Vyštudoval hudobno-dramatický odbor na Štátnom konzervatóriu v Brne, neskôr herectvo na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Diváci ho poznajú z filmov i z televíznej obrazovky – z relácií Kredenc, SOS, Partička a seriálov Horná Dolná či Delukse. Aj z divadelných pódií – najmä z one man show Ocko, stand-upu Tri a pol chlapa, či z predstavenia Zoznamka s Oľgou Belešovou.
V súčasnosti pôsobí vo viacerých bratislavských divadlách: V La Komike na Michalskej ulici, v novom projekte Novomestské Divadlo, spolu s ďalšími hercami si založil Divadlo pArt of Art v Dome kultúry Ružinov, kde improvizuje, spieva, stvárňuje nie jednu, ale rovno viacero postáv z hier už zaniknutého divadla na Lodi. Spolupracuje tiež s prvým Slovenským filmovým divadlom v Piešťanoch.
Veľmi sa zaujíma o vzdelávanie, keďže mu nie je ľahostajná budúcnosť jeho štyroch detí. O vzdelávaní je aj jeho nový projekt – „talk show“ EduFÓRum RomanUM. Novomestský Večerník sa zhováral s hercom Romanom Pomajbom.
Čím ste chceli byt ako dieťa? Ako ste sa dostali k herectvu?
Na základnej škole sa nás pýtali: Čím chcete byť?
Bavilo ma všetko, chcel som byť aj prezident, aj náčelník apačov, kozmonaut, učiteľ, fotograf… chcel som byť všetkým! V tretej triede som nahlas pred všetkými spolužiakmi povedal, že chcem byť hercom. Všetci sa mi smiali, ale ja som na to prišiel veľmi logickým úsudkom, za ktorým si stojím dodnes.
Keď budem hercom – budem všetkým! Aj policajt, aj prezident, aj futbalista aj šofér.
Navštevoval som Ľudovú školu umenia, literárno-dramatický odbor a vedel som, že na Slovensku sa môžem stať hercom, len ak pôjdem na Vysokú školu múzických umení. Bál som sa, že sa tam nedostanem, a riešil som, koľkokrát sa tam môžem hlásiť.
Keď moja pani učiteľka z literárno-dramatického oddelenia Ľjuba Škořepová videla, ako veľmi po tom túžim a že to myslím naozaj vážne, prezradila mi, že keď tak veľmi chcem byť hercom – môžem ísť do Prahy, Brna, či Ostravy, kde existuje už stredná škola herecká.
Viac mi nemuseli hovoriť! Ako 14-ročný chlapec som išiel na internát do Brna, na štátne konzervatórium, kde som začal študovať herectvo. Vážil som si to a zmaturoval som na samé jednotky. Splnil sa mi obrovský sen. Už v 18-tich rokoch som sa stal vyštudovaným hercom.
V 80-tych rokoch chodili chlapci po maturite na dva roky na vojnu. Ja som však mohol pokračovať 5. a 6. ročník na konzervatóriu, alebo som sa mohol pokúsiť dostať sa na našu slávnu „alma mater“ – Vysokú školu múzických umení. Dostal som sa hneď na prvýkrát. Ukončil som VŠMU s červeným diplomom, ale splnil sa mi ďalší sen.
To, čo som si vysníval ako decko, sa mi splnilo už v 18-tich rokoch. Stal som sa hercom – stal som sa všetkým!
Čím myslíte, že by ste boli, ak by ste sa nestali hercom?
Dnes mám už viac ako 30 rokov kariéry za sebou… Napriek tomu, nedávno bola pandémia a táto otázka bola naozaj aktuálna: Mám 4 deti, hrať som nemohol, divadlá boli zatvorené. Premýšľal som, čo viem a ako dokážem uživiť svoju rodinu. Vedel som, že musím robiť niečo, čo ma baví, lebo inak budem nešťastný a všetci budeme nešťastní.
Moja skúsenosť z herectva, z divadla, ma posúva ďalej. Zisťujem, že môžem využiť to, čo som sa naučil počas kariéry a dostávam sa do veku, keď svoje skúsenosti odovzdávam ďalším. Robím tzv. tréning komunikačných schopností, čo dnes veľmi ľuďom začína chýbať. Učím ľudí komunikovať na verejnosti. Čo funguje a čo nie, v čom sú ich dary či nedostatky. Školím napríklad moderátorov, IT-čkárov, dekanov aj politikov.
Hlavne robím to, čo viem a čo ma baví. Baví ma tiež recitovať. Založím si firmu.: Recitácia na prianie, svadby a krstiny (smiech).
Hráte v novom bratislavskom Novomestskom Divadle v inscenácii Jeruzalem…
Nechal som sa nahovoriť. V tomto projekte je veľa mladých ľudí, ktorý ma inšpirujú. Je to pre mňa výzva a odovzdávam niečo z mojich skúseností. Preto som súhlasil s mojou účasťou v tomto projekte. Cieľom tejto inscenácie nie je len exhibícia, ale aj edukácia. Mladý režisér, ktorý má ambíciu vychovávať si svojich vlastných divákov.
