V rozhlase a v televízii robil celý život, pôsobil ako redaktor a šéfredaktor vo vtedajšom Československom rozhlase a televízii, ako reportér vo verejnoprávnej televízii, ako hovorca a vedúci tlačového oddelenia na miestnom úrade v Komárne, ale i ako člen Rady pre vysielanie a retransmisiu, a ako vysokoškolský pedagóg. Starostom mestskej časti Podunajské Biskupice sa stal po vyhratých voľbách v roku 2018, aktuálne mu končí prvé funkčné obdobie starostu a v októbri sa bude uchádzať o znovuzvolenie.
„Je o mne notoricky známe, že chodím na bicykli, nikdy som nemal vodičský preukaz, vždy som chodil peši, na bicykli alebo MHD. Od detstva jazdím stále na bicykli, nikdy som nemal vodičský preukaz. Mňa podľa toho ľudia vnímajú, aj keď som nebol starosta. „No Zolo tu má bicykel, tak tu je,“ vravievajú, alebo: „Starosta je v kostole – má tu bicykel.“ Takže to je také moje poznávacie znamenie, každú nedeľu som v kostole,“ prezradil v rozhovore pre Biskupický Večerník Mgr. Zoltán Pék, starosta mestskej časti Podunajské Biskupice.
Vrcholí Vaše funkčné obdobie starostu Podunajských Biskupíc. Čo sa Vám podarilo? A čo by ste urobili inak?
Tento rozhovor robíme 4. októbra a práve dnes ráno sme dostali pozitívnu správu, že na náš projekt revitalizácie MŠ Latorická, na rozšírenie jej kapacity, bol úspešný a dostali sme takmer 800 tisíc eur.
Takže je to veľmi dobrá správa. Práve rozširovanie kapacít materských škôl patrilo medzi moje priority. Okrem toho hlavne revitalizácia zelených častí našej mestskej časti. Stará obec má dosť rozsiahly park, my sme to nazvali Zelené srdce Biskupíc a túto časť postupne revitalizujeme.
Jednu časť sme dokončili a budeme pokračovať ďalšími časťami, tak isto na Medzijarkoch sme urobili kruhy, nazvali sme to Tri kruhy, ktoré sú obnovené, modernizované a zazelenené a tak isto chceme pokračovať na Uzbeckej, kde máme už hotový projekt, ktorý sme rozdelili na päť častí a po jednotlivých častiach tam chceme vytvoriť spoločný priestor pre obyvateľov. Bude tam amfiteáter, detské ihriská, fontána, vodné prvky, budú tam rôzne takéto atrakcie. Takže to je také tretie čo by sme chceli spraviť.
Čo sa podarilo? Získať financie a ukončiť prvú časť projektu. Na školách sme mali veľké nedostatky v minulosti, kotolne nám nefungovali. Máme dve 30-ročné školy, kde boli pôvodné kotolne ešte, to sa nám podarilo vymeniť, tak isto sme vymenili celú kuchyňu na Podzáhradnej, na modernú kuchyňu, veľmi intenzívne sme investovali práve do školských zariadení. Jednu škôlku sme otvorili – lebo si myslím, že pre ďalší rozvoj Biskupíc, je dôležité aby rodičia tu zostali, aby tu žili, aby deti mali kam chodiť do školy, aby hlavne o nich bolo postarané.
Aké sú podľa vás pozitívne a aké negatívne stránky života v mestskej časti Podunajské Biskupice?
Negatívne stránky? Tak boli. V tom dvoj ročnom období sme mali Covid. Riešenie tých vecí, problematiky okolo toho, tak to nebolo jednoduché, lebo sme nemali z čoho vychádzať. Boli sme nechaní sami na seba, zbierali sme vlastné skúsenosti a riadili sme sa podľa vlastných možností a schopností, ale myslím si, že napriek tomu sa nám to podarilo celkom dobre zvládnuť.
Čo sa nepodarilo? Úplne sa nám nepodarilo… mali sme plán obnoviť všetky naše detské ihriská, tam sme narazili na určité nedostatky, tam sme mali problémy aj s dodávateľmi. Nebolo to na takej úrovni, a takej kvalite, akoby sme to požadovali, ale bral som to na seba takým spôsobom, že prakticky prvé štyri roky absolvujem, takže tie skúsenosti čo sa týka preberania stavieb, čo sa týka kontroly týchto stavieb, tak v tejto oblasti, keď človek lepšie spozná tú metodiku, jednotlivé procesy, tak sa dá vyvarovať podobným chybám, ktoré potom môžu spôsobiť celkom nepríjemnosti.
