Bratislavský Večerník pokračuje v sérii predvolebných rozhovorov s kandidátmi na predsedu Bratislavského samosprávneho kraja pred komunálnymi voľbami 2026. Tentoraz sme oslovili nezávislého kandidáta Dávida Starucha. V rozhovore hovorí o svojich prioritách pre prvý rok vo funkcii, dostupnosti zdravotnej starostlivosti, budúcnosti integrovanej dopravy, návrate do verejného života aj o tom, prečo sa rozhodol kandidovať bez podpory politickej strany.
Vo svojom programe hovoríte o „novom vetre“ pre Bratislavu aj Bratislavský kraj. Ktoré tri konkrétne opatrenia by ste vedeli začať realizovať už počas prvého roka vo funkcii, ak by ste získali mandát?
Hneď v prvom roku by som začal pracovať na veciach, ktoré ľudia najviac cítia a na ktorých som pracoval už ako poslanec Ružinova.
Prvou je otvorenie nonstop lekárne. Tomuto bodu by som venoval okamžitú pozornosť, pretože na približne 730-tisíc obyvateľov nášho kraja nemáme ani jednu nonstop lekáreň. A nie, nonstop lekárne nie sú len pre feťákov alebo iných asociálov. Nočná dostupnosť liekov je nevyhnutnou súčasťou základnej zdravotnej starostlivosti. Každý, kto má dieťa alebo niekedy zažil angínu, vysokú horúčku či silnú bolesť v noci, vie, čo znamená čakať niekoľko hodín do rána, kým si bude môcť kúpiť liek, ktorý potrebuje.
S tým súvisí aj druhý bod, ktorým je primárna zdravotná starostlivosť a všeobecné ambulancie. Bratislavský samosprávny kraj dnes dáva na zdravotníctvo len 0,4 percenta svojho rozpočtu. Financuje najmä chod polikliniky v Karlovej Vsi a niektoré komunikačné kampane zamerané na prevenciu. Aktívne však nerozvíja sieť ambulancií a podľa mňa dostatočne nerieši ani ochranu práv pacientov či kontrolu neoprávnených poplatkov.
Chcem preto zvýšiť podiel rozpočtu kraja smerujúci do zdravotníctva na 5 percent. Tieto peniaze chcem investovať do nových krajských ambulancií, kde by mohli pôsobiť mladí lekári a dostupnejšej zdravotnej starostlivosti.
Zároveň by som začal rokovania o tom, čo ďalej s poliklinikou v Malackách, ktorej budovu vlastní Bratislavský samosprávny kraj a kde sú dlhodobé problémy s fungovaním urgentnej zdravotnej starostlivosti a lekárskej pohotovosti. Kraj nemôže byť len pasívnym vlastníkom budovy. Ak ju vlastní, musí aktívne riešiť aj to, ako v nej zabezpečiť dostupnú zdravotnú starostlivosť.
Tretím bodom je Bratislavská integrovaná doprava, teda autobusy a železnice. Ukončil by som monopol jedného autobusového dopravcu a otvoril transparentnú súťaž pre viacerých dopravcov. Nie jedného, ale viacerých, pretože zdravá konkurencia podľa mňa dokáže priniesť lepšie služby aj efektívnejšie využitie verejných peňazí.
Zároveň by som dal pripraviť konkrétny plán nových železničných a električkových koridorov, napríklad smerom na Ivanku pri Dunaji alebo Stupavu a plán obnovy nevyužívaných železničných tratí. Ak chceme, aby ľudia prestali byť odkázaní na autá, musíme im ponúknuť reálnu alternatívu. Koľajová doprava by sa preto mala postupne stať nosným systémom dopravy v celom kraji, aj keď veľkou výzvou ostáva, ako skĺbiť nákladnú a osobnú prepravu na vyťažených úsekoch.
