13.6 C
Bratislava
štvrtok, 28. marca 2024

Jana Dekánková: Verím, že ľudia budú vedieť vnímať krásno a potom ho aj rozdávať okolo seba

Najčítanejšie

FATS JAZZ BAND je 9 členný orchester s virtuóznym klaviristom, vynikajúcimi inštrumentálnymi sólistami a dvomi šarmantnými spevákmi. Ako jediná slovenská kapela hrá originálny swing medzivojnového obdobia v pôvodných aranžmánoch. Počas swingových večerov znejú naživo originálne diela džezových umelcov ako Fats Waller, Louis Armstrong, Billie Holiday, Teddy Wilson, Tommy Dorsey, Ella Fitzgerald, Lester Young a mnoho ďalších. Fats Jazz Band hrá na originálnych hudobných nástrojoch z 30-tych a 40-tych rokov minulého storočia, čo dodáva bandu nezameniteľný podmanivý zvuk.

Členovia Fats Jazz Band-u sú vynikajúci slovenskí hudobníci a speváci, ktorí pôsobia v popredných orchestroch a big bandoch ako Slovenská filharmónia, Gustav Brom Big Band, Matúš Jakabčic Big Band, Bratislava Hot Serenaders, CZ-SK Big Band či Orchester Slovenského národného divadla.

„Jazz je o emóciách, vychádza zo srdca. Tak ako je množstvo podôb lásky, je aj množstvo druhov hudby, na ktoré naše srdce reaguje,“ hovorí speváčka formácie FATS JAZZ BAND – Jana Dekánková, o ktorej v našich kluboch počuť čoraz viac.

Ako speváčku vás naše publikum pozná aj z formácie Fats Jazz Band. Ako ste sa dostali k swingovej muzike?

Už ako malé dieťa ma rodičia brávali na koncerty orchestra Bratislava Hot Serenaders a Originálního Pražského Synkopického Orchestra. Hudba starého jazzu mi jednoducho učarovala a priťahovala ma ako magnet. Kým spolužiaci počúvali Elán, Guns´n´Roses a Metallicu, ja som doma skoro zodrala kazety s nahrávkami OPSO. Nakoniec moja hudobná vášeň vyvrcholila niekedy v šestnástich rokoch, kedy som neviem odkiaľ nabrala odvahu osloviť Juraja Bartoša, že by som v BHS chcela spievať. Na moje veľké počudovanie to zobral vážne a dal mi šancu. Zohnala som ďalšie dve speváčky a znovu oživila vokálne trio Serenders Sisters. BHS hrá však staršie obdobie, takzvaný hot dance a sweet music. K novšiemu jazzu a swingu som sa dopracovala postupne aj na návštevách jazzových kurzov v Rakúsku. Po desiatich rokoch v BHS som sa osamostatnila a začala som spievať s novovzniknutou staro-swingovou kapelou Fats Jazz Band a moderný jazz v kvartete Jazz pops Up.

Jana Dekánková-obr.3
Jana Dekánková

Keď sa povie swing, bežný poslucháč si spravidla predstaví jednoduchú, príjemne rytmickú hudbu na tancovanie. Vo vašej kapele však ide o viac. Snažíte sa o štýlovú interpretáciu, dobové nástroje, dodržanie frázovania, improvizácie – a to všetko v historickom duchu. Kto je lídrom tejto myšlienky?

Lídrom myšlienky aj kapely je jeden z najlepších súčasných klaviristov na Slovensku Ladislav Fančovič. Vo Fats Jazz Bande chceme priniesť ľuďom swing 30-tych a 40-tych rokov minulého storočia v presne takej istej podobe ako sa hrával v Amerike. K tomu neodmysliteľne patria dobové nástroje, pretože majú výrazne odlišný zvuk od dnešných nástrojov. V našich končinách sa, bohužiaľ, kúpiť nedajú, preto je nutné využívať služby zahraničných aukčných portálov. Ladislav takto kúpil všetky saxofóny, trúbku, kornet a po častiach kúpil a kompletne zrekonštruoval sadu bicích. Je to unikátny kúsok v celoeurópskom merítku.

