(angl. channel) – prostredie, ktoré v rámci komunikačnej udalosti umožňuje prenos informácie/textu komunikátora k adresátovi. Jeho charakter je závislý na charakteristických rysoch komunikátora, adresáta, type informácie, počte a charaktere použitých kódov, prenosovej účinnosti.
V bežnej interpersonálnej komunikácii vedenej prirodzeným jazykom slúži ako hlavné prostredie prenosu vzduchu, ktorý cez zhusťovanie a riedenie vyvolané artikuláciou komunikátora prenáša podnety na sluchové receptory príjemcu a umožňuje mu tieto sluchové podnety analyzovať ako informáciu. Hlavný komunikačný kanál je teda sluchový. Zároveň však vníma mimiku, gestikuláciu, postoje tela, vzdialenosť od komunikátora, ktoré sú analyzované zrakom takže je zapojený k. k. zrakový. Nedá sa vylúčiť, že sa komunikujúci dotýkajú a že prijímajú aj čuchové informácie. Potom sa komunikačnej udalosti zúčastňujú aj komunikačný kanál čuchový a hmatový a týmto kanálom príslušné kódy.
V praxi mediálnej komunikácie ide o to, aby komunikačné kanály boli schopné prekonávať veľké časové a priestorové vzdialenosti a aby bol prenos čo najefektívnejší. Ako výrazný kvalitatívny posun je hodnotený komunikačný kanál na prenos digitálnej informácie. Každé predstaviteľné sprostredkovanie dostáva spoločného menovateľa, ktorý naviac pri prechode elektromagnetickým alebo optickým komunikačným kanálom od komunikátora k adresátovi nestráca kvalitu a disponuje obrovskou prenosovou kapacitou. Výsledný informačný tok prechádzajúci komunikačným kanálom je však pod vplyvom proporcií šumu a redundancie pri komunikačnej udalosti. Na prenos informácie komunikačným kanálom je nevyhnutné, aby redundancia bola väčšia alebo minimálne priamo úmerná množstvu šumu.
Slovník mediálnej komunikácie zostavil IMEC.
Viac, nielen o mediálnych pojmoch si môžete prečítať na www.medialnavychova.sk
Použitá literatúra:
WATSON, J., HILL, A. Dictionary of media & communication studies. New York : Oxford University Press, 2000.
REIFOVÁ, Irena. Slovník mediální komunikace. Praha : Portál, 2004.
