Kniha vydavateľstva Tatran s názvom Útek z tábora 14 je natoľko realistická, že vám svojou drsnosťou a pravdivosťou priam vyrazí dych. Autorom je Blaine Harden je spisovateľ a reportér spravodajskej služby PBS Frontline. V minulosti pracoval ako vedúci pobočiek denníka Washington Post. Pravidelne prispieva článkami aj do týždenníka The Economist.
V postkomunistických krajinách máme ďaleko viac vedomostí o krajinách ako je trebárs Severná Kórea, ktorá je doslova odtrhnutá od zvyšku reálneho sveta. Rovnako máme hlbšie znalosti o histórii rôznych diktatúr – či už hovoríme o ruských gulagoch alebo Hitlerových koncentračných táboroch. Ak však spisovateľ Blain Harden napísal svoj príbeh o väzňovi zo severokórejského tábora, zvlášť zámorskí čitatelia ostali v šoku. S toľkou krutosťou sa ani len teoreticky v žiadnej publikácii – či už odbornej alebo románe, nepochybne nikdy nestretli…
Onoho času som čítala obdobný román o dievčatku, z ktorej v Kórejčania vychovávali od útleho detstva atentátničku. Milovala svoju krajinu, bezvýhradne verila ich nedotknuteľnému vodcovi, bola presvedčená, že žijú v absolútnom blahobyte a všade naokolo je zlý svet, ktorý práve ona musí zmeniť. Detailná psychologická „pitva“ tejto hlavnej hrdinky v kontexte s prostredím, v ktorom sa jej príbeh odohráva, je to najpútavejšie pre čitateľa. Ten sa totiž absolútne musí vcítiť do jej pozície a akceptovať to, čo jej nezmyselný politický systém vtĺkal do hlavy takpovediac už od kolísky. A hoci sa jej správanie môže zdať miestami absurdné, skutočný príbeh je vyrozprávaný natoľko dôveryhodne a s takou umnou charakteristikou ľudskej povahy, že v čitateľovi vyvolá množstvo emócií a zároveň mu odkryje mnoho nepoznaných detailov.
Príbeh Blaina Hardena je z úplne odlišného súdku. Koncentruje sa na krutosť a drsnosť prostredia severokórejských väzníc a odhaľuje ich krvavú realitu bez akýchkoľvek prikrášlení. Výsledok je doslova horibilný. Príbeh Šina Tonk-hjoka je unikátny už len v tom, že sa vďaka nemu priam ponoríte do ľudského zla, dobre skrytej temnoty, diablovi v človeku, ktorému sa práve tento hrdina postaví.
Politické väzenské tábory v Severnej Kórei fungujú dvakrát dlhšie ako Stalinove gulagy a dvanásťkrát dlhšie ako Hitlerove koncentračné tábory. Doposiaľ sa nepodarilo ujsť žiadnemu z tisícov väzňov, ktorí sa v severokórejských táboroch narodili a vyrástli.
Žiadnemu, s výnimkou Šina Tong-hjoka. Pred jeho cestou za slobodou sa prostredníctvom pera autora knihy dozvieme temné tajomstvá tejto krajiny, ktorej despotický totalitný režim priam degradujúci ľudského ducha jej obyvateľov nemá na svete obdobu.
Vďaka Šinovmu svedectvu o jeho uväznení a neuveriteľnom úteku, majú čitatelia konečne možnosť nazrieť za nepreniknuteľné múry a ostnatý drôt.
Očami hlavného hrdinu dokonca čitateľ hľadí na matku, s ktorou súperí o jedlo, na dozorcov, ktorí sa z chlapca snažia vychovať donášača, a dokonca sa stáva svedkom krutosti nad každú krutosť na tomto svete – popravy Šinovej matky a brata.