Kým ste dosiahli úroveň interpretácie, ktorá plne zodpovedá dobe, keď bol swing v plnom prúde, zrejme tomu predchádzalo náročné štúdium…

Tento štýl Vás bohužiaľ nikto nenaučí. Jediná možnosť, ako sa ho naučiť, je počúvať a analyzovať staré nahrávky. Keď som začínala, ešte neboli ani CDčka ani internet. Zohnať novú skladbu bola ťažká drina. Každá znamenala skvelý úlovok a kazety s nimi som počúvala do nemoty. Dnes je starého jazzu na internete nepreberné množstvo. Mám pocit, že keby som začínala dnes, asi by som sa zbláznila, pretože by som chcela počuť a poznať úplne všetko a toho je k dispozícii čím ďalej tým viac.

Keď menšie zoskupenia zo začiatkov jazzu v New Orleanse nahradili veľké orchestre, akoby bola zatlačená do úzadia improvizácia, hlavný pilier jazzovej hudby…

Áno, počas a po druhej svetovej vojne prišla éra big-bandov, kde bolo priestoru na improvizáciu menej. Na jednu stranu to bolo pre hudobníkov zväzujúce, na druhú stranu zase poslucháč nemal pocit, že každý muzikant hrá ‘inú pesničku‘. Ale aj v ére big bandov existovali malé kapely založené iba na improvizácii témy. Žili veľa seba súčasne, ale vyvíjali sa úplne inak a mali aj iné publikum. To máte aj dnes. Vedľa seba koexistujú v jednom čase nu jazz, fusion, elektro swing, tradicionál, big bandy, jazzové kombá aj ‘retro‘ kapely ako je napríklad aj tá naša. A koľko ľudí, toľko chutí. Čo sa jednému môže zdať nudné alebo komplikované, inému môže pripadať ako rajská hudba.

Napriek tomu je aj vo swingovej kapele, keďže vychádza z černošskej hudby, priestor na sóla inštrumentalistov. Do akej miery sú aspoň v kostre pripravené a ktorí muzikanti od vás sú zrelí na spontánny prejav?

Hudobníci, ktorí hrajú vo Fats Jazz Bande sú všetko vynikajúci sólisti, z ktorých niektorí majú vlastné skvelé jazzové zoskupenia. Vo Fats Jazz Bande sa hrá vopred napísaný aranžmán, v ktorom sú miesta určené pre sóla. A je na hudobníkovi, či sa rozhodne zahrať kópiu sóla, ktoré pozná zo starej nahrávky z ktorej sa vychádza, alebo či si vymyslí vlastné. Je tam jediné kritérium. Musí byť zahrané štýlovo. A čo to znamená štýlovo? Tak ako sa v dejinách menila móda, architektúra, umenie, účesy, tak sa menil aj spôsob hrania jazzu – takzvané frázovanie. Takže naši hudobníci musia frázovať tak, ako sa frázovalo v 30-tych rokoch. A to nie je vôbec ľahké. Treba mať toho napočúvaného veľmi veľa, aby človek ‘neuletel‘. To platí rovnako aj pre spevákov. Často hráme pieseň, ktorú spieval spevák s iným hlasovým rozsahom a treba ju upraviť. Ale štýlovo 🙂

Swingová hudba na prvý dojem síce môže pôsobiť ľahko, ale skrýva sa za ňou precízna rytmika, rôzne inštrumentálne sekcie, ktoré musia dokonale „ladiť“ prejavom, frázovaním a najmä pulzáciou. To si vyžaduje vzdelaného muzikanta. Predstavte čitateľom nášho portálu vašu kapelu…

Okrem už spomínaného virtuózneho klaviristu a bandleadra Ladislava Fančoviča sú ďalší členovia Ľubomír Kamenský – prvý trúbkár Slovenskej Filharmónie, Branislav Belorid – prvý trombonista Slovenskej Filharmónie, Branislav Dugovič, ktorý ako jeden z mála ovláda hru aj na saxofón aj na klarinet. Rytmickú sekciu tvoria vynikajúci jazzmeni Michal Matejka – gitara, Pavol Kušík – kontrabas a Patrik Fičor – jediný bubeník na Slovensku, ktorý skutočne vie hrať tento štýl. Okrem mňa máme ešte druhého, veľmi talentovaného, mladého speváka Matúša Uhliarika, ktorý výborne zapadol do celej zostavy.

