Baletný súbor divadla Nová scéna pripravuje tanečné predstavenie TRAJA SPOLU, ktoré prinesie na javisko tvorbu troch slovenských choreografov.
Jedným z nich je Lukáš Timulák, tanenčík a choreograf dlhodobo žijúci v Haagu, ktorý predstaví na Slovensku už svoje tretie dielo ( Real Time, SND 2008; Offspring, NDT2 2009; A Place between, NS 2013).
Hovorí sa, že choreografovanie sa nedá naučiť, že človek sa ako choreograf musí narodiť a následne svoj talent objaviť. Ako si našiel v sebe choreografa?
Pamätám si veľmi presne na situáciu na Akadémii klasického tanca v Monaku, kde sme pripravovali školské predstavenie a ja som mal neustále nutkanie meniť choreografiu, ktorá bolá daná. Neskôr, už ako člen súbor Les Ballets de Monte-Carlo, som si pripravil vlastné sólo. Bolo to v čase, keď som robil konkurz do NDT. Holandsko mi ponúklo ideálne podmienky na tvorbu, množstvo inšpirácie. Hneď od začiatku som dostal možnosť tvoriť a snažil som sa túto možnosť využiť.
Dlhé roky si pôsobil v Nederland Dans Theatre, súbore, ktorý viedol Jiří Kylián. Do akej miery choreografická legenda ovplyvnila tvoju tvorbu?
Jiří Kylián je veľkou osobnosťou v tanečnom svete. Mal som a stále mám možnosť s ním spolupracovať. Veľa sa od neho učím, po profesionálnej i ľudskej stránke. Učí ma pozerať sa ďalej ako len pred seba. Stimuluje vo mne zvedavosť, ktorá je potrebná pre učenie a videnie nových vecí , nadobúdania skúseností. Nebáť sa a riskovať. To sú základné aspekty, ktoré ovplyvnili a stále ovplyvňujú moju tvorbu.
V roku 2008 si uviedol na scéne SND svoj balet Real time a už čoskoro budú môcť diváci vidieť tvoju ďalšiu choreografiu. Na čo sa môžu diváci tentokrát tešiť?
Ide o choreografiu A Place between, ktorú som pôvodne vytvoril pre tanečný súbor Dantzaz Konpainia v španielskom San Sebastian v roku 2011. Toto dielo vystihuje text, ktorý som použil v bulletine: “ Je súčasťou ľudskej prirodzenosti hľadať nové skúsenosti, situácie a miesta. Nachádzme dočasné ciele, ale len zriedka trvalé miesta, ktoré nás dokážu uspokojiť. A Place between skúma tieto prchavé okamihy. Mohol by to byť okamih medzi dvoma akciami, ale aj miesto medzi narodením a našou smrťou. Sme neustále medzi niečím.“
V Real Time-e si využil pohybový slovník, aký slovenskí diváci nemajú možnosť tak často vidieť na domácich javiskách. Vychádzaš pri tvorbe nového diela zo svojich skúseností s inými choreografmi, alebo sa snažíš vytvoriť niečo úplne nové?
Stále sa snažím vytvárať niečo nové. Vychádzam pri tom z mojich skuseností, ale aj zo skúseností choreografov a umelcov, ktorí ma obohatili v čase, keď som tancoval. Patrí to k mojmu rastu /škole choreografa.
Mohol by si popísať, ako vznikne nový balet? Kde čerpáš inšpiráciu? Je prvý pohyb alebo myšlienka?
To sa nedá tak ľahko opísať. Inšpirácia je všade okolo nás. Veľmi rád cestujem, spoznávam nové veci, nové krajiny a cudzie kultúry, navštevujem múzeá a galérie, vnímam architektúru a atmosféru daných miest, počúvam hudbu. Niekedy, keď to najmenej očakávam, sa ocitnem v situácii, kde mi napadajú nové veci a ja si ich v hlave ukladám. Keď príde správny čas, tak ich vyťahujem. Niekedy príde prvá myšlienka, ktorú sa snažím vyjadriť tancom, inokedy je to naopak.
V súčasnom tanci sa často používajú abstrakné témy, prikláňaš sa k abstrakcii alebo tvoríš aj dejové balety?
Snažím sa tvoriť tanec, ktorý divákov osloví. Tanec, ktorý komunikuje. …po emocionálnej i vizuálnej stránke.
Tvoje diela nie sú len o samotnom tanci, ale sú aj hudobne a výtvarne „ prešpekulované“. Bude aj nové premiéra pastvou pre oči aj uši?
