Taliansky Joe Cocker síce pomaly, ale isto starne, no ani vrásky či sympatické pivné bruško nezatieňujú jeho bezchybný spevácky výkon. Tentoraz sa temperamentný Talian vybral na Kubu.
Aktuálne turné speváka, ktorý počas svojej kariéry predal vyše 40 miliónov platní a vo svojej rodnej krajine je absolútnou hviezdou, prezentuje jeho album La Sesión Cubana. Zucchero, ktorý má na konte spoluprácu s takými umelcami ako Sting, Luciano Pavarotti, Elvis Costello, Eric Clapton či Bono, si konečne splnil svoj sen. Spomínanú platňu nahral priamo na Kube v Havane a obsahuje 6 najznámejších hitov talianskeho speváka, ktoré prepracoval do nového soundu a 7 piesní, ktoré doposiaľ v jeho repertoári neboli. Ako inak, tiež im nechýba ošatenie a la Kuba. Kritiky na tento album však neboli až také priaznivé, keďže produkcia sa vo finálnej podobe uchýlila ku komercii a akoby zatlačila do úzadia všetko to, čo ponúka pestrá a najmä rytmicky atraktívna kubánska hudba. Priznajme si však čestne, Zuccherovi nikdy nešlo o vysoké, najmä pre masy nedostupné umenie, jeho hity sú plné emócií, temperamentu, no vždy ostávajú dostatočne zrozumiteľné pre široké publikum.
Slnko a horúce latinskoamerické rytmy len pomaličky otepľovali atmosféru v tak trochu „kovovej“ sále NTC. Tento obrovský priestor, v ktorom je priam nemožné prijateľne ozvučiť akúkoľvek formáciu, má tú nevýhodu, že z akustického hľadiska neobsahuje dostatok prvkov, ktoré by zvuk pohltili a spravili ho tak identifikovateľným a mäkším. Už zopár koncertov tam dopadlo doslova katastrofou práve pre spomínané dôvody. Preto keď sa rozsvietilo monumentálne pódium a vyliezol naň pomaly celý orchester, s obavami, či sa celá tá giga partia nezleje do jednej zvukovo škaredej masy, som počúvala prvú skladbu. Nestalo sa. V spodnej časti pódia spieval v strede Zucchero, za ním dve sady bicích nástrojov, basgitara, gitary, klávesy a na ďalšom, vrchnom pódiu akoby na poschodí sa v strede vynímalo vlniace sa trio sporo odetých sexi tanečníc. Po ich pravej strane ako o dušu mlátili do rozmanitej sady bicieho inštrumentáru perkusionisti a po ľavici zase zvukovosť farebne dopĺňala neodmysliteľná dychová sekcia. Veľkolepá hudobná scenéria, napriek tomu boli asi prvé štyri skladby veľkým prekvapením. Vystúpenie totiž predpokladalo „horúcu krv“, nával emócií, rytmu, no spevák akoby mimochodom, aj keď profesionálne odspieval prvé kolo, pričom s publikom nemal vôbec žiadny kontakt. A to aj patrične reagovalo. Vlastne nereagovalo vôbec. Až neskôr sa vrchné „poschodie“ pódia zobudilo a začalo povzbudzovať Slovákov do tanca, rytmického sprevádzania kapely potleskom a v druhej polovici dvojhodinového koncertu sa Zuccherova La Sesión Cubana World Tour 2013 konečne zmenila na pravú šou so všetkým, čo k nej patrí.
Publikum tancovalo aj medzi stoličkami a spievalo si známe hity. Hoci spravidla sa väčšina chytala len notoricky známe refrény, v hľadisku ste našli aj pravoverných fanúšikov, ktorí obdivuhodne ovládali aj iné texty ako Senza una donna, alebo ak chcete, Sensa Madonna či Som sama doma v slovenských variáciách 🙂 Apropo, Zucchero túto pesničku pôvodne naspieval s Paulom Youngom a v novom kubánskom sounde síce získala inú tvár, ale nemohla som sa zbaviť pocitu, že stará klasika túto verziu akosi predčí. Trošku iná situácia konečne nastala pri hitovke Baila, ktorej prirodzene svedčal horúci kubánsky rytmus a veselá funky nálada. Svoje miesto na koncerte mali samozrejme aj slaďáčiky, ktoré vie Zucchero odspievať vášnivo a pritom s určitou dávkou rovnováhy a čistoty. Aj práve vďaka tomu v jeho prípade nejde o cukrové, lacné „lepáky“ plné nostalgie a falošných emócií, ale o prekrásne balady s ambíciou dotknúť sa poslucháčovho srdca. Tak napríklad Love Is All Around či Never Is a Moment sú presne tie balady, ktoré v Zuccherovom podaní ostanú stále pekné. Aj keď v nich zanikla kubánska príchuť, ktorá bola dominantou celého dvojhodinového vystúpenia, poslucháči si ich patrične užili.
Koncert, ktorý spočiatku pôsobil len ako akademické predstavenie aktuálnej kompilácie talianskeho Cockera, nakoniec prekročil svoj tieň. Roztancoval ľudí, zabavil ich, rozospieval, a tak to má byť, veď viac ambícií ani nemal. Pri komerčnom projekte, pod aké sa Zucchero vždy dôstojne podpisoval, nemôžete očakávať kvalitu typu Buena Vista Social Club. Nebol to síce zážitok, na ktorý do konca života nezabudnem, no ako piatkový večerný relax vo forme príjemného zážitku, môže byť.
Anna Weiss
Zdroj fotografií: Zucchero.it a archív autorky
