Miroslav Frindt sa najprv vyučil za maliara-natierača. Chcel sa však venovať žurnalistike a preto odišiel z rodného Dolného Kubína do Bratislavy.
Začínal v tlačovej agentúre TASR, neskôr pôsobil v denníku Národná obroda a televízii VTV. Potom trinásť rokov pôsobil ako reportér hlavnej spravodajskej relácie Správy STV a neskôr sa stal moderátorom viacerých spravodajských relácií RTVS, kde pôsobí dodnes.
Vo roku 2017 debutoval knihou Prípad Najdúch v ktorej opísal televízne prostredie, v roku 2018 mu vyšla ďalšia kniha pod názvom Beznádej, ktorá opísala čo všetko môžu spôsobiť človeku médiá.
V októbri 2020 vyšla zatiaľ jeho posledná kniha pod názvom Hanina Hviezda, ktorá opisuje príbeh židovky Hany, ktorá sa po vojne vracia z Osvienčimu domov na Oravu.
O čom je kniha?
Miro Frindt: Opisuje príbeh mladej ženy, ktorá sa vracia do povojnového malého mesta plného biedy, chudoby, trápenia. Návrat židovky nikto nečakal a podľa toho sa malomeštiaci Dolnokubínčania k nej správajú. Židia to po vojne nemali ľahké, mnohí ľudia ani nechceli, aby sa „odniekiaľ“ vracali.
Treba si uvedomiť, že sa písal rok 1945. Nebol internet, televízia, len denníky, rozhlas, ktoré v Slovenskom štáte fungovali ako propaganda. Nenávisť voči židom trvala. Vzťah ku komunite sa nezmenil posledným výstrelom z kaťuše. To je naivná predstava.
Mnohí ľudia neverili, že existovali koncentračné tábory. Svedectvá Vrbu a Wetzlera, ktorí sa ako prví dostali z koncentráku, boli také príšerné, že ľudia to nevedeli spracovať, že sa to skutočne deje.
V románe sú teda vykreslené rôzne charaktery, vrstvy, vrátane bohatých podnikateľov – miestnej dolnokubínskej smotánky. Je pár týždňov pred Vianocami – zhodou náhod – presne obdobie, v ktorom táto kniha vychádza.
Viac hovoriť nechcem, aby čitateľ nevedel všetko… Vo Fortuna Libri makajú skvelé baby, sú ústretové, páči sa mi, že netrvali na svojej obálke ale dali priestor mladému výtvarníkovi.
Chcel som aby mi urobil obálku, tiež Dolnokubínčan – Luka Brase, urobil peknú obálku, z ktorej boli nadšení aj v Prahe a ešte krajšiu kresbu vo vnútri knihy. Česká a slovenská verzia budú teda vizuálne rovnaké.
Ako dlho ste pracovali na knihe?
Hanina hviezda sa rodila asi dva roky, pretože moc sa mi do nej nechcelo. Začal som písať a vôbec som netušil ako sa príbeh skončí. Bol som z toho nervózny, ak píšete dobový román, musíte poznať historické reálie, vtedajšiu spoločensko-politickú situáciu. Inak sa nepodarí vymaľovať emóciu.
Okrem toho som si omylom vymazal tretinu rukopisu a nikde ho nezálohoval. Šľak ma išiel trafiť, ale povedal som si – asi to malo tak byť. Nechcel som to už viac vidieť.
Zrazu mi telefonovali z Prahy z Fortuna Libri. Zabudol som, že som tam poslal ukážku, prvých 20 strán. Šéfka vydavateľstva povedala, že to v každom prípade musím dokončiť, už len pre ňu – ju skrátka zaujíma, čo tá Hana v tom Kubíne našla? Ako si to dievča v živote poradí?
Keďže vydavateľstvo Fortuna Libri má matku na Slovensku, Hanina hviezda vyšla najskôr v slovenčine, o mesiac neskôr v češtine. Ostatné peripetie okolo vydania nejdem ani spomínať, zúrila prvá vlna korony…
Čo cítite pri písaní?
Nie som pravý spisovateľ, ktorý by sa živil písaním kníh a pravdepodobne ma to ani nikdy živiť nebude. Ponuka na trhu je veľká, konkurencia obrovská, píše takmer každý.
To je ako so všetkým – nie je umenie napísať knihu, ale ju predať. Čo si budeme hovoriť, každý autor chce predávať tisíce výtlačkov, nie päťdesiat. A tak človek bohu ďakuje, keď si čitateľ vyberie práve jeho knihu.
Ja píšem vtedy keď sami chce, keď mám náladu. Najradšej, keď vonku prší, sneží a som sám doma, doma v teple. Zvyčajne si vizuálne predstavujem dejové línie, ale to nie je výnimočné, to je skôr základný predpoklad pri literárnej tvorbe. Niekedy rozmýšľam čo si asi predstavoval Ladislav Balek, keď má v knihách také farbisté opisy.
