23.4 C
Bratislava
nedeľa, 28. apríla 2024

Benefičný koncert v Rači: Keď hudba šíri ľudskosť, dobro, pokoru a radosť

Najčítanejšie

Pred Vianocami sa Račania schádzajú na benefičnom koncerte našej opernej divy, sólistky Slovenského národného divadla, speváčky nielen s „veľkým“ hlasom, ale i obrovským srdcom – Jolany Fogašovej.

Najkrajšie sviatky v roku sa už tradične spájajú s hudbou, krásnom, pokojom a láskyplnosťou. Asi v každom človeku sa prebúdza dobrota a prajnosť, cez Vianoce sme k sebe milší, dobrosrdečnejší, to, čo nás robí ľuďmi sa prejavuje bez toho, aby sme tieto vlastnosti a vzácne hodnoty museli v sebe hľadať. Aspoň na pár dní v roku sme štedrejšími, ľudskejšími, konečne sa na povrch dostane to, čo by malo byť medzi nami prítomné neustále – pomoc blížnemu, pokora, ale i radosť. Pre mňa osobne bola hudba vždy vyjadrením všetkých týchto emócií, ktoré k Vianociam patria.

Vieme prostredníctvom nej odovzdať odkaz a dokazujeme, že v našej spoločnosti ešte nie je všetko márne a stratené. Zo všetkých druhov umenia má práve hudba v sebe tú silu, ktorá dokáže odovzdať empatiu, lásku, aj zamyslenie, prehodnotenie našich životov, tiché zamyslenie sa, vnútorné spytovanie, nachádzanie odpovedí na otázky, na ktoré sme možno nemali počas roka jedinej chvíle, aby sme tak učinili.

To všetko – a omnoho viac, sme mohli prežiť v Katedrále svätého Šebastiána na Predvianočnom koncerte, ktorého 9 ročník sprostredkovala svojim obyvateľom Mestská časť Rača. V období, kedy už Mikuláš rozdal deťom darčeky, sa už tradične Račania schádzajú na benefičnom koncerte našej opernej divy, sólistky Slovenského národného divadla, speváčky nielen s „veľkým“ hlasom, ale i obrovským srdcom – Jolany Fogašovej.

Jej húževnatosť organizovať každoročne tento benefičný koncert, výťažok z ktorého putuje sociálne slabším rodinám, ľuďom v núdzi a tým, ktorí našu pomoc potrebujú, je obdivuhodná. Nezastavila ju ani pandémia – dokonca i v tomto období sme mohli koncerty sledovať online.

Koncerty sa konajú od roku 2015 a doposiaľ boli hosťami Jolany Fogašovej: Otakar Klein (2015), Miroslav Dvorský (2016), Šimon Svitok a Jana Juríčková (2017), Aleš Briscein (2018), Štefan Kocán (2019) a počas pandemických obmedzení na Veľkonočnom koncerte hosťoval Peter Mikuláš, na Vianočnom Aleš Jenis a Boldizsár László (2022).

Tradíciu podporil aj tohto roku starosta Rače Michal Drotován, ktorý tak ako minulý rok, sedel v hľadisku. Pred záverečnou Tichou nocou, ktorú spievala spoločne s účinkujúcimi celá katedrála, sa Račanom prihovoril. Vzácne na jeho príhovore bolo, že nemalo politickú príchuť – bolo to úprimné poďakovania či už publiku, ktorí podporia benefičné podujatie, ale i účinkujúcim. Skrátka, tento starosta vie, kedy sa má robiť kampaň a aký moment si vyžaduje jeho prítomnosť v čisto človečenskom zmysle.

Aj tohto roku si Jolana Fogašová pozvala hosťa zvučného mena – Zoltána Nagya. Barytonista sa narodil v Transylvánii (Rumunsko) v maďarskej rodine. Študoval na Gheorghe Dima National Music Academy u prof. Gheorghe Rosu a následne bol štipendistom na Universität Mozarteum v Salzburgu pod vedením Borisa Bakowa. Je zároveň posledným žiakom Virginie Zeani.

Absolvoval majstrovské kurzy v rôznych krajinách Európy, vyhral súťaž Hariclea Darclée, rumunskú spevácku súťaž a ďalšie. V roku 2008 debutoval vo viedenskej Staatsoper, kde bol členom ansámblu do leta 2010. Od roku 2009 je Viedeň jeho trvalým bydliskom. Jeho výraznejšie úlohy boli Masetto (Don Giovanni), Carlos (Don Carlos), Zuniga (Carmen), Gregorio (Rómeo a Júlia) a Pistola (Falstaff).

