Rekonštrukcia žilinskej synagógy na galériu typu kunsthalle vyvolala veľký záujem. Premenajednej z najvzácnejších stavieb 20. storočia by mala byť hotová na budúci rok. Projekt sa realizuje pod vedením architekta Martina Jančoka.

Okolo rekonštrukcie žilinskej synagógy, v ktorej donedávna sídlilo kino, nastal poriadny rozruch. Synagóga dotvára historický kolorit mesta. Investori však doslova zdevastovali historické centrum tohto mesta. Zrejme nepochopili význam umiestňovania obchodných centier na perifériu. Čo si o tom myslíte?

Nie je to problém len Žiliny, je to globálny trend. Myslím si však, že umiestňovanie nákupných centier na perifériu je ešte horší nápad. Vznikajú od mesta odtrhnuté, parkoviskom obklopené, izolované ostrovy takzvaných big–boxov, ku ktorým sa dá dostať len autom. Vysáva to ľudí z centra, je to neekologické a v negatívach by som ešte mohol pokračovať. Obchodné centrá sú pragmatickou koncentráciou služieb na jednom mieste, saturujú potreby súčasného konzumenta. U ľudí sú populárne, každý z nás sa tam čas od času zastaví. Či už je to len z lenivosti, alebo nemáme inú možnosť. S tým sa zrejme nedá nič robiť. Čo sa dá, lepšie povedané, čo sa musí, je rozmýšľať nad tým, ako sa dajú urobiť citlivo a či existuje spôsob, ako by sa nákupné centrá a historické centrá mohli navzájom dopĺňať a nie súperiť. To je výzva.

Neologická synagóga v Žiline patrí ku klenotom slovenskej modernej architektúry. V 20. rokoch minulého storočia ju navrhoval významný nemecký architekt Peter Behrens. Vy ste sa ujali tohto výnimočného projektu.

Snažím sa udržať od toho určitý odstup. Bez toho by ma asi pocit zodpovednosti a ťarcha očakávaní úplne paralizovali. Aj tak sa tomu nedá úplne vyhnúť. Mojou hlavnou úlohou je udržať konzistentnosť projektu. Spôsob, akým vzniká, ako sa naň získavajú peniaze a to, že sa pracuje s už existujúcou budovou, navyše kultúrnou pamiatkou, to výrazne komplikuje. Objavujú sa prekážky, vyvstávajú nové požiadavky, niekedy to ide, častejšie však nie, často sa vraciame takmer na začiatok. Je to ako jazda na húsenkovej dráhe. Nie je to žiadna sranda. V každom prípade je to však jedinečná príležitosť, ktorú si veľmi vážim.

Spolu s tímom ateliéru Zerozero ste v roku 2006 navrhovali kultúrny uzol Stanička Záriečie pod žilinským rondlom. Mnohí ľudia z tohto prostredia sa zúčastňujú aj na rekonštrukcii synagógy. Pomáhajú vám aj mnohí dobrovoľníci, o projekte sa veľa hovorí. Očakávali ste takú vysokú publicitu a verejný záujem?

Myslím, že sme si naplno neuvedomovali, do čoho ideme. Nebrzdilo nás to, lebo sme to jednoducho považovali za vec, ktorú musíme urobiť. Bez ohľadu na následky. Zrejme aj táto naša naivita má zásluhu na tom, že projekt má obrovskú podporu. Neviem však posúdiť, či sme vzbudili nejaký výrazný verejný záujem. Iste, píše sa o tom, získali sme cenu v Nemecku. To nie je málo. No zdá sa mi, že o tom stále vie iba úzka časť verejnosti, ktorú zaujíma dianie vo sfére kultúry. Na to, aby sme boli naozaj úspešní, potrebujeme osloviť ešte širšie spektrum.

Za bratislavské kníhkupectvo Alexis ste získali prestížnu cenu CE-ZA-AR 2011 za interiér. Ešte pred necelým rokom bolo súčasťou areálu bratislavskej Cvernovky. Interiér ste vyriešili vskutku unikátne, o to viac, že ste pracovali na pomerne malom formáte.

Majiteľ ho zhruba v čase búrania v areáli Cvernovky zavrel, pretože plánoval otvoriť novú a väčšiu prevádzku v nákupnom centre v Mlynskej doline. To sa mu však nepodarilo. Kníhkupectvo na Košickej ulici sme navrhli spolu s Alešom Šedivcom tak, aby sa na jeho pomerne malej ploche mohol odohrávať komplexný program zahŕňajúci predajňu kníh, kaviareň a občasné sprievodné akcie ako koncerty, prednášky, literárne večery a podobne. Vyťažili sme maximum z potenciálu miesta, využili sme výšku priestoru, aj pozdĺžny stropný svetlík, ktorý vytváral jedinečné svetelné podmienky. Dokonca aj existujúcu galériu, pozostatok z predchádzajúcej obchodnej prevádzky, sme ponechali. V zásade sme ju len prepojili s úrovňou vstupu veľkými schodmi zaberajúcimi celú strednú tretinu kníhkupectva. Tak sme získali auditórium, ktoré počas bežnej prevádzky pozývalo človeka sadnúť si a prelistovať knihu. Niečo ako španielske schody, typicky mestský prvok, ale v interiéri. Malá, no v svojej podstate dosť radikálna vec. Myslím, že práve pri menších projektoch, často s výrazne priškrteným rozpočtom, je väčšia pravdepodobnosť, že sa podarí niečo zásadnejšie. Dobrým príkladom je aj Letný pavilón SNG v Bratislave, ktorý sme robili tiež s Alešom. V zásade platí, čím  väčší rozpočet, tým menšia chuť investora experimentovať.

Ako hodnotíte architektúru na Slovensku vo všeobecnosti?

Som optimista, situácia sa podľa mňa zlepšuje. Investori sú postupne rozhľadenejší, získavajú dôveru k architektovi, očakávajú od neho viac než len nakresliť to, čo si na začiatku zmyslia. Nádej vkladám aj do toho, že množstvo talentovaných študentov architektúry v súčasnosti využíva stáže na kvalitných zahraničných školách. V prípade, že sa vrátia späť, by mohli výrazne zlepšiť kvalitu architektonickej produkcie na Slovensku. Z toho sa teším.

• Matej Sotník
  (Foto: Archív M. J.)– článok bol publikovaný v internetovom magazíne AM Report