Chlapec mal vtedy len 14 rokov a ťažkú výzvu pred sebou: aby sa vysporiadal so smrťou vlastnej rodiny, o ktorú sa svojím spôsobom zapríčinil aj sám, tým, že prezradil plány úniku rodiny z väzenia a pritom dobre vedel, že takéto niečo sa neomylne trestá smrťou… Naivný chlapček tak spravil po prísľube, že dostane viac jedla a ľahšiu prácu a zároveň bol sám presvedčený, že robí dobrú vec. Počas rozhovorov s autorom knihy dokonca hlavný hrdina priznáva, že vtedy nepoznal výčitky svedomia nad týmto krutým rozhodnutím, pre ktorý bola jeho rodina popravená. Bol vraj dokonca presvedčený, že jeho matka aj brat si zaslúžia smrť…
Niektoré momenty knihy, ak sa do nej čitateľ začíta, sú priam neuveriteľné. Plné brutality, krutosti, avšak natoľko precízne spracované, že pred nimi niet úniku. Ako skúsený reportér autor totiž nič neprikrášľuje a servíruje to na podnose bez servítky, namiesto ktorej podáva prelievajúcu sa krv a drastické podkopávanie človečenstva. A kde je pri tom všetkom Boh? Prizerá sa na to utrpenie? Nie. Ako autor píše: nezmizol ani neumrel, to len Šin o ňom nikdy nepočul… Presne ako serverokórejská hrdinka v úvode zmienenej knihy, ani Šin nikdy nezažil blahobyt, obyčajný, človečenský kontakt s ľuďmi, lásku či radosť, nie je preto ani len najmenšia možnosť, aby sa v ňom emócie akýmkoľvek spôsobom prejavili. Jediné, čo poznal, je krutosť. Keď ho jeho vlastná matka ako dieťa zbila, pretože jej zjedol jedlo, považoval to ako dieťa za prirodzené. Nikdy totiž nemal možnosť rozlíšiť dobro od zla.
Druhou, osobitne drastickou líniou knihy sú detailne popísané podmienky, v akých väzni žijú. Niečo obdobné, ako detailne popisuje Dostojevskij v Zápiskoch z mŕtveho domu. Čitateľ sa musí poriadne popasovať s neľudskými podmienkami, v ktorých „existujú“ a disponovať silným žalúdkom, aby tie ohavné podrobnosti prelúskal bez ujmy na zdraví. Možno fajn tip pre všetkých novozbohatlíkov tejto planéty, ktorí už od „dobroty“ nevedia vymyslieť, akým luxusom sa zaplaviť.
Ak by si prečítali, ako väzni v tejto krajine odlupujú z toaliet zamrznuté exkrementy, aby získali hnojivo pre Severnú Kóreu alebo sa živia potkanmi či pocítili aspoň na okamih zúfalstvo armádneho dôstojníka, ktorý videl ako jediné východisko z celej situácie vlastnú smrť šliapnutím na mínu, možno by sa aspoň na chvíľu odpútali od nekonečného honobenia majetku a v receptoroch by im skrsol aj závan myšlienky, že kdesi, na inom kúte tejto planéty, ľudia žijú, respektíve živoria pod hranicou ľudskej dôstojnosti… Títo hrdinovia totiž žiadnu ani nemajú. Rovnako ako Šin, ktorý nemá čo stratiť, necíti smútok, nepozná hrdosť človeka, dokonca sa neostýcha chlípať polievku zo zeme.
Samozrejme, po úteku, ktorý nebudeme detailne popisovať, aby čitateľovi ostalo aspoň trochu napätia a drámy, ktorú vie autor bez prikrášlení tak dôveryhodne popísať, že človek cíti zimomriavky po celom tele a doslova ho opantá skľučujúci pocit, prichádza post-traumatický šok hrdinu, keď sa začne zoznamovať s okolitým svetom vonku.
A nie sú to len traumy z väzenia, ktoré sa vyplavujú v nových súvislostiach. Napokon, Šin si toho prežil už ako 6-ročné dieťa viac než dosť. Bol napríklad svedkom, ako jeho spolužiačku učiteľ nechal kľačať pred celou triedou a ubil ju na smrť. Nikto, nikto z jej spolužiakov nemal odvahu alebo skôr ani len vedomie vstať a zasiahnuť. V triede bolo hrobové ticho a počuť bolo len pravidelné údery. Darmo sa neskôr chlapček spolu so svojimi spolužiakmi pokúšali zachrániť ju, bezvládne telíčko zdvihli zo zakrvavenej podlahy a odniesli domov rodičom, kde aj skonalo…
Kruté, drastické, nehumánne. Aj také je prostredie tejto krajiny, ktoré verne zobrazuje izolovaný svet od zvyšku civilizácie, manipuláciu s ľudskou psychikou, absolútnu degradáciu človečenstva a túžbu po slobode, ktorú si hlavný hrdina nakoniec vybojuje…
George Sandová
