Keďže Vojtech Czobor vydal ďalšiu knihu, ktorá sa volá príznačne Hrdzavý kríž, rozhodli sme sa osloviť ho pre rozhovor do našej rubriky. Podarilo sa. Mimochodom v nasledujúcich dňoch spisovateľ absolvuje program besied a autogramiád vo viacerých mestách – viac informácií môžete nájsť > TU
A teraz poďme na avizovaný rozhovor. Ponorte sa doň, čítajte a počúvajte.
Pán Czobor Váš debut Potomkyňa vyvolal množstvo ohlasov a označovali Vás za slovenského Dana Browna. Lichotí Vám toto prirovnanie alebo ho považujete skôr za neprimerané?
Komu by také prirovnanie nelichotilo?! Dan Brown je nesmierne šikovný a najmä bol prvý, ktorý danú tému spracoval v literárnej podobe, prístupnej bežnému čitateľovi. No nedopracoval sa k úspešnému vyriešeniu problému, ktorý nadhodil a ani k nejakému poučnému, prospešnému záveru.
V Potomkyni, na pozadí fabule, sú načrtnuté perspektívy, ktorými by sa mala cirkev poberať, ak sa nechce dopracovať k samovražde.
Čím sú pre Vás atraktívne témy ako sú viera, ale aj s ňou spojené tajomstvá templárov, slobodomurárov či potomkoch Ježiša Krista?
Sama cirkev je jedno veľké tajomstvo. Do rôznych špekulácií sa zamotala sama svojou po stáročia trvajúcou túžbou po ovládnutí myslenia ľudí, hoc i nasilu. Po určitých obdobiach krutovlády (genocída katarov, upaľovanie bosoriek, vraždenie na krížových výpravách a pod.), nastáva medziobdobie ututlávania, klamstiev a zatĺkania. A prenášať sa cez tieto obdobia ma nesmierne láka.
Príbeh Vašej prvotiny sa začína v južnom Francúzsku Montségur, no neopomenuli ste ani prostredie rodného Slovenska, kde sa hrdinovia knihy či už v Bratislave, na Gemeri, v Smoleniciach či aj na Orave. Symbolicky sa týmito priestormi vraciate na rodné Slovensko?
Ani nie. Len som si povedal, že sa pozoruhodné udalosti nemusia odohrávať len v Ríme, New Yorku, či v Paríži, ale pre slovenského čitateľa je veľa pozoruhodného aj napríklad v Mútnom, alebo v Krupine. A nemenej závažné sú aj skutočné stopy, ktoré som v súvislosti s dejom knihy na Slovensku objavil.
Po debute prichádzate s novým dielom Hrdzavý kríž. Označujú ho ako šokujúce. Bez toho, aby sme prezradili pointu čitateľom, v čom ho vy osobne považujete za šokujúce?
Ako sa v knihe uvádza, jedná sa o fikciu. Niektoré fakty a udalosti sú však pravdivé. Snáď ich splietanie vytvára priesečníky, ktoré pôsobia inak, ako je bežne zvykom. Cirkev i politika v každom období nás predsa bežne zásobujú šokmi.
Prečo by jeden autor, ktorý toho už čosi zažil , nemohol reagovať tak isto? Hrdzavý kríž asi šokuje tým, že sa odvažuje nazerať do zákulisia…
V diele stretávame postavy a zároveň sme svedkami rôznych udalostí – dedinský farár, zjavenie Panny Márie, rodinná hrobka dávno mŕtveho grófa a tichý blázon…. už to znie tajomne. A samozrejme, opätovne je citeľný aj škandál v cirkvi. Čo vás inšpiruje venovať sa týmto témam?
Jednoducho neznášam násilie v akejkoľvek forme, vnucovanie ideológií, zneužívanie slabších a bezbranných. Ako mladý, vnímavý človek som žil v Smoleniciach, kde bolo k riešeniu tajomstiev množstvo miest i príležitostí. Odjakživa rád hladím dlaňou steny prastarých chrámov a kaštieľov a živo si vtedy predstavujem ľudí, čo ich stavali, či v nich bývali. Každé zastavané okno, či zasypaná chodba pôsobia tajomne… A možno som si všetky tie tajomstvá len povymýšľal.
