Jeho profesionálna kariéra je veľmi pestrá: Pracoval ako umelecký manažér, bol tanečníkom v umeleckom súbore Lúčnica, robil na parkovisku, ale aj na stavbe, pôsobil ako poslanec mestskej časti Nové Mesto, bol záhradníkom v Medickej záhrade.
So svojou umeleckou agentúrou Feeling pripravil množstvo podujatí a koncertov. Jeho zrejme najznámejším projektom je „IMT Smile & Lúčnica: Made in Slovakia“. Zorganizoval však napríklad aj koncertné vystúpenie legendárneho britského speváka Stinga v Bratislave.
Stojí aj za novým projektom na území Nového Mesta: STARS auditorium. Ide o kultúrny a umelecký priestor v efektnom stane – v podobnom, ako používa na svoje predstavenia slávny Cirque du Soleil. V STARS auditoriu za nákupným centrom Vivo! sa budú konať koncerty kapiel rôznych žánrov, muzikály, divadlo, tanečné a iné javiskové projekty. Novomestský Večerník sa zhováral s Júliusom Jackuliakom.
Ako ste sa dostali k práci umeleckého manažéra a producenta?
Niektorí ľudia vedia od detstva presne, čo chcú robiť a idú za svojim snom.
No a u nás ostatných je to väčšinou kombinácia náhody, šťastia a využitia príležitosti.
Robil som mnoho rôznych činností. Keď som sa to v tridsiatke pokúsil spočítať, vyšlo mi viac ako 20 rôznych profesií. Robil som v reklame, v zahraničnom obchode, vo finančníctve, servis pre amerických filmárov, ale aj na stavbe, na parkovisku, predával som hračky z Hongkongu, aj ryby, bol som záhradníkom v Medickej záhrade.
V určitom období som súčasne uspel v 4 konkurzoch na vysoké pozície v rôznych firmách. Najlukratívnejšia bola ponuka od nadnárodnej firmy Procter & Gamble, kde ma vybrali z takmer 200 prihlásených. Napriek výbornej perspektíve a podmienkam som vycítil, že by som sa tam nudil a nebol by som šťastný.
Moja práca si ma našla sama: keď robíte umeleckého manažéra a producenta, určite sa nikdy nenudíte…
Aký je váš najsilnejší zážitok za 23 rokov s Lúčnicou, v pozícii umeleckého manažéra?
Tých silných zážitkov je pri umeleckých produkciách veľmi veľa. Hlboko si vážim potlesky a reakcie divákov v malých dedinkách zabudnutých kútov Slovenska, ako aj potlesk doslova celého sveta vo veľkej sále OSN v New Yorku, kde každá z 200 krajín dostala na Lúčnicu 6 lístkov.
Práve hrdosť na kultúru Slovenska, ktorú sme mohli prinášať do najslávnejších sál celého sveta, je silným zážitkom. Silu umenia veľmi pekne dokumentuje zážitok z Austrálie: Pani veľvyslankyňa Tureničová mi rozprávala príbeh, ktorý sa stal na recepcii nejakej veľkej krajiny, kde započula rozhovor dvoch vysokých diplomatov: „Dnes bol výborný program. Ale nepamätáš si, ktorá krajina tu mala pred 2 rokmi ten fantastický súbor Lúčnica?“
Okrem tisícok predstavení a asi 50 zahraničných turné na 5 kontinentoch bol mojím najväčším projektom „IMT Smile & Lúčnica: Made in Slovakia“, ktorý videlo viac ako 110.000 divákov. Na začiatku tomu nikto neveril, 1 a pol roka som iba presviedčal a vysvetľoval. Rozpočet narástol na sumu, za ktorú tu mohla hrať Madonna.
Najsilnejší argument som videl v tom, že vďaka spojeniu s najlepšou kapelou, sa prídu na Lúčnicu pozrieť aj mladí ľudia, ktorí by inak na folklór neprišli. A oni prišli. Prišli ako fanúšikovia IMT, ale po skončení to už boli aj fanúšikovia Lúčnice.
Podobne sa nám to v 90-tych rokoch podarilo s Elánom: Odštartovali sme obrovskú vlnu nového záujmu o folklór. Prof. Nosáľ tiež váhal. On totiž vedel, kto je Elán, ale nevedel, kto je IMT Smile.
Po prvom predstavení a obrovskom úspechu prišiel za Ivanom Táslerom a povedal mu: „Ivan, prepáč. Ja som si myslel, že vy ste iba taká obyčajná kapela. Ale vy ste najlepší.“ A to je rozmer, ktorý má máloktorý umelec – uznať iného umelca.
Čo Vám v živote dal prof. Štefan Nosáľ z Lúčnice? Čo Vás naučil, čím pre Vás bol?
Slovensko je krásne aj tým, že je malé… Takmer všetci sa v kultúre poznáme. Ale stretnúť génia, akým bol pán Nosáľ, to je úplne výnimočné. Pri celej svojej genialite a svetovom úspechu zostal vždy pokorným človekom z Hriňovej.