V poslednom období som bol pri vzniku viacerých divadiel. Okrem Novomestského Divadla stojím za divadelným zoskupením pArt of Art. Máme svoj repertoár, ktorý sme hrávali v Divadle v podpalubí. To, žiaľ, už neexistuje. Sme malé zoskupenie ľudí: Oľga Belešová, Štefan Martinovič a Karin Hajdu, hráme v spoločenskom dome Nivy.
Zároveň spolupracujem s prvým Slovenským filmovým divadlom, ktoré pôsobí v Piešťanoch v Dome umenia, a robí projekty pre študentov. Ide o spojenie filmu a divadla. Okrem toho hrám v predstavení Jánošík s divadlom Aréna a stále hrávam v divadle La Komika.
Cítite sa lepšie v roli komika alebo v postave z drámy?
Ako som spomínal, od malička som chcel byť hercom a vychovávali ma k univerzálnemu herectvu. Aby som zvládol aj komické, aj dramatické role. Život ma v tomto preveril.
Istý čas som žil v Prahe, kde som hral v Divadle na Prádle, v Divadle na Fidlovačke, či v Národnom divadle. Väčšinou išlo o dramatické role. Napríklad Jonáš v Obchodníkovi s dažďom či hlavná rola v predstavení Bajka o lásce, pekle a márnici.
Keď som dochádzal na Slovensko nakrúcať SOS, českí kolegovia neverili, že robím aj sketch show. A zase naopak, na Slovensku ma ľudia poznajú skôr zo zábavných žánrov (Kredenc, SOS, Partička). Majú ma za komika a ťažko si ma vedia predstaviť vo vážnych – dramatických úlohách.
Platí podľa Vás, že kvalitný „univerzálny“ herec často žije niekoľko životov…?
Divadlo je super vec. Tam môžeš ukázať aj tie iné farby, ktoré máš a môžeš si vyskúšať iný druh postáv, pre ktoré ťa poznajú široké masy z televízie. Napríklad v divadle La Komika hrám najdlhšie v jeho histórii – v jednom predstavení od roku 2007. Už niekoľkokrát zmenilo názov aj ženské herecké obsadenie.
Predstavenie sa volá Bahamy, predtým sa to volalo Telenovela. Začínal som v predstavení s Oľgou Belešovou, potom som hral so Zuzkou Šebovou, Slávkou Halčákovou a teraz to hrám z Karin Haydu. Všetci sa už vymenili, ja zostávam. Je to taká postava, kde môžem ukázať charakter, v ktorom ma inak diváci vôbec nepoznajú…
Moja žena predstavenie videla raz v živote a povedala, že už to nikdy nechce vidieť. Že už ma nikdy nechce vidieť v tej hereckej polohe. Hrám takého zbohatlíka mafiánskeho typu, ktorý vlastní polovicu Slovenska. Manipuluje, znásilňuje, ponižuje, týra… Diváci však na túto hru chodia radi – všeličo im to evokuje, stále je to aktuálne a každý si tam dosadí tých svojich potentátov.
Je úžasné, že herecká profesia ti umožňuje vyskúšať rôzne charaktery, v ktorých by si v súkromnom živote nikdy nebol. Keď hrám toto predstavenie, tak celý deň je tým poznačený a najťažšie je vystúpiť z tejto role hneď po predstavení. Prídem domov, žena sa na mňa pozrie a hneď hovorí „Prosím ťa, už nehraj! Ukľudni sa! Už si doma!“. A tak sa zase stane z namysleného despotu vzorný manžel. (smiech)
Ale je to super. Príďte sa na to predstavenie pozrieť!
Ako sa Vám skúšalo s mladými hercami v predstavení Jeruzalem v Novomestskom Divadle?
Kvôli pandemickým opatreniam sa premiéry niekoľkokrát prekladali, ale aspoň sme mali viac času na tréning šermiarskych výstupov. Aj na to, aby kolegovia mohli na sebe herecky pracovať. Projektu veľmi pomohol Dušan Cinkota, ktorý hrá hlavnú postavu.
Herec málokedy chváli druhého herca. Mám na Dušana svoj názor, ale musím povedať, že nielen ako herec, ale aj prácou s ostatnými kolegami svojím nasadením a prístupom toto predstavenie obohatil i pozdvihol na vysokú úroveň. Sú totiž rôzne typy hercov. Niekto chce „žiariť“ len sám, niekto pochopí, že si len tak dobrý, ako je dobrý tvoj kolega…
Narodili ste sa v Ilave, ale vyrastali ste a dlhé roky žili v Bratislave. Aký máte vzťah k mestskej časti Nové Mesto?
Mám silný vzťah práve k takým priestorom, ako je Stredisko kultúry na Vajnorskej 21. Tam bol priestor, kde sa diali veľké veci. Predstavte si, že v tomto „kulturáku“ som bol na koncerte Karla Kryla.
