Veľké javisko novej budovy SND sa 17. októbra stalo dejiskom podujatia nazvaného Hviezdy ruského baletu, ktoré vzniklo z iniciatívy Ministerstva kultúry SR, a v spolupráci s ministerstvom kultúry Ruskej federácie.
Ani v niekoľkomiliónových aglomeráciách nebýva zvykom usporiadať v národnom divadle dva baletné galakoncerty v priebehu 6 dní. Neviem, či išlo o chybu plánovania, alebo zámer, ale v Bratislave sa to udialo. Prvým bolo tanečné gala predstavenie Umenie pre život (11.10.) organizované Baletom SND a druhé s názvom Hviezdy ruského baletu / Poklady 21. storočia (17.10.) spolu organizované Ministerstvom kultúry SR a Ministerstvom kultúry Ruskej federácie. Kým prvé malo ušľachtilý cieľ bojovať proti rakovine, druhého úlohou bola podpora užšej spolupráce na rôznych úrovniach medzi SR a Ruskom. Kým prvé gala prezentovalo tanečnú kultúru na regionálnej úrovni, druhé sľubovalo ruské baletné hviezdy. Vidieť sólistov z Prahy či Viedne nie je vzhľadom k polohe Bratislavy ničím neobvyklým, ale vidieť sólistov z Moskvy a Petrohradu vyvolalo vo mne nadšenie a vysoké očakávania.
Výnimočnú atmosféru večera bolo cítiť už pri príchode do divadla. Páni v oblekoch, dámy vo večerných róbach, na chodbách bolo počuť cudzie jazyky (prevažne ruštinu) a všade „nenápadne“ pobehovali ochrankári v civile s mini vysielačkami. Pohodlne som sa usadila na svoje miesto a čítajúc bulletin som počúvala ako orchester pilne dolaďuje a cvičí. Mikrofóny pripravené na javisku dávali tušiť, že sa nevyhnem formálnym príhovorom, počas ktorých som si chvíľami pripadala ako na schôdzi SZM. Po príhovoroch som si na plátne pozrela reklamno- dokumentárny film ospevujúci matičku RUS so všetkými jej prírodnými, kultúrnymi i historickými artefaktmi ukázanými ako inak, v superlatívoch.
Samotný tanečný program otvorila polonéza z opery Eugen Onegin (hudba: P. I. Čajkovskij) v predvedení žiakov Tanečného konzervatória Evy Jaczovej v Bratislave. Rozkošný obraz vidieť najmladšiu tanečnú generáciu, ktorá žije v uzavretom svete bezstarostného detstva.
Prvým ozaj baletným číslom bolo pas de deux z tretieho dejstva baletu Spiaca krásavica (hudba: P. I. Čajkovskij, choreografia: Marius Petipa a Konstantin Sergejev) v podaní sólistov Veľkého divadla v Moskve Anastasie Stashkevich a Viacheslava Lopatina. Postava Princeznej Aurory vyžaduje istú a štýlovo čistú techniku, a to žiaľ sólistka nemala. Piate pozície neboli piate, paže boli kŕčovité, piruety boli bez hlavy, nohy en dedans. Partner bol na tom nepomerne lepšie, ale vyrušovala ma zmenená choreografia v jeho variácii a časti kódy. Pri sólistoch poprednej svetovej scény akou Veľké divadlo v Moskve nepochybne je, by som očakávala vyššiu úroveň.
Sklamanie mi však vykompenzovalo ďalšie číslo. U nás pomerne neznámy Ruský tanec z tretieho dejstva Labutieho jazera (choreografia: Alexander Gorskij) v podaní primabaleríny Mariinského divadla v Petrohrade Uliany Lopatkiny. Lopatkina ako jediná zástupkyňa Mariinského divadla doslova vynikala nad svojimi kolegami. Jej oveľa sofistikovanejší prejav zbavený afektu a muzikalita urobili z ruského tanca zážitok, ktorý úprimne ukázal „širokú ruskú dušu“ zachytenú v Čajkovského hudbe. To, čo predviedla na scéne by sa dalo nazvať absolútne gramotným pohybovým i emocionálnym prejavom, čo diváci ocenili mohutným aplauzom.
Labyrint samoty je krátke choreografické sólo vytvorené pre medzinárodnú tanečnú hviezdu Ivana Vasilieva. Choreografia mala premiéru v roku 2011 v divadle Stanislavského v Moskve a nesie rukopis Patricka de Bana-u. Chacone od Tomasa Antonia Vitaliho sa stala hudobným podkladom pre vyjadrenie rôznych pocitov samoty, od zúfalstva, beznádeje, až po smútok. Vasiliev, známy skôr ako „trhač kulís“ sa prejavil ako zrelý umelec, ktorý dokázal roztancovať javisko aj bez akrobatických skokov. Jeho veľkou nevýhodou je, že je zaškatuľkovaný ako technický tanečník, ktorý predvádza plejády kombinovaných skokov a tours a diváci od neho neočakávajú umenie, ale len tento populárny cirkus. Emóciami nabitým sólom akoby chcel Vasiliev aj v Bratislave dokázať, ženie je športovec, ale umelec s mysľou a dušou.