Mal som to šťastie byť s ním často, počúvať jeho príbehy a názory, ktoré ma veľmi obohatili. Pri našich cestách po Slovensku i celom svete sa s ním dalo rozprávať nielen o folklóre.
Mal obrovský prehľad o balete, muzikáloch, opere, filmoch, knihách, politike či histórii. Napriek svojim celoživotným skúsenostiam si vždy vypočul iný názor. Aj od nás mladších. A dokonca dokázal uznať, že niekedy je iné riešenie lepšie ako to jeho. A to bolo na ňom obdivuhodné.
Ako sa Vám spolupracuje s choreografom Jánom Ďurovčíkom a jeho Slovenským divadlom tanca?
S Janom Ďurovčíkom som sa stretol ešte ako tanečník v Lúčnici. Odvtedy sa naše cesty neustále prepletajú. Teraz máme krásnu spoluprácu na projekte Cigáni idú do neba, ale chystáme aj ďalšie prekvapenia pre divákov.
Keď som pripravoval veľký koncert výberu z tvorby k jeho 50. narodeninám (ktorý sa nakoniec neuskutočnil pre pandémiu, pozn. red.), a pokúšal som sa spísať všetky jeho projekty, bol som ohromený objemom a kvalitou, hoci som videl takmer všetky jeho diela. Nevedel som, čo vybrať a nechcel som nič vynechať.
Jano je umelec svetového formátu. Obrovský profesionál s hlbokou kreativitou, podloženou širokými skúsenosťami a úprimný záujmom o to najlepšie vo svete.
To na Slovensku len tak nenájdete.
Mnohokrát som sedel nenápadne na tanečných skúškach a sledoval, ako pracuje. Absolútne pripravený a sústredený, do posledného detailu presne vedel, čo chce na javisku dosiahnuť.
Má obrovský cit pre konkrétnych tanečníkov a „šije“ im choreografie na mieru. Svojím nadšením a entuziazmom dokáže strhnúť k najlepším výkonom mladé tanečníčky aj skúsených tanečníkov. V týchto veciach mi v mnohom pripomína svojho učiteľa, prof. Nosáľa.
Až sedem rokov ste v Lúčnici aj tancovali… Čím Vám učaroval práve folklór? Čo vás priviedlo k umeniu, k hudbe, k tancu?
Pochádzam zo Zvolena, kde už dlhé roky pôsobia špičkové folklórne súbory: detský – Zornička a „dospelácky“ – Marína. Moja staršia sestra tiež tancovala. Keď som mal 6 rokov, nikto sa ma nič nepýtal – začal som tancovať aj ja.
Vďaka legende – pani Mázorovej, vďaka mojej mame a mnohým ďalším úžasným ľuďom som potom mohol rozvíjať svoje schopnosti. Keď som končil gymnázium, jedinou prioritou bolo ísť na akúkoľvek vysokú školu do Bratislavy a skúsiť sa dostať do Lúčnice.
Svet folklórnych súborov je úžasný. Postupne si uvedomujete všetku tú krásu a možnosti slovenských tradícii na javisku, ale stretávate aj úžasných ľudí a zažívate fantastické situácie. Vznikajú tu priateľstvá na celý život i manželstvá, z ktorých deti opätovne nachádzajú cestu k folklóru. Získate tu zážitky a profesionálne návyky, z ktorých potom ťažíte celý život.
Zorganizovali ste v Bratislave koncert famózneho Stinga… Koľko stresu a spálených kalórií prináša so sebou organizovanie takéhoto veľkého podujatia? Čo Vás najviac prekvapilo?
Organizácia koncertov je „adrenalínový šport“. Je to čistý koncentrovaný stres. Musíte mať špičkový tím kolegov, vopred myslieť a pripraviť množstvo vecí z rôznych oblastí a akokoľvek dobre to spravíte, môžete si byť istý, že vždy sa niečo pokazí. A byť na to pripravený a schopný to dobre vyriešiť, je čaro úspechu.
Keď sme v 90-tych rokoch začínali – prvý koncert Stinga na Slovensku, Mark Knopfler, Scooter, Kelly Family v časoch najväčšej slávy – nikto nemal s ničím skúsenosti, haly nespĺňali základné požiadavky kapiel, neexistoval ticketing, tour manageri sa k nám správali ako k neschopným.
Dnes, keď nám telefóny merajú prejdenú vzdialenosť, už vieme, že pri koncerte nachodíme denne určite viac ako 20 kilometrov. Koľko kalórií spáli stres a nervy, netuším. Ale zatiaľ nepriberám. (smiech)
Ktoré vystúpenie umelca na javisku pre Vás znamenalo najväčší zážitok?
