Recenzia koncertu: Ruská hudobná poetika dominuje vo filharmónii

Prvým opusom, Suite z baletu Zlatý vek op. 22a D. D. Šostakoviča bol poslucháč uvedený do moderných kompozičných postupov začiatku 20. storočia, v ktorých zotrvával počas prvej časti koncertu. Šostakovičovu príznačnú inštrumentáciu a typické používanie dychových a bicích nástrojov bolo možné rozpoznať hneď z prvých desiatich taktov, kde bolo taktiež možné dedukovať paralely s nasledujúcim baletným Op. 27 Skrutka(TheBolt). Prekvapením (nielen) pre nováčikov na abonentných koncertoch boli , síce iba osemtónové alebo aj kratšie  „sóla“ kontrafagotu, ktorý sa stal azda najdiskutovanejším nástrojom počas kratučkej prestávky, pričom táto inštrumentácia nie je v Šostakovičových partitúrach ničím raritná, skôr naopak, nájdeme ho aj v jeho Koncerte pre violončelo a orchester Es dur Op.107 nehovoriac o jeho priam kľúčovom význame v prvej veteSymfónie č. 13 (Babij jar), kde od  päťtónového vzlyku Bé-C-Des-C-Bé  hneď v prvom takte introdukuje hlavnú tému.Dramaturgia siahla po „kratšej“  (desať minútovej) verzii partitúry opusu 22a, ktorá vyznela ako dokonalá hudobná skratka. Dirigent Piotr Gribanov dokázal na malej ploche z orchestra vymaniť súzvuk, farbu, udržal aj  rytmickú súdržnosť v expresívne disonantných pasážach presne adresovanými nástupmi a energickým dirigentským gestom.

Prokofievov Koncert pre klavír a orchester č. 5 G dur, op. 55 je nesmierne technicky náročné dielo, ktoré si netrúfne zahrať hocijaký priemerný sólista. Za klavírom sa ocitol mladučký Martin Levický, ktorý už ako 12-ročný chlapec vystúpil s pražskou filharmóniou a na konte má množstvo prestížnych cien. Sergej Sergejevič Prokofiev, to však nie je jednohubka, kde stačí nacvičiť jednotlivé party, párkrát odskúšať s orchestrom a vhupnúť rovnými nohami do jamy levovej s výborným výsledkom. Tento priekopník síce v symfonickej tvorbe tak trošku zaostáva za velikánmi ruskej hudby, ale jeho klavírne koncerty sú miestami až vražedne náročné. No, veď malý Sergej už ako 5-ročný poctivo dával pozor na hodinách klavíru, ktorými ho dávkovala jeho vlastná matka – koncertná umelkyňa. A jeho tvorba je poznačená averziou k romantizmu, takže Prokofiev vložil všetku svoju energiu do svojich kompozícií, len aby ich harmonicky, rytmicky a technicky skomplikoval natoľko, že sa v nich občas človek aj stratí ako v dômyselnom bludisku. A nielen poslucháč. Miestami sa strácal aj dirigent a dokonca sólista uviazol ako v pasci  komplikovanej rytmickej štruktúry. Treba však poznamenať, že na rytmicky komplikované pasáže, v akých sa “nezbedník” Sergej priam vyžíval, sa Levický držal pomerne obdivuhodne. Prekvapivé zvraty skladateľa, niekedy až absurdné harmonické spojenia a neuveriteľné výrazové a akordické “úlety” vôbec nie je jednoduché zvládnuť. Levický bol vynikajúci z pohľadu techniky. So všetkými “zákernými” kompozičnými, na tú dobu nesmierne novátorskými postupmi Prokofieva, sa popasoval dobre. Avšak na úkor výrazu. Klavírny koncert natoľko náročný po formálnej stránke mu zrejme dal poriadne zabrať a na výraz a dynamiku, ktorá je pri tomto skladateľovi tak podstatná, akosi sólistovi neostali kapacity. Večná škoda, lebo tak rozmanitá a výrazovo pestrá kompozícia tak ostala plochá a tak trošku aj nudná. Otázkou je, čo to vyčítať Sergejovi Sergejevičovi alebo skôr Levickému a Gribanovovi. Azda to vysvetlia slová samotného skladateľa, ktorými komentoval tento klavírny koncert: “Hľadal som prostotu, ale najviac som sa bál, aby sa táto prostota nezvrhla v omieľanie starých formúl, aby sa nezvrhla v prostotu starú, ktorú nová hudba sotva potrebuje.” Nie veru, nezvrhla. Jeho novátorské koncepcie kompozícií zďaleka nemožno považovať za prosté…

V záverečnom opuse koncertu, Symfónii č. 2 Op. 27 E mol Sergeja Rachmaninova sa akosi vytratila dirigentova schopnosť „byť nad vecou“ a doposiaľ strojovo presný umelec, ktorý je aj pedagogicky činný v obore prekvapil miestami intuitívnymi nástupmi a chaotickým otáčaním strán partitúry. Nič to nezmenilo ani na fakte, že inak zanietene hrajúci orchester vo veľkých polyfonických plochách zvádzal s Rachmaninovou partitúrou nerovný súboj. Dielo  utrpelo na výraze, záverečná časť v E dur znela príkro a rezignovane vyzneli aj záverečné takty, po ktorých si asi najviac vydýchol dirigent.  Z početných sól či už dychových alebo drevených nástrojov zaujali najmä party prvého huslistu  a anglického rohu.

Anna Weiss, Matúš Pupák