Jana Dekánková-Foto L.Sediva-obr.9
Jana Dekánková (foto: L. Šedivá)

Éra 30-tych a 40-tych rokov býva označovaná aj ako mainstream. Myslíte, že je to prioritne kvôli tanečnej hudbe? Poznáme predsa príklady z histórie, kedy by bol doslova hriech označiť tieto orchestre ako „mainstreamovú“ hudbu, ktorá akoby devalvovala výkony muzikantov…

V 30-tych a 40-tych rokoch bol jazz ešte v plienkach a vyvíjal sa. Respektíve už chodil do prvej triedy na základke :-). Počas vývoja jazzu vždy vznikali nejaké odnože, experimenty, ktoré sa nie vždy ujali. A práve ten stredový prúd, ktorý si obľúbilo najviac poslucháčov, sa s odstupom času nazval mainstream. Dnes ho vnímame ako klasický jazz alebo swing bez primiešavania iných žánrov a moderných prvkov elektroniky. Nemyslím si, že hrať mainstream je devalvácia muzikantov. Jazz je o emóciách, vychádza zo srdca. Tak ako je množstvo podôb lásky, je aj množstvo druhov hudby, na ktoré naše srdce reaguje. Ak hrá niekto mainstream, tak je to preto, lebo jeho srdcu je to z jazzových štýlov najbližšie. Ak hrá niekto moderný jazz, cíti sa v ňom príjemne. Nedá sa povedať, či je niektorý zo štýlov jazzu ľahší alebo ťažší na zahratie. Každý má svoje úskalia. Naše aranžmány sú veľmi technicky náročné. Najmä pre dychové nástroje. Aj preto u nás hrajú tí najlepší klasicky vzdelaní hudobníci. V modernom jazze sa zase kladie dôraz skôr na orientáciu v harmónii. Ak tam muzikant nevie niečo technicky zvládnuť, zahrá niečo iné ale rovnako dobré.

Pred časom som bola na koncerte Duke Ellington Orchestra v Istropolise a hoci bol výkon všetkých muzikantov profesionálny, akosi tomu chýbalo to povestné „iskrenie“, spontánnosť a celé to pôsobilo trošku akademicky. Čo musí kapela spraviť, aby sa čo najviac priblížila dobovej interpretácii?

Ja som mala rovnaký pocit z koncertu Orchestra Glenna Millera. Ja neviem. Prišlo mi to akoby tí hudobníci hrali z povinnosti a nie od radosti. Nemyslím, že to má niečo spoločné s dobovou interpretáciou, skôr si myslím, že to má veľa spoločného s nadšením. Ak niečo robíte z povinnosti a nevložíte do toho kus seba, výsledok bude vidieť, cítiť, počuť. Umelci majú v tomto jasno. Ak do svojho výkonu nedajú samého seba a nerobia svoju prácu s nadšením a zanietením, bude to publikum veľmi cítiť. Aj preto nemôže byť umelcom každý. Nie každý vie dať kus zo seba na podnose divákovi. V tom sú umelci výnimoční ale o to sú aj zraniteľnejší, pretože tento emočný kanál sa nie vždy podarí aj dostatočne rýchlo zatvoriť.

K tejto hudbe samozrejme patria aj dobové kostýmy, v ktorých ste doslova expert. Štýlové klobúčiky, elegantné šaty, doplnky, samozrejme, štýlový mejkap. Ako ste sa k tomu všetkému dostali?

Keď som v sedemnástich začínala, nedalo sa dostať vôbec k ničomu. Dnes už si to málokto vie predstaviť, ale internet neexistoval! Jediné obrázky dobových šiat, ku ktorým som sa dostala, boli v knihách, ktoré som si kúpila v USA a v Anglicku. Výber látok bol biedny, ale aj napriek tomu sa niečo podarilo nájsť a šaty som si dávala šiť u krajčírok. Tiež to chvíľu trvalo, kým sme našli tie správne grify ako ich ušiť. Dnes otvoríte google a do 5 minút máte kompletné strihy, fotografie, čohokoľvek na mraky. Keď chodím do obchodov s látkami, len zalamujem rukami, čo všetko by som si z nich vedela predstaviť ušité! Dokonca sa dnes dajú kúpiť hotové štýlové šaty v niektorých módnych butikoch. Ale skoro vždy majú nejakú štýlovú nezrovnalosť, ktorú je treba upraviť. Napríklad šaty takzvané charlestonky sa nosili zásadne tesne pod kolená. Nikdy nie kratšie (teda pokiaľ ste neboli predavačka cigariet alebo tanečnica v nočnom klube). Dnes si ľudia vďaka rôznym štýlovo sprzneným filmom typu Chicago myslia, že sa nosili šaty tesne pod zadok.

