Choreograf, performer a mediálny umelec Tomáš Danielis patrí medzi výrazné osobnosti slovenskej súčasnej tanečnej scény. Je zakladateľom umeleckej platformy Radical Empathy, ktorú založil na jeseň 2021 ako reakciu na spoločenský a politický vývoj. Ide o kolektív zameraný na súčasné umenie ako sondu do medziľudských vzťahov, empatie a spoločenských napätí.
Danielis sa vo svojej tvorbe dlhodobo pohybuje na pomedzí tanca, dramaturgie, médií a vizuálneho umenia. Jeho projekty presahujú hranice Slovenska a zároveň reflektujú európsku spoločenskú realitu. Pre Bratislavský Večerník poskytol rozhovor o tom, ako vznikla Radical Empathy, ako vníma slovenské publikum a či má umenie dnes ešte silu meniť spoločnosť.
Radical Empathy vznikla ako reakcia na spoločenský vývoj. Bol tam konkrétny moment alebo udalosť, keď ste si povedali, že toto už treba pretaviť do umeleckej platformy?
Konkrétnym momentom bol vývoj spoločnosti počas covidu – postupné odľudšťovanie vzťahov, zvláštne nepochopenie a konflikty, ako aj narastajúci odstup medzi ľuďmi, ktorý bol na prvý pohľad spôsobený technológiou, no vo väčšine prípadov ho poháňal strach o vlastnú existenciu, a to nielen zo zdravotného, ale aj z ekonomického hľadiska. Boli sme svedkami veľmi krutej premeny spoločnosti, ktorá je podľa môjho názoru s nami dodnes.
Názov Radical Empathy je pomerne silný. Čo pre vás znamená „radikálna empatia“ v praxi – na javisku aj mimo neho?
V angličtine na to mám krátku frázu: being (really) empathic without being indulgent. V slovenčine je to trochu komplexnejšia odpoveď. Byť empatický – skutočne empatický – bez „prižmurovania očí“ voči realite či ľuďom, ale s realistickou otvorenosťou k názorom, nech prichádzajú od kohokoľvek a z akéhokoľvek kontextu. Znamená to byť nekorumpovateľný a odmietať nepotizmus z ktorejkoľvek názorovej, emocionálnej, politickej či sociálnej strany.
Vaše projekty sa dotýkajú citlivých tém ako postavenie žien či spoločenské predsudky. Ako na ne reaguje publikum na Slovensku?
Ja mám veľmi príjemné skúsenosti s hraním aj veľmi náročných tém pred slovenským publikom bez ohľadu na to, či to bolo v regióne alebo v hlavnom meste, či sa na predstavenie pozerali dvadsiatnici v Bratislave alebo sedemdesiatpäťročná dôchodkyňa z Detvy. Hĺbka a citlivosť vnímania tém je rôznorodá, ale to, čo sa dá určite tvrdiť, je, že ak človek zasiahne divákov, tak aj keď som z „toho divného“ či „nemorálneho“ umenia, diváci sa zamyslia a odnesú si niečo so sebou domov.
Je slovenské publikum podľa vás otvorené takýmto témam, alebo sa ešte stále stretávate s nepochopením?
Otvorené je určite. Podľa môjho názoru sú tu skôr problémy s očakávaniami publika, komunikáciou o dielach a ich produkciou. Veľmi sme si zvykli nevážiť si vlastných umelcov a nevytvárať si z nich „naše hviezdy“, ktoré prirodzene majú kriticky vytvárať identitu spoločného priestoru, a opomenuli sme, že umelci sú vždy na strane „ľudu“. Skutočné hviezdy tanca, ktoré vytvárajú hodnoty a majú nadnárodný kontext, asi ťažko dostanú priestor v tanečnej televíznej šou. Našou slovenskou zvláštnosťou je, že väčšinou sú takíto ľudia nepoznaní, zaznávaní a prípadne ich ľudia pošlú „k lopate“ a obdivujú svojich televíznych miláčikov, ktorí väčšinou necítia zodpovednosť a príslušnosť ku kolegom. Často to vytvára recipročné pocity. A divák je uprostred. Väčšinou. Zatiaľ sa mi však darí navigovať cez toto sociálne mínové pole.
Tvorba Radical Empathy prepája tanec, text aj digitálne umenie. Je toto smer, ktorým sa musí súčasný tanec uberať, aby zostal relevantný?
Nemusí, pre mňa však je vrstvenie významov a komunikačných prostriedkov dôležité a vnímam ho ako zmysluplné. V určitom spôsobe to uľahčuje moju prácu ako komunikátora umením. Tým, že sme tanec v našej spoločnosti výrazne zanedbali, všeobecné publikum mu väčšinou „nerozumie“ v momente, keď začína byť rafinovanejší, ale vždy dokáže vnímať jeho krásu, a tak tanec stále priťahuje.
Máte skúsenosti zo zahraničia. V čom sa líši vnímanie súčasného tanca napríklad medzi Slovenskom a západnou Európou?
To je veľmi komplexná otázka. V prvom rade, v západnej Európe sú pyšní na svojich umelcov, aj keď mnohokrát s nimi nesúhlasia. Vnímajú ich ako testerov a advokátov porozumenia, komunikácie, práv, sociálnej kohéznosti a odvahy. V drvivej väčšine tejto časti Európy vyrástli z anachronizmu 20. storočia, ktorý prioritizuje uvádzanie primárne klasickej (hudobnej, tanečnej alebo dramatickej) literatúry.