Spolupracoval s dirigentmi ako Renato Palumbo, Paolo Carignani, Ádám Fischer, Peter Schneider, Marco Armiliato či Fabio Luisi. Pod taktovkou Tomáša Netopila a s Essenskou filharmóniou účinkoval ako Theseus v jednoaktovej opere Bohuslava Martinů Ariadna, z čoho bola zaznamenaná aj nahrávka naživo vo vydavateľstve Supraphon. S Jolanou Fogašovou spolu účinkovali v ďalekom v čínskom Xiane v roku 2018 v produkcii Bizetovej opery Carmen, v postavách Carmen a Escamillo a tiež v rakúskom Sankt Margarethen v roku 2011 v Mozartovej opere Don Giovanni, ako Donna Elvira a Masetto.

Mať takéhoto hosťa na Slovensku je príležitosťou zažiť vysoko hodnotný umelecký večer – či už spevák vystúpil sólovo alebo v duetách s Jolanou Fogašovou, jeho bohatý, sýty hlas veľkého objemu bol vo všetkých polohách priestoru katedrály nosný a krásny. Takýto spevák však nemôže mať za speváckeho partnera soprán „komorných“ kvalít. Musí byť rovnako nosný, pritom farebne zaujímavý a bohatý. Ani si neviem z týchto aspektov predstaviť lepšiu spevácku partnerku pre Zoltána Nagya ako práve Jolanu Fogašovú.

Samozrejme, tak, ako každý rok, aj tohto roku dostali priestor deti a mládež – Komorný orchester a zbor ZUŠ Vrbenského, ktorý viedla dirigentka Michaela Heráková, sa rozrástol o Detskú dychovú skupinu Šípkári. V číslach, ktorých účinkovali spoločne, sa človek až zamyslel, že počtom tvorili plnohodnotný, veľký komorný orchester – udržať všetky tieto skupiny si žiada nepochybne nielen precízny nácvik, ale i skúsenosti. Riaditeľ ZUŠ Vrbenského pán Vladimír Katrinec a pedagógovia umeleckej školy nepochybne vytvárajú svojim žiakom nadštandartné prostredie pre ich umelecký rast, už teraz môžeme povedať, že medzi mnohými mladým umelcami, žiakmi, sa rysujú sľubné talenty.

Koncert otvorila Dupontova Passacaglia v podaní Komorného orchestra ZUŠ Vrbenského. Baroková forma Passacaglia prežila dodnes, no je postavená na ústrednom motíve, ktorý sa vo variáciách, neustále vracia. Tému orchester zreteľne akcentoval, ostinátna téma bola vyspievaná v sláčikových nástrojoch a orchester bol rytmicky presný. Vo variáciách udržali spevnosť, aj záverečné ozdoby boli v podaní žiakov presvedčivé, slohovo boli pochopené. Nacvičiť v hudobnom ansámbli takúto hudobnú formu si vyžaduje vzájomné počúvanie jednotlivých skupín, vedie žiakov k intenzívnejšiemu vnímaniu hry spoluhráčov a celkovo rozvíja muzikalitu.

V ďalšej skladbe sa predstavili sólisti večera – Jolana Fogašová a Zoltán Nagy. V sprievode organu (Stanislav Tichý) spievali Panis Angelicus Césara Francka. Predposledná strofa hymnu Sacris solemnis je často zhudobňovaná samostatne, Franckova verzia patrí medzi najpopulárnejšie. Skladateľov talent pre písanie priam opojných hudobných melódií sa prejavuje aj v tomto diele a pôvodná verzia, hoci sám autor ich neskôr niekoľkokrát prekomponoval, vznikla pre soprán (druhý hlas tenor), organ, harfu a violončelo. Preto organová introdukcia a nástup sopránu zosobňovali tradíciu a krásu zároveň.

Naša sopranistka je vo vynikajúcej kondícii – nastúpila sebaisto, s prekrásnym frázovaním, čistou intonáciou a dychberúcimi piánami. V tejto skladbe musí byť obsiahnutá duchovná hĺbka, stíšenie, čistota a radosť zároveň – presne tieto výrazové prvky dokázala Jolana Fogašová interpretovať. Vrúcne, lyricky, dolce a molto cantabile, teda sladko a veľmi spevne, ako je predpísané v partitúre.

Už hneď úvod teda má byť spevný, hoc v predpísanom piáne – „Nech sa chlieb anjelov stane chlebom pre ľudí,“ znie prvý verš. Toto posolstvo patrí tak k Vianociam, ako do prostredia chrámov, ale i na koncerty. Práve v tomto období dokáže podčiarknuť posolstvo kresťanských sviatkov. Zoltán Nagy sa pripojil k našej speváčke v druhej strofe – polyfonická práca s hlasmi v tomto diele vôbec nie je jednoduchá. Franck bol majster kontrapunktu a kánonu.