Jana Dekánková-obr.1
Jana Dekánková

Na pódiu pôsobíte zohrato a spontánne, občas sa dokonca s kolegom pustíte aj do tanca, čo spravidla vyvolá v ľuďoch dobrú náladu. Stále sme však akosi ostýchaví a nepripojíme sa. Slovač nie je dostatočne spontánna alebo v čom to podľa vás väzí?

Možno je to spôsobené generáciami, v ktorých sa zakódovalo do hláv: len nevytŕčaj a radšej sa zaraď, aby si nevzbudzoval pozornosť. Myslím, že mladá generácia touto determinantou netrpí. Na našich koncertoch nie je na konci na parkete už ani centimeter miesta. A tancuje kto chce čo chce. Je to nádherný pocit keď vidíte, že to, na čom tak tvrdo pracujete, prináša svoje ovocie a že sa to ľuďom páči a zabávajú sa! Napriek tomu že to nie je moderná hudba s pridaním tuc-tuc.

Stala sa nám však nedávno jedna príhoda. Hrali sme na anglicko-slovenskej svadbe. Všetci sa výborne zabávali a po skončení nášho vystúpenia za nami prišlo asi päť Angličanov a chválili nás ako sa im to strašne páčilo. Slovák ani jeden. Nikdy predtým som si to neuvedomila. So zvyknutá na to, že mi musí stačiť vlastný pocit vnútornej satisfakcie. Zistila som, že asi nie sme národ, ktorý vie pochváliť. Možno z ostýchavosti, možno od podstaty. Vieme sa sťažovať, ak sa nám niečo nepáči, vykrikovať v krčmách a nadávať na vládu, politikov, podnikateľov, ale ruku na srdce, koľkí z nás pochvália, ak sa im prihodí niečo pekné? Koľkí z Vás to napíšu na FaceBook, kam sa píše už naozaj hocičo? Všeobecne mám pocit, že je okolo nás priveľa negatívnych informácií. Akoby nás, ako ľudstvo, niekto chcel držať v strachu, napätí, vytvárať neustále ilúziu blížiacej sa katastrofy. O čo svetlejšie by to tu bolo, keby každý, kto si tento rozhovor prečíta, raz denne niekoho pochválil a napísal niekam aspoň jednu peknú vec, ktorá sa mu stala…

So swingom sa spája aj dobrá nálada, ktorú by mal spevák či inštrumentalista prostredníctvom hudby odovzdávať publiku. Dá sa to aj vtedy, keď máte za sebou ťažký deň? Či vy ste stále usmiata ako slniečko?

Tá hudba má v sebe zvláštny kód, ktorý sa spúšťa prvými tónmi. Ten kód spôsobuje, že nech mám akokoľvek ťažký deň, nech som akokoľvek unavená, tak ma zrazu dobije energiou a už neriešim problémy, zabudnem na starosti a iba vnímam hudbu a teším sa z nej. V repertoári mám navyše veľa skladieb rôznych nálad a obsahov, takže sa z toho, čo ma trápi, môžem krásne vyspievať. A verím, že táto hudba pôsobí na našich návštevníkov rovnako, pretože som tam ešte zamračenú tvár nevidela.

V tej dobe boli muži k ženám galantní, úctiví, mali spôsoby, vedeli vyzvať ženu do tanca, boli elegantne oblečení, upravení… Kde sa to podľa vás všetko stratilo?

To je veľmi ťažká otázka. Vplývalo na to primnoho faktorov. Jedným z najväčších je zrejme emancipácia žien. Dali mužom jednoznačne najavo, že už sú finančne nezávislé, že už ich ochranu nepotrebujú, že si môžu aj dvere do podniku otvárať samy. Nedávno som uvažovala nad paralelou zmeny módy a straty galantnosti. Ako spieva Werich a Voskovec: Šaty dělaj člověka. Odkedy sa vytratili z obliekania rukavičky, slnečníky a špeciálne nedeľné šaty, vytratila sa aj galantnosť. Aj ja nosím texasky a tričká, ale keď si oblečiem elegantné večerné šaty, všetko sa zrazu zmení. Muži sa ku mne začnú správať inak, aj ja zmením spôsob chôdze, reči. Takže podľa mňa tu galantnosť stále je, ale dá sa privolať zmenou oblečenia.