Otvoril by som aj diskusiu s Dopravným podnikom Bratislava o tom, ako je možné niektoré lokality v bezprostrednej blízkosti Bratislavy obslúžiť priamo mestskou hromadnou dopravou. Na vybraných miestach by to mohlo ľuďom ušetriť 5 až 10 minút pri prestupoch. A ako som už ukázal aj v jednom z podcastov (Bratislavská mudrovačka #18 – Štefan Bagota), je načase začať diskutovať aj o tom, či by hlavná autobusová stanica nemala byť na inom mieste. Súčasná autobusová stanica s 19 nástupišťami je podľa mňa skôr autobusový kútik než seriózna stanica, kde sa dá pohodlne prestúpiť na nosný dopravný systém mesta a kraja.
Jednou z možností je lokalita pri Zimnom prístave, vpravo od Mosta Apollo, kde je dostupná elektrifikovaná koľaj a je ešte dostatok priestoru, kým to developeri nezastavajú. Podľa mestskej urbanistickej štúdie má v širšom území pribudnúť až 20-tisíc obyvateľov. A to ešte nehovoríme o plánovanej privatizácii Zimného prístavu, ktorú pripravujú primátor Vallo spolu s ministrom Rážom. Táto lokalita bude potrebovať kvalitné dopravné napojenie vrátane mestských železníc a prepojenia na medzinárodnú a krajskú autobusovú dopravu.
Ak chceme ľuďom ponúknuť skutočnú alternatívu k autám, musíme dopravnú infraštruktúru plánovať desaťročia dopredu, nie až vtedy, keď už to nebude kam postaviť.
A ako bonusový bod spomeniem čerpanie eurofondov. Bratislavský kraj je podľa údajov MIRRI (Prehľad o implementácii IÚI) v čerpaní eurofondov na úplnom chvoste. Je to len 1 %!
Už v prvom roku by som preto nastavil jasné pravidlá a osobnú zodpovednosť za prípravu a realizáciu projektov a zodpovedným podľa toho nastavil ich osobné ciele (KPIs). Peniaze, ktoré nám patria, sa musia dostať k ľuďom a samosprávam rýchlejšie. Nechcem, aby nám prepadol čo i len jeden eurocent len preto, že sme ho nedokázali včas a správne využiť kvôli neschopnosti, lenivosti alebo tomu, že sme tomu nedali prioritu.
V komunálnych voľbách kandidujete ako nezávislý. V minulosti ste však pôsobili v straníckej politike. Čo vás priviedlo k rozhodnutiu ísť vlastnou cestou a aké výhody to podľa vás prináša voličom?
Spolu zakladal som stranu SaS a bol som nominantom stredo-pravých politických strán. Istý čas som teda pôsobil aj v straníckej politike. Práca pre Bratislavčanov a pre Bratislavský kraj však podľa mňa musí byť o niečom inom než o slepej straníckej poslušnosti.
Ak upozorníte na chyby aj vo vlastných radoch, ako bolo hlasovanie o planetáriu alebo o Lide, nemali by sme byť za to umlčiavaní alebo trestaní, ako som to pocítil na vlastnej koži. Politik musí mať možnosť povedať otvorene, že sa niečo robí zle, bez ohľadu na to, kto tú chybu urobil a s kým je momentálne „kamarát“. Verejný záujem je nad môj vlastný záujem.
Chcem pracovať pre svojich susedov, pre bežných ľudí, ale aj pre tých, ktorí to v živote nemajú jednoduché. Chcem byť občianskym kandidátom, ktorý pracuje na zlepšení nášho mesta a kraja, nie na budúcich nomináciách, miestach v dozorných radách alebo iných osobných výhodách.
A myslím to vážne. Bol som jedným z mála poslancov, ktorí dlhodobo odmietali odmeny za členstvo v dozorných radách a upozorňovali na ich protiprávnosť, ktorú mimochodom potvrdil aj výbor NR SR.
Ak nechceme, aby nám zo Slovenska emigrovali všetci schopní a talentovaní ľudia, musíme sa konečne začať správať seriózne a profesionálne. Verejná funkcia nemá byť spôsobom, ako si človek zabezpečí svoj osobný prospech.
