Ocenenie Račianske srdce je každoročne prejavom poďakovania osobnostiam, ktoré významne prispeli k životu a rozvoju mestskej časti Bratislava-Rača. Tento rok si ho prevzal aj dlhoročný riaditeľ Základnej umeleckej školy Vrbenského Mgr. Vladislav Katrinec, ktorý v našej mestskej časti pôsobil celé desaťročia. V rozhovore pre Račiansky Večerník sa podelil o svoje pocity z ocenenia, spomienky na kariéru, aj plány na najbližšie mesiace, ktoré budú jeho poslednými vo funkcii riaditeľa.
Ako ste sa cítili, keď ste sa dozvedeli, že získate ocenenie Račianske srdce? A aký bol váš dojem priamo pri jeho preberaní 31. marca?
Bol som prekvapený, no zároveň som prežíval veľkú radosť. Potom prišla fáza neistoty. Som ja ten pravý? Nestihnem ešte niekoho sklamať? Toto som mal stále na mysli až do dňa „D“.
V deň oceňovania som už vedel, že sa nedá cúvnuť. Pozval som na slávnostné odovzdávanie svojich najbližších a kolegov zo školy. Bolo mi jasné, že teraz musím byť statočný. Našťastie som to zvládol.
Čo pre vás znamená takéto uznanie od mestskej časti a komunity, v ktorej pôsobíte?
Je to určite akési vysvedčenie za roky môjho pôsobenia na škole. To, že to bola až takáto dobrá známka, je však ocenením aj mojich vzácnych kolegov, rodičov, vedenia MČ Bratislava-Rača a nášho zriaďovateľa, Hlavného mesta SR Bratislavy. Všetkým za to zo srdca ďakujem.
Ocenenie ste získali za dlhoročnú prácu v oblasti pedagogiky. Ktoré momenty z vašej praxe – či už ako učiteľa alebo riaditeľa – vám utkveli v pamäti ako najdôležitejšie alebo najdojímavejšie?
Z dôležitých momentov asi nezabudnem, ako som sa učil byť učiteľom. Moje predstavy sa mi v začiatkoch rozplývali pred očami každý deň. Preto som musel prekonať to poníženie a pomoc som hľadal u starších kolegov.
Veľa som sa musel v mojich začiatkoch toho doučiť a učím sa stále. Žiadna škola vás totiž nepripraví na bežný život učiteľa. Odpovede na otázky žiakov sa nedajú odbiť niečím povrchným.
Deti si vás zmapujú za pár chvíľ. Im nestačia frázy a nedajbože odvrknutia. Všetko treba podať pekne a zrozumiteľne. Potom sa vám sprístupnia a sú ochotné spolupracovať. Netreba to však s otvorenosťou preháňať. Mohli by ste sa totiž dozvedieť aj o tom, čo o otcovi, mame, dedkovi, starej mame či susede nevedia ani ich najbližší.
Usmievam sa ešte aj dnes, keď si spomeniem, ako sa mi vtedy malý Tomáš pochválil, že bol na koncerte. No ako, Tomáško? Kto hral? „Na meno si nespomeniem, ale hral na saxofóne.“ Menoval som všetkých saxofonistov ktorých poznám. Stále nič. Tak sa pýtam, ako ten saxofonista vyzeral, bol mladý, starší? „No, bol ako vy a…“ chvíľu sa mňa pozeral a vyletelo z neho, „a mal na hlave aj takú prehadzovačku ako vy.“
Alebo som raz vzal do filharmónie na koncert tri malé dievčatá. Účinkoval mládežnícky orchester z Japonska. Už pred koncertom sme sa dohodli, že treba hlavne nevyrušovať. Tlieskať budeme vtedy, keď budú tlieskať ostatní. Záverečnú otázku malo, samozrejme, pripravenú jedno z dievčat: „A bude aj prestávka?“ Kým som sa nadýchol odpovedala ďalšia. Keď hrá japonský orchester, prestávka musí byť. Povedal som si, že na toto pravidlo nezabudnem.