Okrem swingu sa však venujete aj modernému jazzu. Známe sú úpravy hitoviek od Stinga, Michaela Jacksona či dokonca Britney Spears, ktoré dostanú jazzové ošatenie. Predstavíte čitateľom aj túto formáciu? A kto z nej sa stará o aranžmány týchto skladieb?

Túto formáciu JAZZ POPS UP založil a vedie klavirista František Báleš. Je to vynikajúci nápad ako sprístupniť jazz aj publiku, ktoré s ním nevie nájsť nič spoločné. Často sa mi stáva, že keď poviem že spievam jazz, človek prevráti očami a povie že to je komplikované a preňho nezrozumiteľné. Rozmýšľala som prečo asi. Veď koľko bežných ľudí pozná takzvané jazzové štandardy, ktoré jazzoví muzikanti prevažne hrajú? Niekto možno ešte tak Summertime alebo Girl From Ipanema. Ale čo viac? Štandardy sú krásne piesne s krásnymi textami, ale keďže sme na nich nevyrástli, tak ako Američania, nič nám nehovoria. Čo ale poznajú všetci, to sú pesničky ich mladosti. Veľa z nás má denne pustené rádio a pozná aspoň refrén všeobecne známych hitov, ktoré nechýbali na žiadnej diskotéke.

V repertoári máte aj skladbu upravenú do 5/4 metrorytmu, ktorá je pre európskeho poslucháča neobvyklá. Ide o pomstu aranžéra alebo vám šlo o niečo menej tradičné? Ako vyzeral prvý nácvik tejto piesne?

🙂 V prvom momente skúšky piesne Ev’ry Breath You Take od Stinga som naozaj mala pocit, že som späť v škole na skúške zo zadeľovania rytmu 🙂 Zžívala som sa s tým pár mesiacov, ale bolo treba iba dobre zapadnúť do štruktúry a celkového cítenia a už to tam sedelo. Fero upravuje tie pesničky tak, že navonok pôsobia úplne prirodzene. Kto nezačne počítať, ani nezistí že to nie je na štyri ale na päť. Najnovšie máme ďalšiu Unforgiven v 7/8 rytme. Tak to je tiež pekne ťažký oriešok. Ale musím povedať, že som za tieto vybočenia Ferovi veľmi vďačná, pretože ma to posúva dopredu a odbúrava mi to mantinely, ktoré má každý na hranici toho, na čo je roky navyknutý. Špeciálne speváci sa málokedy stretnú s niečím takýmto nepravidelným a potom s tým majú obrovský problém.

S touto partiou muzikantov hráte v Bratislave väčšinou v Pube u Zeleného stromu, kde už máte stále publikum. Myslíte si, že naše hlavné mesto ponúka dostatok klubov pre mladých muzikantov?

Počet miest, kde sa v Bratislave teoreticky dá hrávať, je podľa mňa dostatok. Horšie je to ak sa začnete zamýšľať nad počtom miest, kde Vašu umeleckú činnosť aj adekvátne finančne ohodnotia. Jazz nie je v súčasnosti práve najpreferovanejším žánrom. Je veľmi ťažké sa ním uživiť a je len hŕstka hudobníkov, ktorí, okrem koncertov, nemajú ešte aj iné denné zamestnanie. Myslím však, že toto je otázka všeobecnej krízy ohodnotenia kultúry a umenia.

Skúsili ste nejaké koncerty aj v zahraničí? Je to predsa profesionálna kapela, ktorá by zaručene mala úspech…

Posledné dva roky sme mali stály angažmán v Rakúsku, kde sme mali veľmi veľký úspech. Máme plány do budúcna ukázať náš projekt na rôznych zahraničných festivaloch, pretože nie je ani z ďaleka všedný.