Preto chcem mať slobodu rozhodovať sa podľa zdravého rozumu a podľa toho, čo reálne pomôže ľuďom, a nie podľa straníckych pokynov alebo ideologického tlaku.
Nezávislá kandidatúra mi túto slobodu dáva. Zároveň však znamená aj väčšiu zodpovednosť. Nemám sa za koho schovať a za svoje rozhodnutia budem niesť plnú zodpovednosť sám.
Bratislavský samosprávny kraj čelí výzvam v doprave, zdravotníctve, školstve aj sociálnych službách. Ktorú z týchto oblastí považujete za svoju najvyššiu prioritu a aké konkrétne riešenia ponúkate?
Veľmi rád by som pomohol každej z menovaných oblastí. Treba však byť realistický a stáť nohami na zemi. Jednoducho nie je možné opraviť všetko naraz a nie všetky problémy sa dajú vyriešiť počas jedného volebného obdobia.
Beriem to podobne, ako keď som sadil ovocné stromy. Výsledky neprídu zo dňa na deň. Niekedy až o niekoľko rokov neskôr. Treba však začať, mať trpezlivosť a stromček pravidelne formovať a živiť.
Ako som už spomenul, mojou najvyššou prioritou je zdravotníctvo a integrovaná doprava. K tomu by som pridal ešte jednu dôležitú tému, ktorá môže pomôcť najmä obciam v okolí Bratislavy. Je ňou rozvoj pracovných príležitostí priamo v regiónoch.
Mnohé obce v okolí Bratislavy sú dnes v podstate čisté nocľahárne. Ľudia v nich bývajú, ale za prácou každé ráno cestujú do Bratislavy a večer sa vracajú domov. Desaťtisíce ľudí tak každý deň trávia čas v zápchach alebo vo vlakoch a autobusoch.
Preto potrebujeme naštartovať rozvoj a výstavbu menších industriálnych parkov a zároveň aktualizovať župný územný plán. Ak budú mať ľudia možnosť pracovať bližšie k svojmu domovu, zníži sa tlak na dopravu, pomôže to rodinám a zároveň vytvoríme priestor pre rozvoj malých a stredných podnikateľov.
Každodenné dochádzanie autom navyše nie je lacné. Pri niektorých domácnostiach môžu náklady na auto dosiahnuť 5 až 8-tisíc eur ročne. Ak ľuďom ponúkneme kvalitnú MHD a prímestskú dopravu, môžu časť týchto peňazí ušetriť. Aj preto je podľa mňa doprava viac než len otázka presunu z bodu A do bodu B. Je to aj sociálna a ekonomická téma.
Konkrétne riešenia mám aj v zdravotníctve. Chcem zvýšiť podiel rozpočtu kraja na zdravotníctvo na 5 % a tieto peniaze použiť na budovanie nových krajských ambulancií a podporu mladých lekárov. Chcem, aby mohli najmä liečiť a nemuseli svoj čas a energiu venovať zbytočnej byrokracii či vysokým nákladom spojeným s rozbehom vlastnej ambulancie.
Zároveň chcem zrušiť vybrané poplatky za bežné úkony u lekára, posilniť ochranu práv pacientov a vrátiť nonstop lekárenskú pohotovosť.
V doprave chcem postupne vybudovať systém, v ktorom sa dá pohodlne prestúpiť z vlaku na autobus alebo MHD bez toho, aby človek strácal 5, 10 alebo 15 minút zbytočným čakaním a ešte užšie spolupracovať s Dopravným podnikom Bratislava.
Zdravotníctvo, doprava a pracovné príležitosti v regiónoch spolu podľa mňa súvisia. Ak budeme mať kvalitnejšiu zdravotnú starostlivosť, lepšiu verejnú dopravu a viac pracovných miest bližšie k ľuďom, pomôžeme nielen Bratislave, ale celému Bratislavskému kraju.
Po odchode z komunálnej politiky ste hovorili, že ste potrebovali viac času pre rodinu aj pracovný život. Čo sa odvtedy zmenilo, že ste sa rozhodli opäť vstúpiť do verejnej služby?
