Zomrel muž, ktorého meno poznali aj tí, čo sa nikdy nepoklonili pred oltárom. Pápež František, civilným menom Jorge Mario Bergoglio, bol viac než len hlavou Katolíckej cirkvi. Bol výnimočnou morálnou autoritou našich čias – opinion leaderom, ktorého slová zasahovali aj neveriacich. Jeho hlas mal váhu, aj keď neznelo „amen“, ale „počúvajme sa“.
Viedol Cirkev s pokorou, ktorú nepodčiarkoval zlatý kríž, ale ošúchané topánky a vlastnoručne platený účet v hoteli. Prvý pápež z Latinskej Ameriky, prvý jezuita, prvý František – meno, ktoré si zvolil ako symbol služby chudobným, mieru a jednoduchosti. A práve tieto hodnoty presadzoval nielen v chrámoch, ale aj na svetových fórach.
Hovoril o klimatickej kríze, skláňal sa pred migrantmi, volal po mieri tam, kde sa ozývali zbrane – od Ukrajiny po Gazu. V posolstvách Urbi et Orbi nehovoril len k veriacim „mestu a svetu“, ale k celému ľudstvu. Pripomínal, že bez empatie neexistuje žiadna pravá viera ani dôstojnosť.
Jeho veta „Kto som ja, aby som súdil?“ zmenila tón cirkevnej reči o homosexuáloch a rezonovala ako výzva k pochopeniu namiesto odsudzovania. Dokázal otvoriť dvere aj tým, ktorí ich dávno zabuchli – nie preto, že by zmenil dogmu, ale preto, že ju vedel tlmočiť ľudsky.
Samozrejme, bol aj kritický. Pred umelou inteligenciou varoval ako pred „tieňom zla“, keď sa vymkne kontrole a stratí ľudskosť. Ale práve v tom spočívala jeho sila – nezatváral oči pred novým svetom, hľadal v ňom zmysel a hodnoty. Hoci stál na čele najväčšej náboženskej inštitúcie, nikdy sa nevyhýbal témam, ktoré iní považovali za nepohodlné.
Pápež František nebol neomylný. Ale bol odvážny. V časoch polarizácie, dezinformácií a cynizmu ukázal, že slovo môže liečiť, ak je vyslovené so súcitom. A že viera – akokoľvek ju chápeme – by mala vždy stáť na strane človeka.