V knihe prezentujete aj staré, múdre pravdy, ako napríklad, že Božie mlyny síce melú pomaly, ale spravodlivo. Vychádzate z vlastných skúseností?
Áno. Každá pravda vyjde najavo. A každá túžba, v ktorú človek silne verí sa určite splní. To je preklad tej vety o božích mlynoch. Mne sa skutočne vždy, v čo som veril a po čom som túžil, splnilo. Aj keď niekedy trocha pozdejšie, ale nikdy nie neskoro. Verím v silu sústredenej myšlienky.
Odhaľujete aj rôzne tajomstvá. Čo pre Vás znamená ako pre autora „tajomstvo“? Len vytvorenie napätia alebo aj hlbšiu filozofickú myšlienku a jeho odhalenie v spojitosti s cirkvou aj viac?
Jedno aj druhé. Prirodzene, že dej príbehu musí byť okorenený tajomstvami i nečakanými zvratmi. Ale v súvislosti s cirkvou má pre mňa odhaľovanie jej tajomstiev aj objasňovaciu funkciu. Cirkev sa snaží ľuďom nahovoriť, že napríklad nečakané obrátenie sa zloducha na pravú vieru, je zázrak. Už ako malého miništranta ma dráždila myšlienka, prečo sa zázraky, také tie skutočné, nedejú dnes. A o tzv. vizionároch, s ktorými sa posledne roztrhlo vrece, ani nevravím. Takže v konečnom efekte sa snažím v Hrdzavom kríži napríklad aj o objasnenie „tajomstva“ novodobých, poväčšine nepresvedčivých zázrakov. Filozofická myšlienka, ktorú chcem vyjadriť tkvie v normálnom, neskreslenom chápaní reality.
Ak by ste Vaše nové dielo mali porovnať s debutom, ako by ste pomenovali rozdiely? Kam Vás čas a skúsenosti posunuli?
Veľa som sa naučil od mojich editorov. Potomkyňa chcela spočiatku byť akýmsi intuitívnym dokumentom, no až neskôr som z nej urobil román, lebo na dokument som nemal dosť reálií. Uvedomil som si po nej, že sa nesmiem vliecť za dobou, ale predbehnúť ju. V Hrdzavom kríži píšem o niečom, čo ešte nik nejako pôsobivejšie v románovej podobe nespracoval. A tak je to aj v mojom pripravovanom treťom diele s pracovným názvom Habánka. Ale držím sa zásady písať tak, aby si ľudia, ktorí lokality o ktorých píšem poznajú, povedali : – Áno to poznám predsa. Je to presne tak! – Dokonca i mená, niektorých, najmä pozitívnych postáv nemením. Aj žijúcich. Dobové predmety, popis udalostí, to všetko musí vyvolať súhlas čitateľa.
Určite registrujete, čo sa deje na Slovensku v súvislosti s katolíckou cirkvou. Aký na to máte názor? Napríklad na Pastiersky list katolíckych biskupov?
Nesmú sa tí páni na mňa hnevať, ale nezaujímajú ma. Nemajú chrbtovú kosť, nemajú svoj názor. Sú majstri vo vysvetľovaní nevysvetliteľného. Ešte aj teraz, keď im dáva pápež, ktorý sa začína zhodovať s prototypom toho z Potomkyne, veľmi široké, skoro slobodomyšlienkárske pole pôsobnosti.
A keď sme už pri katolíckej cirkvi na Slovensku, neustále u nás rezonuje téma emeritného arcibiskupa Bezáka. Pravoverní katolíci dianie okolo jeho osoby ignorujú a hája rozhodnutie Vatikánu, iní sú proti. Ako to celé vnímate Vy?