Od roku 2004 som na väčšine mojích choreografií spolupracoval s grafickým dizajnérom Petrom Biľakom, ktorý tiež žije v Haagu. A Place between je jedno z mála diel, ktoré som robil bez Petra, a je zamerané čisto na vyjadrenie určitých emocií tancom. Vizuálnu stránku dokresľuje svetelný dizajn Yarona Abulafiu, ktorý napomáha dostať sa do určitej nálady a vytvára vhodnú atmosféru.
Čo znamená uviesť svoj balet na domácej pôde? Je vlastne rozdiel uviesť svoje dielo napríklad v New Yorku a v Bratislave?
Hoci je Slovensko už dlho krajinou, v ktorej nežijem, je to stále tá krajina, z ktorej pochádzam a kde mám svoje korene. Uviesť moju choreografiu v Bratislave je spôsob, ktorým sa môžem priblížiť a spoznať slovenské publikum, pochopiť, ako vníma moju tvorbu.
Vyštudoval si Tanečné konzervatórium v Bratislave a potom prišla kariéra v zahraničí. Čo stojí za tvojím úspechom?
Jednoznačne rodina a všetci ľudia, s ktorými som spolupracoval už od školských čias. Ľudia, ktorí do mňa vkladali nádeje, podporovali ma a verili mi. Vážim si, že mám okolo seba veľa dobrých ľudí. Na druhej strane je to moja povaha. Som cieľavedomý, a ak si niečo zaumienim, idem si za tým.
Čo by si odkázal naším čitateľom?
Umenie je potravou duše. Prídite sa pozrieť do divadla, a nielen na to spomínané predstavenie, ale aj na mnoho iných, ktoré sú všade okolo vás. Podporte kultúru, ktora je súčastou vás a celej vašej krajiny.
Zhovárala sa
Zuzana Buranská
LUKÁŠ TIMULÁK vyštudoval klasický tanec na Tanečnom konzervatóriu Evy Jaczovej v Bratislave a na Académie de Danse Classique Princesse Grace v Monaku.
Po ukončení štúdií v roku 1997 pôsobil tri sezóny v Les Ballets de Monte Carlo pod vedením J. Ch. Maillota, kde účinkoval v dielach choreografov ako George Balanchine, Twyla Tharp, Nacho Duato a Jean Christophe Maillot.
V roku 2000 sa stal členom Nederlands Dans Theater 2 (NDT) a o dva roky neskôr Nederlands Dans Theater 1. V NDT 1 mal príležitosť naštudovať nové diela alebo tancovať v repertoári od choreografov ako Jiří Kylián, William Forsythe, Mats Ek, Paul Lightfoot/Sol Leon, Hans van Manen, Ohad Naharin, Crystal Pite, Johan Inger a mnoho iných.
S príchodom do NDT sa začal venovať aj choreografii. Od roku 2001 vytváral pravidelne krátke diela pre choreografický workshop organizovaný súborom. V rámci projektu C-Scope v Rgentes Theater v Haagu uviedol diela Dear reader (2004), Due a Due (2005) a Bodily writing (2007). Pre NDT 1 v rámci projektu UpComing Choreographers vytvoril Twenty (2005) a I SAW I WAS I (2006). Pre NDT 2 to bola choreografia Oneness premiérovaná v rámci Holland Dance Festival 2007 v Haagu a choreografia Offspring (2009), ktorá mala premiéru v deň narodenia jeho dcéry Zoe. V roku 2008 sa svojím dielom Real Time uviedol po prvý raz na doskách Slovenského národného divadla. Z ďalších diel stojí za zmienku choreografia Shortcut (2010), ktorú vytvoril s Francescom Nappa-om, krátky tanečný film Instrument (2010)vytvorený v spolupráci s Rubens van Leer-om premiérovaný na festivale Cinedans v Amsterdame. Jeho doposiaľ najdlhšia choreografia Eroica (2010) bola vytvorená pre švédsky Gothenburg Ballet, Masculine/Feminine (2011) pre NDT 2 a A Place Between (2011) pre Dantzaz Kompainina v San Sebastian.
Jeho záujem o filmové umenie ho zaviedlo na prestížnu New York Film Academy, kde v januári 2012 študoval možnosti využitia tohto média v tanci.
K jeho posledným kreáciám patrí A Game (2012), ktorá vznikla v koprodukcii s divadlom Korzo v Haagu.
Väčšina konceptov nových tanečných diel (od roku 2004) vznikla v spolupráci so slovenským grafickým dizajnérom Petrom Biľakom.