Do 19. storočia divákov prenieslo pas de deux z druhého dejstva baletu Sylfida v choreografii Augusta Bournonvilla (hudba: Herman Severin Løvenskjold). Bournonvillova choreografia bola zjavne upravená a pripomínala skôr re-staging Johana Kobborga. Postavu hravej Sylfidy stvárnila Anastasia Goryacheva a škótskeho farmára Andrej Bolotin, obaja sólisti Veľkého divadla v Moskve. Osobne mi prerábky pôvodných choreografii neprekážajú pokiaľ je zachovaný tanečný štýl a sú predvedené s patričnou technikou. V tomto prípade bola z hravej Sylfidy presladená romantická balerína, na ktorej ma zaujali veľké priehlavky a nedopnuté kolená, Bolotin síce odskákal všetko s ľahkosťou, ale „batírky“ v podaní muža by mali mať výraznejšie údery a žiadalo by sa viac vytáčať nohy en dehors. U obidvoch sólistov oceňujem ľahký a pomerne vysoký skok, no neodpustím si poznámku na margo nekoordinovaného port de bras a príliš kŕčovité držanie dlaní a prstov.
Umeleckú latku opäť zdvihli sólisti z Petrohradu a to konkrétne Maria Abashova a Artem Yachmennikov. Dueto z baletu Anna Karenina v choreografii Borisa Eifmanna prinieslo na javisko príval emócii a zjavný vplyv choreografickej legendy, ktorá vo svojich dielach uprednostňuje pocity pred cirkusovými výkonmi. Eifmanovci svojim výkonom hravo tromfli popredných sólistov z Moskvy.
Renomé Veľkého divadla zachránil Viacheslav Lopatin v pas de deux z baletu Plamene Paríža (hudba: Boris Asafiev, choreografia: Vasilij Vajnonen). Lopatin predviedol čisto a presne predvedené kombinácie náročných skokov a ukážkové veľké piruety v kóde. Jeho prejav pôsobil prirodzene a adekvátne k danému dielu. To sa žiaľ nedá povedať o Anastasii Stashkevich, ktorá aj počas tohto čísla zbytočne afektovala a celkový dojem si kazila nelogickou grimasou. Na druhej strane treba priznať, že technicky odrobila všetko, aj keď mne by sa žiadalo viac čistoty, en dehors, menej nekontrolovaných pohybov.
Jedným z vrcholných čísel programu bola Umierajúca Labuť zo Saint-Saënsovho Karnevalu zvierat. Toto intímne číslo v podaní Uliany Lopatkiny ukázalo všetky umelecké atribúty baletného umenia. Choreografia Mikhaila Fokina nepotrebuje technicky bravúrne kroky, vystačí si s obyčajným pas de bourreé a prácou hornej časti tela. Lopatkina doslova po javisku plávala až do posledného smrteľného kŕču, keď labuť osamote umiera. Svojou charizmou, inteligentným prejavom a cítením hudby si získala pozornosť i uznanie publika. Dlhá šija, mierne náklony hlavy, elegancia, koordinácia, mäkké port de bras, silný chrbát, ktorý je oporou, to všetko Lopatkina má a právom je radená medzi najlepšie baleríny sveta.
Záverečným číslom gala predstavenia bolo pas de deux z baletu Don Quijote (hudba: Ludwig Minkus, choreografia: Alexander Gorskij). Technicky náročné tancovanie doviedla k dokonalosti sólistka Štátneho baletu v Berlíne Iana Salenko, ktorá svojím šarmom, precíznosťou a stopercentnou technikou prekonala aj svojho partnera Ivana Vasielieva. Don Quijote bol prehliadkou neskutočných balansov, piruet, pohybovej rýchlosti, krásnych skokov. A tak najväčšou hviezdou ruských baletných hviezd bola Ukrajinka tancujúca v Berlíne.
Na úvod som spomínala, že v rámci programu vystúpili aj žiaci Tanečného konzervatória Evy Jaczovej v Bratislave. Nešlo len o polonézu, ale aj entreé k Don Quijotovi. Z môjho pohľadu išlo o neuvážený a násilný krok postaviť divákov do konfrontačnej polohy a je úplne logické, že žiaci študujúci klasický tanec by akékoľvek porovnávanie so špičkovými sólistami prehrali. S poľutovaním musím poznamenať, že úroveň vystupujúcich žiakov nedosahovala patričnú úroveň, ktorú by som očakávala od štátneho konzervatória.
Orchester Slovenského národného divadla dirigoval zaslúžilý umelec Ruska Alexander Polyanichko, ktorý ma presvedčil o tom, že aj ruskí dirigenti sú len ľudia a robia chyby (niektoré tempá vskutku neodhadol).
Dlhé standing ovations uzavrelo galakoncert ruských baletných hviezd a ja sa už teraz teším na ďalšie možnosti vidieť zahraničné tanečné hviezdy v našom hlavnom meste.
Zuzana Buranská
Ilustratívna grafika hore: Marián LUHA, masmediálne.info
