Andy Ostrihoňová sa venuje písaniu od detstva. Vyštudovala filmovú a divadelnú vedu, pracovala ako scenáristka, autorka PR článkov a rozhovorov. Na blogu sme.sk začala publikovať svoje vlastné texty, úvahy a cestovateľské postrehy, ktoré si získali stovky čitateľov. Vo svojej tvorbe sa venuje bežným momentom života, ktoré zachytáva poetickým a často humorným spôsobom.
Jej zbierka NEbásNE, kniha o štvornohom spoločníkovi Čierna sviňa prezlečená za psa či pripravovaná kniha Môj Vikingland ukazujú jej talent pre rozprávanie príbehov. Okrem písania sa venuje aj otužovaniu a cestovaniu. Je vášnivou kuchárkou a členkou skupiny Prešporský fajnšmeker. V rozhovore pre Bratislavský Večerník prezradila viac o svojej literárnej tvorbe, inšpiráciách aj o tom, prečo je pre ňu varenie spojené s rodinnými tradíciami.
Andrea, vaša literárna tvorba je veľmi rôznorodá – od poézie cez blogy až po knihy. Ako ste sa dostali k písaniu a čo vás najviac inšpiruje?
Radšej mám meno Andy. Som viac Andyovejšia než Andreovejšia. Píšem od detstva. Vždy som sa lepšie vyjadrovala písaným slovom než hovoreným. Vyštudovala som filmovú a divadelnú vedu, už na škole som sa venovala písaniu scenárov a recenzií. Moja prvá tv rozprávka Tučná princezná sa dodnes deň vysiela. Potom som sa písaním scenárov, rozhovorov a PR článkov živila. Ale vždy to bolo písanie pre niekoho (na objednávku). Svoje vlastné texty, úvahy, postrehy a zamyslenia som začala písať na blog.sme, až keď ma život na niekoľko rokov zavial do Írska. Od roku 2007 som tak zverejnila necelé dve stovky textov. Tam som samu seba, ako autorku krátkych textov, objavila. V tom sa cítim najlepšie. Rozprávam príbehy, ktoré sa mi stali. Uvažujem nad témami, ktoré ma zaujali. Sprostredkovávam zážitky z cestovania. Snažím sa, aby moje blogy ľudí potešili, primäli k úsmevu.
Vo vašej zbierke Nebásne sa venujete každodenným momentom. Aký je váš proces písania poézie? Je to skôr spontánny záznam emócií, alebo dlhší tvorivý proces?
Ono je to vlastne, správne napísané NEbásNE. Nie je to poézia v pravom slova zmysle. Je to skôr kreslenie slovami. Pohrávam sa s nimi. Je to spontánne. Zachytím slovo a zamyslím sa nad jeho významom. Plávam v Dunaji a snažím sa sprostredkovať ten pocit. Tepe vo mne emócia, vyjadrím ju.
Keby sa
Tvoje dotyky
Zmenili
Na slová
Tej básni
By rozumel
Každý
Píšem si všetko hneď do mobilu. Inak si to nezapamätám. Potom to prepisujem do PC. Kedy tedy nejakú nebáseň niekomu venujem.
Kniha Čierna sviňa prezlečená za psa je o vašom živote so štvornohým spoločníkom. Aký bol príbeh za jej vznikom?
Môj pes, teda psica Paige, vyrábal príbehy hodné rozprávania, besným tempom. Ja som ich, formou blogov, začala písať pred 10 rokmi pre portál dailymale.sk. Čitatelia sa bavili a Čierna sviňa prezlečená za psa sa snažila. Po pár príbehoch sa jej skalní fanúšikovia a najmä fanúšičky začali domáhať knižnej podoby. Mne trvalo trochu dlhšie, kým som nakumulovala dosť textov do knižky. Našla som vydavateľa z petržalskej obývačky a on sa pre knižku nadchol (vlastne on príbehy dôverne poznal z dailymale). Potom sa rodili ilustrácie a titulka knižky vznikla na základe fotky z útleho detstva Paige. Paige knižku pokrstila olízaním bravčovej masti z obálky na pódiu divadla La Komika ako veľká herecká hviezda. Ale tento rok sa, bohužiaľ, vo veku 14 rokov, pobrala za dúhový most.
Aj čierne psy
Majú
Biele duše
Momentálne píšete knihu s pracovným názvom Môj Vikingland, ktorá je o vašich zážitkoch zo Švédska. Čím vás táto krajina najviac oslovila a ako sa v nej odrážajú vaše skúsenosti a spomienky?
Nuž, mne do života vstúpilo Švédsko pred viac ako 10 rokmi. Žije tam moja dcéra a jej čistokrvne švédska rodinka Vikingov. Mám k rodine síce trochu dlhšiu cestu, cez tisíc kilometrov, ale za odmenu som dostala celé more. Ja ako Ryba sa tam cítim ako ryba vo vode. Nechodím tam ako náhodný turista a vidím teda spoločnosť i kultúru úplne iným pohľadom. A baví ma, zachytávať svoje zážitky a cestovné nehody do nových textov. Tie už nezverejňujem, tie si šetrím do knižky. Len si trebárs, predstavte, komunikáciu v mojej švédskej rodine. Ja na dcéru hovorím po slovensky, so zaťom anglicky. Deti na mňa po slovensky, na rodičov švédsky. Dcéra na všetky strany švédsky a slovensky, Niekedy nám všetkým hučí z toho v hlave, ale je nám spolu veľmi dobre.
