Počas pandémie covidu pripravila spolu s partnerom Braňom Kostkom, multiinštrumentalistom a kapelníkom hudobnej skupiny Fragile, s ktorým tvoria spolu pár už 28 rokov, inscenáciu one woman show, pod názvom “Shirley Valentine“ podľa Willyho Russella, kde stvárňuje rovnomennú postavu. Svojou hereckou spoveďou sa v nej obracia primárne na ženy.
V októbri jej vyjde tretia kuchárska kniha vo vydavateľstve IKAR. Varenie má v krvi, je jej koníčkom, jej Babička bola fantastická kuchárka, jej Mamička, a aj ona. Novomestský Večerník sa zhováral so Zdenou Studenkovou o živote v bratislavskej mestskej časti Nové Mesto, kde vyrastala v Mierovej kolónii.
Čím ste chceli byť ako dieťa? Ako ste sa dostali k herectvu?
Ja som nikdy netúžila byť herečkou, je síce pravda že som sa venovala rôznym veciam, chodila som na športovú gymnastiku, hodiny klavíra, do výtvarného krúžku, čo možno môže mať nejaký taký background k tomu, že človek sa potom venuje nejakým umeleckým smerom, ale jednoznačne som nikdy nebola v žiadnom divadelnom krúžku, ako dieťa som sa teda nikdy nevenovala divadlu, ani som nemala takúto ambíciu.
Ona to zariadila, tak trošku náhoda, pretože som chodila na umeleckú priemyslovku, na fotografiu za všetko môže pán režisér a herec ktorý sa volal Ján Klimo, čo bol Maroška Kramára starý otec, a jeho najmladší syn bol môj spolužiak na tej ŠUP-ke. Takže my sme chodievali ku Klimovcom robiť fotografie, lebo oni mali fotokomoru, lebo boli dobrá rodina, a tam ujo Jano Klimo ma štyri roky nahováral na herectvo.
Potom, keď som skončila ŠUP-ku, chcela som ísť na Dejiny umenia a Estetiku, čo bola „cesta zarúbaná“, tak som sa potom rozhodla z ničoho nič, že skúsim herectvo.
Takže som išla na herectvo, dá sa povedať nezaťažená, na jednej strane, na druhej strane absolútne bez skúseností s nejakým prednesom, alebo herectvom, alebo niečím podobným. A možno, že to zohralo svoju úlohu, že som nemala pocit, že keď neskončím ako herečka, nezrúti sa mi svet.
Venujete sa ešte fotografii?
Nie, vôbec nie, študovala som ju na ŠUP-ke a potom sa naše cesty rozišli, bolo to ale ohromné obdobie, pretože ŠUP-ka bola vtedy nesmierne slobodná škola, bolo to vlastne v 69 roku a vtedy veľa pedagógov presunuli za trest z VŠVU na tú strednú školu. Mali sme aj skvelého liberálneho riaditeľa, pána profesora Brimicha, ktorý bol kunsthistorik.
Všetko to a boli ľudia, ktorí nemali škrupule, neboli zviazaní nejakým prísnym režimom, takým tým stredoškolským a tak aj tá škola vtedy vyzerala. Bola nesmierne slobodná, dvere na triedach boli pootvárané, žilo sa na dvore, na chodbách a v ateliéri u Miloty Havránkovej Markovej, ktorá nás učila fotografiu, sme pracovali celé noci. Takže to bola taká príjemná, slobodná časť môjho života po 68-mom.
Váš partner Braňo Kostka spieva v acappelle Fragile, spolu ste nahrali hudobné CD pre deti „Fragile Deťom“ . Nemali ste niekedy chuť pridať sa k nemu, účinkovať priamo v kapele, nielen v takomto projekte?
No to by teda vyzeralo! (smiech). Ale veď ste nahrali v 95-tom vlastné CD pod názvom „Dotyky Noci“…? Áno, samozrejme a potom som 10 rokov robila muzikály na Novej Scéne, ale ja som len taký „herecký“ interpret, no Branko má muzikantov v pravom slova zmysle, sú to ľudia tvoriví, sú mimoriadne muzikálni.