Pozitívne stránky? Výhodou Podunajských Biskupíc je veľa zelene, máme najväčší kataster, čo sa týka mestských častí, patria nám lesy, luhy, lúky a veľa ľudí nevie, že aj to sú Biskupice. Máme taký malý sen, vybudovať, alebo spoločne so súkromným vlastníkom vybudovať prístav v Podunajských Biskupiciach.
Keď to niekto počuje, tak povie „Kde tu môže byť prístav?“ Ale veď Dunaj je súčasťou Podunajských Biskupíc, katastrálne. A jeden z veľmi zaangažovaných bývalých lodníkov tam už vybudoval pontón, prístav, ktorý ešte nie je sprístupnený, bolo by tam potrebné ešte dotiahnuť nejaké veci, ale v blízkej budúcnosti by tam mohli aj lode pristávať.
Takže je to jeden z plánov a investícií do budúcna, skôr ale taká ďaleká budúcnosť, z prístavu by mohli potom vychádzať aj vyhliadkové lode. V tomto smere by sme chceli takto zatraktívniť túto dunajskú, podunajskú oblasť – Podunajské Biskupice.
Prečo ste sa rozhodli opätovne kandidovať?
Nebolo to ľahké rozhodnutie, priznám sa, šiel som do toho pred štyrmi rokmi… Som novinár celý život, od osemnástich rokov, prakticky som veľmi citovo naviazaný na médiá a pár krát už ma prehovárali na to, aby som skúsil ísť do politiky, ale nebola vtedy vhodná doba. Nakoniec som sa rozhodol pred štyrmi rokmi, išiel som do niečoho úplne nového, úplne iného, ja som predtým nebol ani poslancom.
Pôvodne som chcel skúsiť ísť do volieb ako poslanec, v tom čase som bol členom Rady pre vysielanie a retransmisiu a navzájom by sa to nevylučovalo a mohol by som pracovať ďalej, ale ľudia ma presvedčili aby som skúsil, keď už idem, aby som šiel na starostu. Bolo nás vtedy desať kandidátov, ja som do toho šiel, ale veľmi som si neveril, myslel som si, že možno budem druhý.
Okrem toho, že človek chce vyskúšať niečo nové a má šancu v živote ešte, má nejaké možnosti, ktoré chce vyskúšať a kde sa môže vyžiť a môže dokázať niečo v živote, okrem toho ma viedla jedna taká elementárna vec, vždy som ako Biskupičan pociťoval v Biskupiciach, pre mňa je to dôležité – aby ma ľudia mali radi.
Ja som tu žil, moji rodičia, moji starí rodičia a naozaj som vždy cítil, tým že som pracoval v rozhlase, bol som v médiách, bol som dosť známy a vždy som pociťoval takú ozajstnú lásku a hovoril som si, ako sa dá o tom presvedčiť?
Vtedy, keď pôjdem do niečoho takého kde ľudia musia hlasovať a musia sa rozhodnúť. To ma veľmi motivovalo a išiel som do toho. Mal som veľmi takú negatívnu kampaň, išiel som do toho, až ma ľudia dojali, keď som vyhral. Takže naozaj je to tak. Ľudia ma majú radi, táto skutočnosť mi dala silu a sprevádzala ma celé štyri roky.
Lebo to obdobie nebolo ľahké, ja tým že prichádzam z iného prostredia než väčšina predchádzajúcich starostov, robil som niektoré veci úplne inak ako ostatní. A videl som a cítil som strašný odpor, každý chcel bojovať, ale ja som nechcel. Z takého ľudského pohľadu, bolo to ťažké, lebo ľudia ma chceli donútiť do niečoho čo nebolo „moje“, ako som to ja necítil, a nevedel som sa s tým stotožniť.
Takže boli to také, naozaj zaujímavé štyri roky môjho vnútorného života a dalo mi to vždy silu. Po dvoch rokoch som sa rozhodol, že idem ešte raz, kvôli nielen rozrobeným projektom, ale tiež preto, že ja si to nemôžem dovoliť po štyroch rokoch povedať, že odídem.
Aký by som to bol človek? Čo by o mne povedali? „Čo si to dovoľuje!“ Keď voliči povedia, že stačilo, s kľudným svedomím si zoberiem veci a odídem a budem kľudný. A keby som ja nešiel na tie štyri roky, kým žijem, celý život by ma trápilo, že čo keby? Nikdy by som sa to nedozvedel.