Ak by ste mali odporučiť jednu zo svojich kníh niekomu, kto vás ešte nepozná, ktorá by to bola a prečo?
Asi by to boli NEbásNE. Je v nich moja duša. Svetlo aj tma. Dojalo ma, že niektorých čitateľov rozplakala. Nevedela som, že mám takú schopnosť, ľudí rozosmutnieť. Ale, zas, rada ich rozosmievam. Na to je vhodná Čierna sviňa prezlečená za psa. Čítajú ju aj rodičia deťom pred spaním alebo tínedžeri v rámci doplnkovej literatúry (vraj).
Na blogu sa venujete nielen literatúre, ale aj filozofickým a osobným úvahám. Aké témy sú vám v poslednom období najbližšie?
Povedala by som, že sú to ľudské témy. Rešpekt, úcta k prírode, vzťah k rodine. Čím viac cestujem Škandináviou, tým viac materiálu na porovnávanie nachádzam.
Posledný rok sa špekulujem nad knižkou pre deti o zvieratkách, s trochu zvláštnym ale veľmi poučným obsahom.
Vo vašom blogu ste sa nedávno zamýšľali nad vytváraním rodinných tradícií cez jedlo. Aké jedlo alebo rituál je pre vás najväčším symbolom rodinnej pohody?
Som z rodiny, v ktorej sa vás skôr spýtajú „ Jedol si?“ ako „Ako sa máš?“ Komunikujem cez jedlo so svojím okolím. Vyváram pochutiny svojim kolegom v práci. Zaváram uhorky, varím džemy z rodinnej úrody. A potom ich posielam do Švédska Vikingčatám.
Babička sa po švédsky povie mormor, mamina mama, vyslovuje sa to murmur. Ja, v roli murmur, pečiem koláčiky, parím knedle, miesim na chlieb. Moja švédska rodina miluje mäsové jedlá – guláš, segedín, sviečkovú či perkelt. U zaťa v práci hneď vedia, že som na návšteve, podľa vzhľadu jeho obeda.
Myslím si, že je dôležité spájať tradície s jedlom. Najlepšou príležitosťou na to sú – Vianoce. Tie máme presne naplánované, čo kedy variť a aj jesť. A robíme slovenské Vianoce. Všetkým veľmi chutia.
Vo Švédsku, kde žije vaša rodina, nie sú dostupné všetky suroviny, na ktoré sú slovenskí kuchári zvyknutí. Ako ste sa prispôsobili švédskym podmienkam a ktoré tamojšie jedlá vás najviac oslovili?
Nuž, bryndzu, kyslú kapustu nosievam zo Slovenska. Aj mletú červenú maďarskú papriku a slivkový lekvár. I hrubú múku si nosím. V Švédsku majú bielu múku len chlebovú alebo koláčovú. Nemusím vôbec lososa, čo je trochu škoda, lebo v miestnej kuchyni sa pripravuje na viaceré spôsoby. Mám veľmi rada originálny kottbullar (mäsové guličky) so zemiakovou kašou, smotanovou omáčkou a brusnicovým džemom. Ten tam varievam ja. Drobné bobuľové ovocie a hríby zbierame a spracúvame v hojných množstvách. A mliečne výrobky majú skvelé.
Ste súčasťou skupiny Prešporský fajnšmeker. Aké jedlo považujete za typicky prešporské a prečo?
Bratislavské rožky. Ja viem, nie je to jedlo. Ale moja matinka ich vie upiecť dokonale.
Ste vášnivou “ľadovou medvedicou”. Ako ste sa dostali k otužovaniu a čo vám to prináša?
Od roku 2016 sa norím do chladnej, studenej a ľadovej vody. Okrem nesporných zdravotných benefitov, ktoré sú už všeobecne známe, mi otužovanie prinieslo skupinu rovnako „postihnutých“ ľudí, veľa diaľkového plávania, celoročný pohyb pod holým nebom. A najmä, rieku Dunaj. V nej plávam, v nej kajakujem, o nej píšem.
Plávanie v ľadovej vode je nielen fyzická, ale aj mentálna výzva. Aký je váš najintenzívnejší zážitok s otužovaním?
Plávanie v rieke Morava v roku 2017. Vody bolo málo, mala 1,5 st. a vonku bolo skvelých asi -6 st. Okolo nás boli ľadové kryhy a vyliezli sme s dorezanými predlaktiami. Takí sivo popolaví. Bola som nováčik, tak ma postihla začiatočnícka vec. Na tri mesiace mi omrzli končeky prstov. Ale dala som to. Odvtedy viem, že dokážem ísť ďaleko za svoju komfortnú zónu.
Čo by ste poradili niekomu, kto sa chce začať otužovať, ale obáva sa prvého kroku?
Nech v septembri nevylezie z vody a chladne s vodou. Nech neotužuje sám, nech si nájde skupinu otužilcov. Je ich už hojne po celom Slovensku. A keď ide do vody sám, nech ho na brehu niekto sleduje. Voda je nemilosrdná a odhalí v nás všetko. Ale, najmä to dobré.