Ja som človek, ktorý sa vie naučiť, ale nie som tvorivá, a potom o tom už teda ani nehovorím, že na také spievanie, ako spievajú oni, musíte mať nesmiernu kondíciu, to je o denno-dennom spievaní, pretože hlasivky sú sval, treba s nimi pracovať, treba byť na to koncentrovaný a venovať sa vyslovene práci na hlase. Nie, toto nie, v žiadnom prípade! (smiech)
Žili ste v Mierovej kolónii ako dieťa, teraz žijete na Kolibe v bratislavskej mestskej časti Nové Mesto… V Novom Meste, za nákupným centrom VIVO! vznikol nový kultúrny stánok pod názvom STARS auditorium, za projektom stojí Július Jackuliak z agentúry Feeling. Svoje miesto tam nájdu koncerty kapiel rôznych žánrov, muzikály, divadlo, tanečné a iné javiskové projekty. Koncertoval tam i Fragile. Ako to vnímate?
Áno, veľmi pekný priestor. Chvalabohu, nech len vyrastajú priestory na kultúru, kluby – nech sa deje čokoľvek, veď Praha má vyše 200 scén, od rôznych ochotníckych krúžkov, až po profesionálne divadlá, kde sa môžu „ľudia“ uplatniť – a zároveň „ľudia“ sa ísť pozrieť, takže ja som vďačná za každú takúto aktivitu.
Od revolúcie sa na Slovensku nepostavilo žiadne divadlo, okrem toho kultúrneho domu v Púchove, ktorý má trošku ambíciu byť aj divadlom a dokonca som bola pri tom, keď ešte plány sa rodili za vtedajšieho primátora.
Nič sa pre kultúru nerobí. Len sa rušia súbory, rušia sa priestory, nie sú peniaze na rekonštrukciu a to je katastrofa. Myslím, že akú stopu zanechá nejaký národ, nielen v našom kontexte, ale možno aj v takom menšom kontexte krajín, ktoré sú okolo – len tým, že sa bude prezentovať cez kultúru.
Chyba je aj v školstve. Keby aspoň školy mali na to, že by sa tam otvárali malé orchestre, tanečné krúžky, folklórne krúžky, spevácke krúžky, tvorivé písanie… trošku inak by vyzerala naša mládež. Tie deti by asi mali o sebe nejaké povedomie, lebo by niečo vytvárali, niečo by možno znamenali pre svojich kamarátov, možno by boli niečím výnimoční. Ale nie tým že sú hulváti a nechodia do školy. Možno by mali ambíciu stať sa lepšími.
Aké sú podľa vás pozitívne stránky života v bratislavskej mestskej časti Nové Mesto?
Ja som bratislavské decko (smiech), vyrastala som v Mierovej kolónii, takže dá sa povedať že na „chémii“ som odchovaná (smiech), môj Otec aj moja Mama pracovali v tzv. Chemických závodoch Juraja Dimitrova, vtedy sa to tak volalo. Moja Babička voľakedy viedla domácnosť riaditeľovi Dynamit-Nobel, čo bolo predtým, takže my sme tzv. čistí prešpurčania.
Paradoxne od revolúcie a najmä dnes ľudia ktorí sú z Bratislavy, netvoria „gró“ tej „bratislavskej“ smotánky, o ktorej je toľko rečí, väčšinou ani nebývajú hosťami veľkých spoločenských akcií. A pritom sú to tí, ktorí v Bratislave vyrástli, majú k nej vrúcny vzťah, majú ju radi a neprišli sa sem len nasťahovať, pracovať a prípadne odvádzať dane niekde úplne inde.
Je niečo čo by ste chceli zmeniť na Novom Meste?
Je to všetko otázka peňazí… bývam na Kolibe. Koliba je podľa mňa naozaj výnimočné miesto v Bratislave, už len tým, že ľudia tam môžu vybehnúť okamžite do prírody, myslím si že tam žijú ľudia, ktorí sú buď tí starí Bratislavčania, tí staromešťania, alebo tam teraz žijú ľudia, ktorí nie sú chudobní, majú viac peňazí pretože to bývanie tam predsa len je, dá sa povedať nadštandardné, a napriek tomu tam chodíme takou cestou, ktorá je ako cesta „do Sarajeva“.