Takto sa to dozviem. Či to bude, tak či tak, ale sa to dozviem a nesklamem ľudí, nesklamem mojich voličov, nesklamem tých ktorí mi verili, nesklamem tých ktorí, napriek všetkému čo sa deje a dialo, a to čo si dokážu vymyslieť ľudia, len kvôli tomu, aby vás odradili od niečoho, tak neexistuje žiaden iný spôsob, len ísť do toho, ísť do toho ťažkého obdobia.
Musím ísť do toho, musím celú tú kampaň odrobiť, odmakať, popritom robiť, veriť v úspech. Ako napríklad dnes, dozvedel som sa správu, že nám Ministerstvo investícií, regionálneho rozvoja a informatizácie SR pridelilo dotáciu viac ako 777 tisíc eur na zvýšenie kapacít v MŠ Latorická.
Pracovalo na tom patričné oddelenie celého úradu pol roka a výsledok je tu, a sú tam ďalšie veci, ktoré sme dosiahli, dostali, urobili. Takže musím do toho ísť práve z týchto dôvodov, jedna vec sú projekty, ale aj s ľudského pohľadu, ja nie som ten človek, ktorý sa nechá vystrašiť, koho môžu vydierať.
A prečo kandidujete za stranu Obcí a miest – SOM Slovensko?
Prečo? My sme sa stretli šiesti starostovia, oni sa stretli piati a mňa zavolali ako šiesteho, že je to ich nápad. Oni sú tam, ja som tu, aby sme prepojili nejako Biskupice, hlavné mesto, vždy som cítil že som súčasťou mesta, súčasťou Bratislavy, aj Biskupice.
Sme si sadli a povedali, že ideme do toho, potrebovali sme podpisy na založenie strany (pozn. redakcie: min. 10 tisíc podpisov) a začali sme na tom makať! To bolo prakticky na minútu vypočítané všetko, aj sme to stihli! A vyšlo to! A to mi dalo ďalšiu takú motiváciu, že za tak krátky čas s tými ľuďmi, dalo sa spolupracovať, vytvorili sme novú stranu, máme plány, fungujeme, plánujeme, popri komunálnej kampani, pripravujeme sa na veľké voľby do NR SR, chceme ísť do toho.
Všetci ľudia v strane sú veľmi činní a aktívni a tá myšlienka prišla z Čiech, tam sme videli že to bolo úspešné a celkom dobrý projekt. Potom tie skúsenosti počas Covidu, ale hlavne to, že sme si júnový deň, večer povedali, že „Od zajtra začíname!“ a neskutočne nám to išlo, každý nám hovoril že „Nepozbierate“, ale mi sme pozbierali skoro 17 tisíc podpisov za 6 týždňov!
Čo spravíte ako prvé, ak Vás obyvatelia znovu zvolia do funkcie starostu? Ako jediný kandidát máte v Biskupiciach podporu maďarskej komunity, strany Aliancia…
Áno, uzavreli sme koalíciu strán SOM Slovensko a Aliancia, obe strany moju kandidatúru na starostu podporujú rovnako. Ak ma obyvatelia znovu zvolia, tak bude obrovské ďakujem, to bude moja prvá myšlienka, alebo indícia.
A čo urobím? Prakticky nič také neočakávané, budem pokračovať v tom v čom sme začali, a na čo sme už dostali financie, na čo máme už mandát, a v čom môžeme pokračovať – to bude prvá vec a to čo naozaj…tie vzťahy, tak samozrejme bude všetko záležať aj od toho, že aké bude zastupiteľstvo, kto tam bude, ak sa bude dať tam vytvoriť takú tvorivú atmosféru, lebo to ja som povedal vtedy, a poviem to aj teraz, 100 krát – so mnou bojovať nikto nechce!
Veľa poslancov chápe svoj mandát ako, že idú do boja, ale tak do boja pre niekoho, pre ľudí, pre mestskú časť, ale nie do boja so starostom – ale ani starosta do boja so zastupiteľstvom. To by som chcel hneď na začiatku objasniť, že neexistuje žiaden boj, ale spolupráca a kompromisy. To je taká práca, že bez kompromisov by sa tam nedalo, zdôrazniť ľuďom, urobím ústupok, ale urob aj ty. To musí fungovať obojstranne a ja som vždy bol za spoluprácu celý svoj život, aj teraz. Možno, že naozaj tá myšlienka na všetkých projektoch a vo všetkom spolupracovať so zastupiteľstvom, s úradom, zastupiteľstvo so starostom.