Cirkev, ako už po stáročia, stále zaostáva za vývojom. A to je jej nešťastie. Najhoršie však na tom je, že ťahá za sebou čriedu ovečiek, ktorej pod hrozbou pekelných múk, pribrzďuje vývin. Som absolútnym zástancom myšlienok arcibiskupa Bezáka, no obávam sa, že vo Vatikáne a vôkol neho sú sily, ktoré sú konšpiratívnejšie, než sám pápež tuší. Je hanbou, že za Bezáka museli orodovať českí cirkevní predstavitelia, zatiaľ čo naši sa nedokážu vysunúť zo svojich ulít nejakou iniciatívou. Ale zrejme to nejde, pretože arcibiskupovi Bezákovi strčili hlavu pod hladinu sami.
Vo Vašom životopise je množstvo zaujímavých faktov… napríklad aj to, že keď ste sa narodili, bola búrka, no napriek tomu ste nikdy neboli búrlivákom, ale skôr introvertným samotárom… Ako dnes trávi čas introvertný samotár? Zmenila Vás doba a podmienky, v ktorých dnes žijete?
Zmenil som sa do tej miery, že sa už častejšie pozerám do občianskeho preukazu ako dakedy. Dátum, čo tam je uvedený nepustí. Tá introvertnosť ešte stále občas prenikne na povrch, no som obklopený pomerne početnou rodinou i priateľmi, ktorí sa akosi objavili z nostalgie minulosti. A tak sa mi medzi týmito ľuďmi žije dobre. Pomerne rýchle som si zvykol na inú náturu ľudí v mojom novom životnom prostredí a nevadí mi. Všade sa nájdu normálni, i tí iní. Ale v podstate som zostal Slovákom no najviac v novodobej histórii mi vadilo rozdelenie Československa. Mám rád Čechov, ich kultúru, hudbu, históriu a v neposlednej miere jazyk, ktorý má neskutočné výrazové prostriedky.
Bývalý režim Vám za komunizmu značne ublížil. Ako si spomínate na tie časy?
Mám krásne spomienky na normálnych ľudí, s ktorými sme pre seba tú mikroklímu pohody, nezávisle od ťažkých podmienkach, formovali. A ako učiteľ, som miloval mojich žiačikov, či už na Považí, na Pohroní, na Záhorí a naposledy vo Zvolene. Život sme si zľahčovali niekedy dosť šibeničným humorom. Mrzí ma, že tá doba sa dosť zahniezdila v povahách ľudí, ktorí často naďalej ovplyvňujú novú dobu starým myslením a konaním.
Akosi symbolicky ste sa s rodinou presťahovali dňa 17. novembra 1989 do Nemecka. Ako prišlo k takémuto závažnému rozhodnutiu a práve v tomto čase?
Netuším. Stalo sa to akosi impulzívne. Trpel som leprou vylúčeného zo strany, čo sa prenášalo na posudzovanie mojich detí, obmedzovanie ich možností štúdia. A tak sme v ten slávny deň zbalili kufre, zobrali psa a gitaru a zdrhli. To sme, prirodzene ešte nevedeli, čo sa v ten deň stane. Až večer v televízii u známych v Nemecku, sme začuli štrnganie kľúčikov. Cesta bola skutočne strastiplná. Na malej poľskej fiatke sa nám pri Českých Budějoviciach strhala spojka, v Passau sme museli prenocovať, lebo sme mali zjazdené pneumatiky a policajti nám zakázali ísť ďalej. No, boli to veci hodné nového románu. Ale v Nemecku nás vítala sloboda, poriadok a úcta k človeku.
Na Slovensko prídete prezentovať svoju knihu nielen do Bratislavy, ale aj do Nitry, Zvolena či Rožňavy. Tešíte sa na Slovákov a na debaty s nimi?
Nesmierne sa teším, už sa neviem dočkať. Bratislava je obligum, pod Zoborom som sa narodil, vo Zvolene som prežil najaktívnejšiu časť života a okolie Rožňavy súvisí s dejom môjho debutu. Skutočne sa veľmi teším.
Ďakujeme za rozhovor.
Zhovárala sa
George Sandová
– rozhovor vznikol v marci 2014
Zdroj foto: Slovart