Obaja interpreti sa dokázali zladiť, ako dynamicky, tak i harmonicky, čo však bolo od prvých spoločných taktov zreteľné, bola ich prirodzená muzikalita. Frázovania boli plynulé, ani jeden zo spevákov nedominoval, crescendá hladké a bez skokov, hladina forte nemala v sebe drámu, ale bola vyspievaná v kontexte gradácie skladby. A napokon, hoci medzi barytónom a sopránom nie vždy nastane žiadaná kompatibilita, v prípade sólistov tohto večera boli obaja na jednej vlne – farbou, intenzitou i výrazom. Ďalší duet v podaní sólistov Adeste Fideles – Príďte všetci verní, plynulo dramaturgicky nadväzoval na vianočnú tematiku. Aj posolstvo tejto skladby vyznelo vierohodne v interpretácii tvárneho, lyrickejšie vedeného farebného sopránu v kombinácii s objemným barytónom.

Opera Hoffmanove poviedky Jaquesa Offenbacha má svoje obľúbené árie a duety, ktoré sa uvádzajú aj koncertne. Duet Barkarolle znel v podaní študentiek VŠMU – Lucie Byrákovej a Anastasiie Halma (obe študujú pod vedením Jolany Fogašovej). Dve hlasovo rozdielne speváčky, no predsa dokázali nájsť súhru. Tmavo zafarbený soprán Anastasiie Halma pekne „presvetľovala“ lyrická sopranistka Lucia Byráková.

Tento duet zďaleka nie je taký jednoduchý, ako ľahko a šarmantne pôsobí. Je potrebné zaspievať ho s vtipom, odľahčene a zároveň sofistikovane, k samozrejmosti patrí intonačná čistota – sólistky sa kvôli harmonizácii dobre musia počúvať. Už v prvom tercovaní študentky preukázali dostatočnú muzikalitu, rovnako ich rytmická súhra bola vynikajúca.

Frázy obsahujú bodkovaný rytmus, ktorý však nebol v ich podaní tvrdý, vyvolával pocit kolísavého, tanečného rytmu. Frázovanie bolo v ich podaní celistvé (no práve to dokáže potrápiť) a samozrejme, tempové spomalenia boli dostatočné a precítené. S týmito výrazovými prvkami citlivo korešpondovala klaviristka Jana Nagy-Juhász, ktorá je skúsenou umelkyňou. Vystihla charakter sprievodu – hrala ho s ľahkosťou a a potrebnou nonšalantnosťou.

Program pokračoval Offenbachovou áriou Scintille diamant v podaní hosťujúceho maďarského speváka, s klavírnym doprovodom Jany Nagy Juhász. Presne takýto veľký hlas patrí k tejto romantickej árii, plnej kontrastov a mohutných forte úsekov. Nagy preukázal plynulý prejav, vyspieval aj tie najpomalšie úseky bez prerušovania fráz a vysoké tóny sa mu darilo stvárniť bezchybne – najmä v dynamickej hladine forte. Na tieto momenty zareagovalo aj publikum, ktoré bolo v tento večer mimoriadne srdečné a vrúcne. Nagya sme v tento večer počuli ešte vo vianočnej piesni Es blut eine Rose zur Weihnachtszeit s doprovodom organu a Holly Night s klavírnym sprievodom.

Za mňa osobne bolo najväčším prekvapením uvedenie Cohenovej piesne Hallelujah. Všetci ju poznáme, dočkali sme sa v histórii mnohých podôb, vždy však najkrajšou ostáva duet sopránu a tenoru s klavírnym sprievodom. Ako sólisti sa predstavili Alja Elissa Bubnič (ZUŠ Vrbenského) a študent VŠMU Ján Zreľak. Hoci sa žáner pop-music a operného spevu môžu javiť akoby boli každý na inom brehu rieky, uplynulé dekády ukazujú, že dokážu byť v spoločnom prejave esteticky hodnotné. Kultivovanosť prejavu, svietivé výšky, neha v tóne a najmä prirodzene jasný soprán – to sú dispozície, ktoré preukázala v tomto hite Alja Elissa Bubnič, ktorá vyrastá v krásnu mladú dámu, rovnako dospieva aj jej hlas.