Spolupráca je dôležitá, celé štyri roky som sa o ňu snažil, ale nejako sa to nepodarilo, vďaka poslancom ktorí sú za jednotlivé volebné obvody Hony, Medzijarky a Biskupice a vďaka tým poslancom to čo som ja hovoril, že nejako spojiť tieto časti, to sa nijako nedá, v tých ľuďoch je to taká nejaká ani neviem čo (nevraživosť?) – to len na Dolných Honoch robiť toto a toto v obci (!?), ale veď to čo je v obci, patrí aj Medzijarčanom, to čo je na Medzijarkoch to patrí aj nám, takže jednoducho pochopiť to, že to celé mesto, ako Bratislava, ako také, že Staré Mesto je ako také centrum, a tam keď niečo je, tak je to aj naše, aj moje.
Ale toto je u nás také ťažké, lebo niektorí poslanci robili skôr rozbroje v tom. A to je zle, lebo v niektorých ľuďoch potom zbytočne vytvoria takú nevraživosť.
Ja som sa snažil ľudí spájať, napríklad urobili sme kultúrne akcie pod UFOm na Medzijarkoch, kde nikdy nič nebolo, žiadne kultúrne akcie neboli tam. Priniesli sme tam programy, veľkonočné trhy, aby nepovedali, aj na Uzbeckej, všade sa to striedalo. Ale v tých ľuďoch je to zakorenené, tá averzia, preto by ich mali zastupovať takí poslanci, ktorí budú hľadať to čo spája a nie naopak, silou mocou len bojovať a bojovať.
Dá sa zladiť práca starostu so súkromím? Aký koníček obľubujete?
Som stále starostom, to je jedno či sobota, alebo nedeľa, ale keď je také obdobie, že človek psychicky cíti, že teraz je taký kľud… Život starostu je turbulentný… Môj koníček to je cestovanie. Strašne rád cestujem. Ale teraz samozrejme nie na dlhé trate. Za tie štyri roky som nemohol ísť na 2-3 týždne, ale skôr na 5-6 dni… také menšie predĺžené víkendy.
Milujem cestovanie, milujem mestá, milujem hlavne Európske tradičné historické mestá… Rím, Florenciu, Viedeň, Budapešť, Prahu, to čo je naše, kde človek sa stále cíti byť doma a mojim takým cestovateľským miestom, kam som chodil často, dnes je to nepopulárne, ale ja som sa nikdy neviezol na nejakých vlnách popularity, čo je módne a čo je populárne, ja milujem Moskvu.
Bol som tam veľmi veľa krát, zažil som tam krásne chvíle a v tejto situácii ktorú prežívame, je mi z toho smutno, nie preto že nemôžem tam ísť, keby som chcel tak samozrejme môžem, veď to nikto nezakazuje. Ale ak hovoríme o cestovaní, hovoríme o tom svete, lebo veď je to všetko prepojené, nemôžeme nejako oddeliť tie veci, tak je mi z toho smutno, za jedným mestom, je mi smutno za určitými ľuďmi, je mi smutno za určitou érou.
Aj to je život starostu, starosta okrem toho že má čo riešiť doma, v tej svojej mestskej časti a v rámci Bratislavy, tak pokukáva z tej mestskej časti trošku do sveta, lebo je to moje hobby. Je mi z toho smutno, lebo teraz keď chce ísť človek do tej Prahy, stojíte dve hodiny v kolóne, tak isto do Viedne… takže to sú také myšlienky, ktoré človeka napadnú, vtedy keď si plánuje tú svoju budúcnosť, čo bude ďalšie štyri roky, a mám z toho veľmi strach, mám strach z budúcna, z neistoty globálneho konfliktu. A človek to cíti aj pri počtoch žiadateľov o sociálnu pomoc na miestnom úrade. Pritom sa to len začína.
Je o mne notoricky známe, že chodím na bicykli, nikdy som nemal vodičský preukaz, vždy som chodil peši, na bicykli alebo MHD. Od detstva jazdím stále na bicykli, nikdy som nemal vodičský preukaz. Mňa podľa toho ľudia vnímajú, aj keď som nebol starosta. „No Zolo tu má bicykel, tak tu je,“ vravievajú, alebo: „Starosta je v kostole – má tu bicykel.“ Takže to je také moje poznávacie znamenie.
Ďakujeme za rozhovor.