Postavili nám našu štvrť, krásne za tých 15 rokov čo tam bývam, zarástla stromami, balkóny máme všetci nádherné vysadené kvetmi. Ale nenájdete na ulici jediný smetný kôš, katastrofa v akom stave je osvetlenie.
Chýbalo vám divadlo a vystúpenia počas pandémie koronavírusu?
Na Slovensku boli divadlá zatvorené, bolo to veľmi ťažké, ja som ešte teda mala tých 80% môjho platu a popri tom žiadna iná aktivita, ale aspoň ten základný plat som mala, zatiaľ čo Branko (pozn.: partner Braňo Kostka) s jeho kapelou, kde má 10 ľudí, boli dva roky úplne bez práce.
Mnohí z tej kapely museli hľadať nejaké možnosti kam by išli, jedna speváčka išla variť do školskej jedálne za pomocnú silu, druhá išla predávať do second handu, jeden išiel…fantastický spevák, ktorý študuje aj operný spev v Brne…išiel robiť do kuriérskej spoločnosti. Bolo to hrozné obdobie.
Ako ste vyplnili voľný čas?
Venovala som sa počas dvoch rokov trochu športu a svojej životospráve, lebo najhoršie by bolo keby som zostala sedieť doma s vyloženými nohami a nemyslela na nič. Spolu s Brankom sme sa rozhodli spraviť jednu divadelnú hru Shirley Valentine. Rada by som ju dala do pozornosti predovšetkým ženám, lebo je to spoveď jednej ženy, je to one woman show.
Je to nádherná hra, ktorá síce je anglická, ale mi sme ju s Miškom Vajdičkom, ktorý robil réžiu prepísali, takže je „všeplatná“. Dá sa hrať aj tu, aj na východe, aj na juhu, všade, kde ľudia chcú so mnou prežiť dve hodiny zábavy ale aj zamyslieť sa nad svojim životom.
Hudbu k predstaveniu urobil Branko. Je krásna a absolútne podfarbuje a nalaďuje diváka na situácie hry.
Premiéru „Shirley Valentine“ sme mali mať už počas lockdownu, ktorá sa ale pochopiteľne nemohla uskutočniť. Tak sme museli počkať a akonáhle sa to otvorilo, spravili sme premiéru v Štúdiu L+S, kde to budem hrávať v Bratislave a inak je to vlastne predstavenie určené pre celé Slovensko, takže „zájazdovka“. A Branko je aj producentom tohto projektu.
Keď som mala 39 rokov, robila som svoj prvý muzikál „Pokrvní bratia“. Bol to kultový muzikál, ktorý sa hral vtedy v Bratislave a veľa ľudí ho videlo niekoľko krát. Vtedy ešte bola novoscénická spevohra a súbor, kde bol Maroš Slovák a Ivan Romančík, hral tam Maroško Kramár, Stanko Kráľ, Janko Galovič, ktorí mi hrali deti a ja som hrala matku Johnstonovu. No a libreto k tomuto muzikálu napísal Willy Russel. A práve ten je aj autorom one woman show „Shirley Valentine“.
Aké máte koníčky, okrem TV a divadla? Vydali ste dve knihy o varení „Recepty so štipkou hereckého korenia“…
V októbri vyjde moja ďalšia kniha o varení, dá sa povedať sumár týchto prvých dvoch knižiek a k tom ďalšie nové recepty a krásne fotografie. Vyjde opäť vo vydavateľstve IKAR a veľmi sa na ňu teším.
V minulosti som napísala aj knižku o zvieratkách, ktorá sa volá „Moji miláčikovia“ a k textu Branko skomponoval pesničky a nahral s Fragile. Takže sme do knižky vložili aj CD a sú tam aj noty pre malých muzikantov.
Krst sa uskutočnil vďaka podpore majiteľa prevádzok na dunajskej promenáde pri Eurovea, reštaurácie Al Faro, Le Baru Bistro a kaviarne Cafe cafe, pánovi Karolovi Szaszovi. Ešte že žijú medzi nami ľudia, ktorí si uvedomujú, aké dôležité je viesť deti k hudbe, ku knižke a za to im patrí naše poďakovanie.