Vrelo odporúčam každému, aby sa fakt niekedy zastavil. Aspoň na jeden mesiac. Hlavne vtedy, keď cíti, že je na hranici vyhorenia alebo už jednoducho nezvláda osobný a pracovný život. Mimochodom, toto presne by som odporučil aj súčasnému županovi po deviatich rokoch v službe.
Človek si potrebuje dobiť energiu, získať odstup, nadýchnuť sa a nájsť iné riešenia. Ja som to spravil. Zmenil som prácu a na určitý čas som sa úplne odstrihol od sociálnych sietí a od všetkého, čomu som predtým venoval obrovské množstvo energie.
Pomohlo mi to zmeniť moje nastavenie a sústrediť sa na veci, ktoré prinášajú skutočné výsledky.
Dnes hodnotím toto rozhodnutie ako správne. Ukázalo sa aj to, že mi nikdy nešlo len o samotnú pozíciu poslanca. Keby mi išlo o funkciu, jednoducho by som z nej neodišiel. Dôležitejšie pre mňa vždy bolo, či má moja práca reálny výsledok.
Zároveň mi tento odstup priniesol nový pohľad na mnohé veci a určitý osobný reštart.
Rozhodol som sa preto opäť vstúpiť do ringu. Jednoducho vidím, že ak to necháme plávať, bude sa našej krajine dariť horšie. Všetci šikovní a talentovaní ľudia buď emigrujú, alebo rezignujú na správu vecí verejných.
Na to, aby zlo zvíťazilo, stačí málo. Aby dobrí ľudia nerobili nič.
Týmto chcem povzbudiť každého slušného človeka, aby na politiku nerezignoval. Aj keď tomu možno dnes veľa ľudí neverí, stále existujú ľudia, ktorí chcú pomáhať úprimne a bez osobného prospechu. Ľudia, ktorým ide o to, aby sme sa ako mesto, kraj aj krajina posunuli vyššie.
Komunálne voľby sa čoraz viac presúvajú na sociálne siete a videá. Ako chcete osloviť voličov, ktorí už politikom nedôverujú, a čím sa podľa vás bude vaša kampaň odlišovať od ostatných kandidátov?
Ľudia, ktorí politikom nedôverujú, na to majú dôvod. A úplne ich chápem. Celá politická scéna sa podľa mňa príliš zmenila na reality show. Namiesto pokojnej diskusie o tom, či bude chodník viesť tadiaľto alebo tadiaľto, sledujeme nekonečné hádky, osobné útoky a politické divadlo.
Som bežný človek, rovnako ako ľudia, ktorých chcem zastupovať. Svoju kampaň financujem zo svojich úspor a čiastočne z darov od ľudí.
Poviem to tak, radšej ako vyhadzovať peniaze na reklamu, použil by som ich na niečo trvalé, čo tu zostane aj po voľbách. Preto nechcem stavať kampaň na armáde marketérov, nekonečných billboardoch a miliónových rozpočtoch. Nemám za sebou oligarchov ani finančné skupiny.
Spolieham sa na silu ľudského slova. Na to, čomu sa v angličtine hovorí „word of mouth“. Verím, že osobný rozhovor a dôvera medzi ľuďmi môžu mať väčšiu hodnotu než nelegálny megaboard pri Zlatých pieskoch alebo pri diaľnici.
Chodím medzi ľudí takmer každý deň. Rozprávam sa s nimi na ulici a počúvam ich problémy, potreby, pohľady aj nápady. Je to pre mňa nesmierne inšpiratívne. Často odchádzam s pozitívnym pocitom, že som možno aspoň trochu prispel k tomu, aby ľudia mali koho voliť a aby mali pocit, že ich niekto počúva.
Ako som písal aj vo svojom programe a ako si stále pripomínam, je dôležité zostať pokorný. Pamätať na to, odkiaľ človek prišiel, prečo ho ľudia zvolili a čo je skutočným cieľom verejnej funkcie.
Slúžiť nášmu mestu, kraju a spoločnosti a nie prahnúť po funkciách.