Čo vám moderný jazz oproti swingovej hudbe dáva? Je to vôbec porovnateľné? Zdá sa, že v oboch štýloch sa cítite ako ryba vo vode…

Starý swing je moja srdcovka. Je to niečo, čo ma nabíja energiou a pozitivizmom. Cítim sa v ňom skutočne ako vo svojom druhom ja. Moderný jazz je kopa tvrdej práce, ale tá ma posúva dopredu stále k novým výzvam. A keď sa podaria, o to väčšia satisfakcia to pre mňa je. Nedá sa to porovnávať. Oboje mi ponúka nádherný plný život.

Za starých čias si muzikanti dokázali na seba slušne zarobiť, dnes už to je pre mnohých len koníček a potrebujú aj iné zamestnanie, aby sa uživili. Čím to podľa vás je?

Za doby komunizmu bola celá kultúra navonok pre ľudí v podstate zadarmo. Ale rozpočet štátu sa za 20 rokov úplne zmenil a štát do kultúry už ani z ďaleka neinvestuje toľko, čo v minulosti. Ale ľudia akoby tú zmenu nepostrehli. Dať za lístok na koncert živých hudobníkov menej ako za lístok do kina?? Keby bolo vyššie vstupné, tak neprídu. Mnohých z nich vstupné do podniku odradí úplne. Majú pocit, že kapelu má zaplatiť niekto iný. Ale kto? V Amerike nikdy inštitúcia typu ministerstva kultúry neexistovala. Kultúrne dianie bolo odjakživa financované zo súkromných zdrojov. Umelecké školy majú svojich donorov. Tam sa pokladá za česť, ak niekto môže prispieť na štúdium mladých talentovaných ľudí. Vstupné na koncerty v kluboch je samozrejmosťou.

U nás vidím najväčší problém v edukácii. Nikto nikdy deťom v škole nepovie, že hudobník musí z niečoho žiť, že práca umelca nie je iba jeho 2 hodinový výkon na pódiu, ale k nemu treba prirátať niekoľko desiatok hodín skúšok, investíciu do drahých nástrojov, cestovanie, benzín, automobil. Málokto sa zamyslí nad tým, že umelec od svojich pätnástich rokov denno-denne cvičí na svoj nástroj (okrem ostatných bežných študijných povinností) a to aj cez prázdniny. Štúdiom sa cvičenie nekončí, ale umelec cvičí každý deň niekoľko hodín po celý zvyšok svojho života. Na Slovensku neexistuje manažér, ktorý by sa venoval manažovaniu kapiel minoritných žánrov, takže umelec robí aj manažérsku činnosť, chodí na stretnutia, rieši účtovníctva, píše granty a samozrejme si ešte má urobiť aj celý marketing okolo svojej kapely. Všetci vidia iba hudobníka, či herca na javisku. Koľko práce je za tým, málokto vie. Takisto vidím veľký problém v hudobnej edukácii detí. Bohužiaľ nám vyrástla generácia, ktorá nepočuje rozdiel medzi výkonom začínajúceho študenta konzervatória a profesionálnym hudobníkom. Ten rozdiel tam je, ale ľudia ho nepočujú. Nemajú hudobné vzdelanie na to, aby to mohli počuť. Nie je to ich chyba, je to chyba systému. Čo môžete dieťa naučiť za 45 minút za týždeň? (aj to som prehnala, pretože časť hodiny zaberie vždy administratíva a na množstve škôl učia hudobnú výchovu neodborní pedagógovia, pretože hudobnou výchovou zapĺňajú diery v úväzkoch). Čo sa môže človek naučiť o kvalitnej hudbe ak počúva to, čo sa denne rinie z rádia? Kiež by si viac ľudí uvedomilo, že úroveň národa sa hodnotí podľa jeho umeleckej a vedeckej činnosti. Nie podľa počtu ľudí s vysokoškolským vzdelaním. A ja iba dúfam, že sa to raz zmení, že ľudia pochopia, že nie iba vedomosťami je človek živý, ale že má aj dušu, o ktorú sa treba starať. Umenie je prejavom ducha a treba ho podporovať a vzdelávať sa aj v oblasti umenia, takže deti treba dávať do základných umeleckých škôl a treba ich namotivovať, aby čítali knihy. Verím, že potom bude menej agresie na svete, a ľudia budú vedieť vnímať krásno a potom ho aj rozdávať okolo seba.

Ďakujem za rozhovor! 

George Sandová

Rozhovor vznikol v júli 2013.

Ďalšie články

Aktuálne