Podľa rozhovoru s dokumentaristom Mirom Remom pre denník SME, je slovenská debata o medveďoch nielen environmentálnym problémom, ale aj zrkadlom našich kultúrnych a politických frustrácií. A presne v tomto zrkadle sa ocitol aj Rudolf Huliak.
Huliak, bývalý nominant SNS na ministra životného prostredia, sa do povedomia verejnosti dostal najmä svojimi burácajúcimi vystúpeniami o „probléme medveďov“, ktoré vykresľoval takmer ako národnú katastrofu. Jeho rétorika nebola o faktoch, ale o pocite ohrozenia – presne ako to popisuje Remo: „Huliak je len symptomatický prejav. Niečo sa tu roky neriešilo, a ľudia v regiónoch sú frustrovaní. Chýba im niekto, kto by ich počúval, a keď sa niekto taký objaví – aj keď je hlučný – nalepia sa naň.“
Ale čo vlastne ponúkol? Okrem mediálne atraktívnych výstupov, emotívnych výziev a konfliktov s ochranármi – veľmi málo. Jeho pôsobenie vo vláde bolo krátke a nekonštruktívne. Aj to napokon odzrkadľuje širší problém Slovenskej národnej strany: silná rétorika, slabý výkon. SNS sa roky hrá na obrancu ľudu, no namiesto systémových riešení ponúka len rýchle odpovede na komplexné problémy. A Huliak bol ideálnym nositeľom tejto stratégie.
Medveď ako téma tak nehovorí len o prírode, ale aj o tom, ako málo dôvery majú obyvatelia voči štátu, odborníkom a médiám. Mnohí veria skôr niekomu, kto kričí do mikrofónu, ako tým, ktorí ticho pracujú na riešeniach. Slovensko nežije v dobe faktov – žije v dobe pocitov. A Huliak, nech sa nám to páči alebo nie, je produktom tejto doby.