A ak sa v týchto krajinách uvádza, je spracovaná tak, aby vhodne komunikovala s dnešným divákom a bola dobovo relevantná, takže nejde o historické exkurzie. Samozrejme, sú miesta, ktoré sú predovšetkým venované tradične spracovaným historickým dielam, ale tie sú určené pre špecifickú skupinu ľudí, ktorú dopĺňajú turisti, a zároveň plnia úlohu z archívneho hľadiska. Má zmysel aktívne archivovať – hrať Shakespeara alebo Labutie jazero, to však nie je slovenská kultúra, napriek tomu, že sa k nej tak staviame. V západnej Európe sa podporuje súčasné umenie, a to aj veľkovýpravné či provokatívne.
Vo vyspelých krajinách je táto tradícia kontinuálna a siaha mnohokrát až do 16. storočia. Súčasné umenie je tam svojím spôsobom nedotknuteľné. Zároveň chápu, že každá investícia do súčasnej kultúry prináša cez sekundárne sociálno-ekonomické procesy zisk. Žiadne divadlo, ani kráľovské či národné, si na seba nezarobí a jeho výnosy nepokryjú jeho výdavky. Napriek tomu chápu potrebu takéhoto umenia a aj to, ako s ním ekonomicky narábať tak, aby prinášalo nielen osoh, ale aj sekundárny zisk. Nehovoriac o tom, že takto skutočne vytvárajú identitu svojich miest či krajín, čo je u nás frekventovaná, ale pravdepodobne stále nedostatočne uchopená téma.
Má dnes podľa vás umenie ešte silu meniť spoločenské postoje?
Áno. Ja som skeptický človek, ale krok za krokom sa to dá. Myslel som si, že je to nemožné. Každopádne dielo Robo Švarca Iná voda o Žitnom ostrove, Istrocheme a Vrakunskej skládke ma presvedčilo o opaku. Boli naň reakcie aj z biznisového prostredia.
Ktorý z vašich projektov bol pre vás osobne najnáročnejší – a prečo?
Na túto otázku vôbec neviem odpovedať. Custom View bol neuveriteľne ťažký projekt. Je to 75-minútové sólo, v ktorom je zhruba 25 – 30 minút hovoreného slova a zvyšok je technicky a fyzicky náročný tanec. Tento projekt bol aj veľmi náročný z hľadiska produkcie. Došlo tam k problémom u niektorých partnerov a skutočne to bolo ťažké. Ale každé jedno dielo má svoje úskalia.
Ako vzniká choreografia v Radical Empathy? Je to viac kolektívny proces alebo vychádza z vašej osobnej vízie?
Je to závislé od obsadenia diela. Faidrós bol kolektívne dielo, Inner Garden tiež, Sehr Langsam som vytvoril krok po kroku rovnako ako aj svoje sóla. Tým mám na mysli choreografiu. Dramaturgia, ktorú považujem za súčasť tvorby diela, je väčšinou vytvorená v spolupráci. Závisí to od mnohých aspektov, napríklad aj od skúseností kolegov. V konečnom dôsledku rozhoduje hĺbka vedomostí, vnímania a schopnosť úspešne ich komunikovať divákovi.
Máte v pláne nové projekty, ktoré by ste radi predstavili aj bratislavskému publiku v najbližšom období?
Najbližšie budem hrať Custom View v Divadle P. O. Hviezdoslava 29. júna. A na festivale Kvantum 19-21. júna budem hrať LNar.
Bratislava má pomerne živú kultúrnu scénu. Ako ju vnímate vy ako tvorca – má dostatočný priestor pre súčasný tanec?
Podľa môjho názoru bol tanec vždy okrajový, pokiaľ sa nejednalo o ľudový. Teraz prichádza k návratu súčasného tanca do Arény a vidíme aj lastovičku v Divadle P. O. Hviezdoslava. Zabúdame však na to, že ide o rovnocenný a miestami oveľa progresívnejší žáner ako napríklad činohra, ktorá je dominantná v divadelnom priestore na Slovensku.
Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí možno nikdy neboli na súčasnom tanečnom predstavení a majú z toho rešpekt?
Nech len prídu bez obáv. Je to umenie pre ľudí a dá sa vnímať či už pocitmi, alebo intelektuálne. A ak mu neporozumejú, nič sa nedeje. Nie vždy si so všetkými rozumieme, ale vždy sa nájde niekto, s kým cítime súzvuk, a niekedy na objavenie krásy potrebujeme len čas a trpezlivosť. S tancom je to rovnako. Za každým predstavením sú ľudia, ktorým záleží na spoločnosti, v ktorej žijú, a snažia sa ju svojou umeleckou komunikáciou zlepšiť alebo jej nastaviť zrkadlo. Vždy je to pozitívna aktivita a už len podpora takejto činnosti je veľmi záslužná.
Ak by ste mali jednou vetou vysvetliť, prečo by mal divák prísť na projekt Radical Empathy, čo by ste povedali?
Ponúkame priestor pre kontempláciu pomocou, verím, nevšedného umeleckého zážitku.
