavení na svete. Oddýchnete si tak od denno denných starostí. A ak nie ste baletný kritik, tak Vás predstavenie nadchne a dojme a budete tak odchádzať spokojný a umelecky naplnený. Srdečne Vám odporúčame predstavenie Romeo a Júlia. Viac informáciíí o termínoch predstavení nájdete na www.snd.sk
Zdroj foto: SND (Ďakujeme za možnosť zverejniť fotografiu)