Videl som stovky rôznych koncertov a predstavení po celom svete. Dokáže ma nadchnúť spontánnosť detského súboru v Margecanoch, ako aj show Céline Dion v Las Vegas. Pre mňa sú zážitkom aj „zlé“ predstavenia, lebo na nich sa môže človek veľa poučiť.
Takmer 10 rokov som spolupracoval s Daliborom Karvayom a poviem Vám, že profesionálnejší prístup som u nikoho nevidel. Je to jeden z najlepších huslistov na svete a pritom veľmi milý a priateľský človek. Od 3 rokov cvičí na husle aj 10 hodín denne a jeho vášeň a vytrvalosť ho priviedli na miesto 1. koncertného majstra jedného z najlepších orchestrov sveta – Wiener Symphoniker.
V apríli ste rozbehli v Novom Meste – za nákupným centrom Vivo!, v areáli futbalového štadióna Pasienky – svoj nový projekt STARS auditorium. Už si nemusíte prenajímať priestor v Inchebe alebo Tower Stage…
Pri mojich pracovných aj súkromných cestách ma vždy zaujímalo, ako funguje umenie vo svete. Videl som stovky najlepších opier, sál, hál … nielen ako divák, ale aj ich zákulisie, techniku, podzemie, prevádzku a produkciu.
Vždy som túžil prevádzkovať vlastnú scénu. S Janom Ďurovčíkom máme spolu krásny príbeh s divadlom Tower Stage, ktoré sme vďaka veľkorysosti spoločnosti J&T mohli vybudovať a 10 rokov v ňom hrať.
Od roku 2001 sme sa niekoľkokrát pokúšali získať Istropolis a prebudovať ho na moderný priestor svetových parametrov. Žiaľ, skončilo to jeho búraním. Mali sme plány postaviť vlastné divadlo, ale po začiatku pandémie sme museli korigovať naše plány.
Spomenul som si vtedy na moju prvú návštevu predstavenia Cirque du Soleil vo Viedni, kde sa v cirkusovom šapitó ukrývalo komfortné divadlo. A keďže stále tvrdím, že aj na Slovensku sa dajú robiť svetové veci, našli sme taliansku rodinnú firmu Anceschi, ktorá nám taký stan vyrobila. Partnerská spoločnosť SRS light design ho vybavila špičkovou technikou.
Naše STARS auditórium je novým miestom pre hviezdy v Bratislave. Efektný stan s hviezdami na vrchole, s čarovnou atmosférou a krásnou záhradou, ukrýva vnútri komfort a vybavenie divadla pre takmer 1000 sediacich alebo 2500 stojacich divákov.
Budú tu koncerty, muzikály, divadlá, predstavenia, eventy, plesy, prehliadky či výstavy. Pre obyvateľov a návštevníkov mesta. Sme otvorení na spoluprácu všetkým skupinám, orchestrom, projektom a tvorcom, ktorí by mali záujem u nás hrať.
Našou prvou vlastnou produkciou je nová hudobno-tanečná feéria Jána Ďurovčíka: Cigáni idú do neba. Je to strhujúca show, voľne inšpirovaná slávnym moldavským filmom na hudbu Ernesta Šarkoziho, so scénou a kostýmami Alexandry Gruskovej, kde účinkujú fantastickí tanečníci Slovenského divadla tanca a excelentní Cigánski diabli.
STARS auditorium (zdroj foto, archív: J.J.)Aké máte koníčky, okrem tanca?
Pravidelne si chodím s priateľmi zahrať hokej na zimák alebo tenis na Slovan, zabehať na Železnú studničku a bicyklovať sa s deťmi na Biely kríž. V lete si zájdem zaplávať na Tehelné pole alebo iba na zmrzlinu a prechádzku do Jamy, alebo do kina. Som rád, že žijem na mieste, kde toto všetko mám „na skok“ z domu.
V rokoch 2002 až 2014 ste popri svojej profesii pôsobili aj ako poslanec v zastupiteľstve mestskej časti Nové Mesto. Čím vám učarovala komunálna politika? Plánujete sa k nej ešte vrátiť?
Neveril som, že by ma niekto volil, ale nakoniec som bol poslancom 3 volebné obdobia. Moji priatelia ma „vtiahli“ do komunálnej politiky dobrým argumentom: „Mal by si predsa vedieť, ako funguje život v mieste, kde žiješ a niečo pre to urobiť“.
A myslím si, že to je to, čo tu stále trochu chýba. Všetci, nielen poslanci a politici, by sa mali viac zaujímať o život v ich okolí, prichádzať s názormi na riešenia a snažiť sa veci zlepšiť. Nielen kritizovať a nadávať. Ale každý môže niečím aj prispieť.
Ja sa teraz naplno snažím prinášať obyvateľom našej mestskej časti i celého mesta kultúru a umenie. A budem rád, ak sa nám to bude spolu dariť. Všetkých srdečne pozývam do STARS auditoria – nového miesta pre hviezdy.
Ďakujeme za rozhovor.