Priestor je zrenovovaný a vzniká tam nový projekt – Novomestské Divadlo. Chcem tomu pomôcť, aby ten priestor ožil, aby ľudia vedeli, že má krásnu históriu a že vďaka ľuďom spravujúcim Nové Mesto tam vzniká ďalší kultúrny stánok. Nech by to bolo v akejkoľvek mestskej časti, v ktorej má vzniknúť ďalšia kultúra pre ľudí, ďalšie divadlo, všade by som to podporoval. Ale mám rád Nové Mesto a dôvodom sú aj ľudia, ktorí v ňom pôsobia.
Teraz mám konkrétne na mysli pani riaditeľku Strediska kultúry, Máriu Priečinskú. Poznáme sa takmer 40 rokov. Predtým pracovala ako umelecká manažérka, a preto má vo svojej databáze veľa umelcov, s ktorými sa stretla.
Kedysi si vysnívala, že raz bude manažérkou Petra Nagya, nikto jej neveril, no išla za svojím cieľom a dosiahla ho. Toto máme spoločné a možno aj preto sme kamaráti. Keď Majka potrebuje pomôcť, napríklad odmoderovať „Čaj o piatej“ pre seniorov či stretnutie mamičiek a zahrať moje predstavenie „Ocko“, alebo urobiť nejaké kultúrne vystúpenie, tak sa môže na mňa spoľahnúť.
Vďaka vašim osobnejším vzťahom takto vznikol aj letný herecký tábor, ktorý pripravujete pre deti v spolupráci so Strediskom kultúry v Novom Meste?
Áno. Mária vie, že sa zaujímam o vzdelávanie detí. Vie, že mám kopec detí doma. (smiech) Mňa to veľmi baví, budúcnosť vidím v deťoch. Som preto ochotný im venovať svoj čas, lásku, skúsenosti… Takto vznikol aj tento tábor. Povedali sme si, poďme niečo urobiť v Novom Meste, poďme urobiť niečo pre deti.
Priznám sa, trošku som sa vzpieral, že sú prázdniny a rád by som si oddýchol a trávil viac času s mojimi deťmi. Pani Priečinská však našla riešenie, povedala: „Veď to sa nevylučuje, zoberte aj svoje deti!“ Takže sme sa dohodli. Budem sa venovať svojim deťom, ale aj ostatným, kde budem pre tých záujemcov robiť rôzne etudy, cvičenia, hry – lebo ja som veľmi hravý! Pôjdeme aj do televízneho štúdia, vyskúšame si prácu v dabingovom štúdiu…všetci sa na chvíľku staneme hercami.
Stíhate popri štyroch deťoch a divadle nejaké hobby?
Samozrejme, veľa času mi neostáva na nejaké iné záujmy. Ten „strom herectva“ má veľmi veľa konárov – jedna vetva je dabing, jedna vetva je rozhlas, jedna vetva je televízna práca a jedna vetva je tá divadelná, ďalšie zas moderovanie, poézia, umelecký prednes…
Ste však aj súčasťou novej iniciatívy, ktorá chce pomôcť rozvoju vzdelávania na Slovensku… Dá sa to považovať za projekt, ktorý bude ďalšou „vetvou“ Vášho profesionálneho života?
Teraz som bol v Tatrách, kde som bol na úžasnom stretnutí ľudí, ktorí sa zaujímajú o vzdelávanie – Stála konferencia aktérov vo vzdelávaní SKAV SK a SKAV CZ.
Vzdelávanie ma veľmi zaujíma. Je to moja veľká téma! Mám 4 deti a zaujíma ma, aká budúcnosť ich čaká, v akej krajine budú žiť, aké sú možnosti vzdelávania. Ako sa budú vzdelávať, taká bude ich budúcnosť. Deti sú budúcnosť!
Robím aj voľné stretnutia inšpiratívnych ľudí s názvom „EduFÓRum RomanUM“ s rôznymi príbehmi a inovatívnym myslením. Ľudia majú rôzne fantázie – aj o vzdelávaní – ako by to mohlo fungovať, ako to nefunguje a ako tomu pomôcť… V prvom rade, treba začať od seba.
Pilotné uvedenie „EduFÓRum RomanUM“ sa konalo v máji, práve v Novom Meste, v Stredisku kultúry na Vajnorskej… Nie je to však iba o mne, aj keď je v názve moje meno. Sú tam so mnou ľudia, ktorých poslaním je študovať, aké formy vzdelávania existujú,
a prednášajú o tom po celom svete: Chcú inšpirovať učiteľov, žiakov a hlavne rodičov. Ja som rodič štyroch detí, som tam za rodičov.
„FórUm RomanUm“ nie je talk show, nie je to beseda, nie je to len umelecké stretnutie. Neviem presne pomenovať, aká je to forma. Je to niečo nové, čo sa ešte len formuje. Uvidíme… Zatiaľ viem, že som len akási „hlásna trúba“ slobodného stretnutia ľudí, ktorí sa navzájom inšpirujú.
Ďakujem za rozhovor.