V Rači ste dlhé roky aktívny – čo vás motivuje pokračovať a čo vám dáva najväčší zmysel vo vašej práci či angažovanosti?
Keďže vo funkcii budem ešte necelé tri mesiace, stále ma poháňala a naďalej ešte poháňa radosť z našich žiakov. Pohľad z vedúcej pozície je ako pohľad z veže kostola. Vidíte na všetky strany, detaily, malé či veľké celky.
Vidíte, ako vám žiaci dorastajú nielen fyzicky, no tiež, ako sa z nich stávajú úžasní, vnímaví mladí ľudia. Vedia svojou snahou a talentom prispieť k svojmu umeleckému rastu. Skrátka, vedia čo chcú, a idú za svojím cieľom bez toho, aby ich niekto k tomu neustále ponúkal. Následná spolupráca v umeleckých zoskupeniach im za odmenu prináša krásne zážitky, ktoré prekvapujú a tešia nielen ich.
Máte nejaké plány do budúcna, ktoré by ste chceli ešte v Rači alebo pre Raču uskutočniť?
Mojou hlavnou úlohou je dokončiť to, čo v súčasnosti pripravujeme. Koncerty a vystúpenia v rámci 35. výročia školy. Príprava absolventov, realizácia školskej súťaže. Ďalej vystúpenia v programoch Bratislavských mestských dní, koncerty na hodoch v Rači a vo Svätom Jure, súťaže mimo nášho mesta, premiéry žiakov literárno-dramatického odboru a napokon záverečná klasifikácia žiakov so všetkým, čo k tomu patrí.
Bol by som rád, aby aj odovzdanie mojej agendy novému pánovi riaditeľovi Viliamovi Gräffingerovi prebehlo hladko a on mohol začať naplno s realizáciou úloh, o ktorých ho už priebežne informujem. Škola dostane nový impulz a ja si želám, aby ju vízie, s ktorými nový pán riaditeľ príde, posúvali k stále lepším výsledkom, aby sa o bratislavskej Rači hovorilo ako o mieste, kde sa deťom a mládeži venuje veľká pozornosť a starostlivosť v každej oblasti, umeleckú oblasť nevynímajúc.
Chceli by ste niečo odkázať ľuďom, ktorí vás nominovali alebo ocenili, prípadne mladšej generácii, ktorá prichádza po vás?
Ďakujem všetkým, s ktorými som mal česť spolupracovať. Kolegom, rodičom, poslancom, vedeniu MČ Bratislava-Rača a vedeniu mesta Bratislavy. Zvlášť ďakujem tým, ktorí vnímali prácu školy pozitívne a mne sa dostalo takého významného ocenenia.
Ak by som mohol menovať, ďakujem pani poslankyni Monike Luknárovej, ktorá ma nominovala a vždy sa o našu školu zaujímala. Ďalej Danke Ölveckej a Katke Dobiášovej za úžasnú spoluprácu. Pánovi starostovi za všetku pomoc a korektný vzťah, pani Dobroslave Luknárovej za jej úžasný vklad do kultúrneho života v Rači. Vicestarostovi Róbertovi Pajdlhauserovi a poslancom MZ.
Tiež správcom Farnosti svätého Jozefa, ktorí nám boli nápomocní pri organizovaní už legendárnych predvianočných koncertov v Katedrále sv. Šebastiána. Čerešnička na torte bude poďakovanie opernej speváčke a sólistke SND Jolane Fogašovej. Skvelá umelkyňa s medzinárodným renomé, ochotná pomôcť a priložiť do našich predstáv svoje bohaté umelecké a organizačné skúsenosti. Zároveň nezištná, prístupná k spolupráci a to všetko s cieľom pomáhať mladým adeptom umenia k ich rastu a s cieľom, robiť život nás všetkých krajším.
Jasné, aktuálne správy o Rači nájdete v Račianskom Večerníku.