Obe dcérky sopranistky Jolany Fogašovej vystupovali počas charitatívnych koncertov v Rači po minulé roky, takže poslucháč môže sledovať ich rast, ktorý je zjavný i vo vokálnom prejave. Detské hlásky postupne naberajú na objeme, no i tak bolo na Hallelujah najpríťažlivejšie, že speváčka mala úplnú kontrolu nad vokálom, netlačila ho do opernej polohy, ale ponechala ho v prirodzenom prejave klasicky vedeného hlasu. Spolu s jemnými hallovými efektmi na mikrofón vytvoril jej part žiadanú zasnenú, magickú atmosféru.

Ján Zreľak, ktorého pedagogicky vedie v treťom, bakalárskom ročníku na VŠMU Jolana Fogašová, disponuje obrovskou dávkou muzikality. Po roku je jeho hlas mohutnejší, vyspievanejší, bolo zrejmé, že v technike pokročil a dokáže čoraz efektnejšie pracovať s dynamikou i výrazom. Jeho výšky boli sebavedomé a spevné, v duete vedel, kedy má byť dominantným a v ktorých momentoch stíšiť svoj part. Spoločne s Aljou Elissou a klaviristkou Janou Nagy Juhász vytvorili nádherné, dojemné hudobné číslo.

Aj ďalší duet, Pie Jesu, pohladil dušu obecenstvu. Text zo záverečného verša hymnu Dies irae je číslom často uvádzaným na koncertoch a Webberova úprava má v sebe nevinnosť a ľudskosť, ktorú v čase Vianoc cítime. Je k nemu potrebný vysoký hlas, no najlepšie udržaný v prirodzených polohách. Akonáhle sa dostáva do dramatickejších či operných stvárnení, nevynikne jeho nevinnosť a posolstvo čistoty a láskavosti.

Na c2 začínajúci známy motív v podaní žiačky ZUŠ Vrbenského Zary Bianky Bubnič bol spievaný prirodzene, v mezzopiane, aby sa k nemu pripojila v mäkko a zaoblene spievaných výškach naša sopranistka. Vokálny prejav uspôsobila tak, aby v duete nebola dominantnou, rovnako v spoločných partoch mala absolútnu kontrolu nad spevom, aby dynamickou hladinou neprevyšovala nežný hlások.

Bola to éterická modlitba v podaní matky a dcéry – úprimná, čistá a dojímavá. Počas nej nastalo v katedrále to nevídané ticho, keď každý pozorne počúva a dokáže prijímať energiu z pódia. Sólistky odmenilo publikum búrlivým potleskom, aj toto bolo jedno z čísel, z ktorého bolo cítiť posolstvo Vianoc.

Aké by to boli Vianoce bez Rolničiek? Zneli v úprave Stanislava Tichého a pod taktovkou Michaely Herákovej sa ocitli až tri súbory: Komorný orchester ZUŠ Vrbenského, zbor a Detská dychová hudba Šípkári. Po veselej, energickej predohre, začínajúcej sa známou melódiou interpretovanou na xylofóne, ku ktorej sa postupne pridali drevené a následne aj plechové dychové nástroje, sláčikové, nastúpil zbor.

Bol pripravený výborne – deti držali energické tempo, koleda bola plná života. S komorným orchestrom, zborom a Šípkármi odspievala naša sopranistka Jolana Fogašová so svojím študentom Jánom Zreľakom svetovú premiéru dvoch skladieb nášho výnimočného slovenského skladateľa Ľuboša Bernátha – Afferte Domino a Anima nostra.

Bernáth je skladateľ, ktorého tvorba je charakteristická duchovnou tematikou a má v sebe nesmiernu hĺbku. Je zrejmá jeho moderná hudobná reč, no vždy pritom dokáže ostať zrozumiteľným. Part akoby bol písaný pre sólistku: z dramatickej časti prešla do pomalej, lyrickej – obe tieto polohy spievala sebaisto, s presvedčivým výrazom. Tenorista Ján Zreľak znel aj pri jej objemnom hlase dostatočne bohato. Pre zbor napísal Bernáth harmonicky invenčné party, ktoré nemali len úlohu podfarbovania sólistov, ale i dramatickú.

V druhej kompozícii večera Anima nostra – (Duša spasená) je to pozemský boj človeka, ktorý však pocíti spasenie duše. Skladateľ využil bohaté farby orchestra – plechové dychy i bicie nástroje, aby tento boj zvečnil hudbou. V závere pridelil zboru i sopranistke do partov nebeský pokoj – to sú momenty, kedy hudbe rozumie naozaj každý. Rovnako ako v záverečnej Tichej noci, ktorú spievali všetci účinkujúci spoločne. V Rači to boli opäť neopísateľné, nadpozemské hudobné zážitky – s obrovským ľudským rozmerom.

Zuzana Vachová, MojaKultura.sk

Redakcia
Redakcia
Redakcia Bratislavského Večerníka predstavuje starosti a radosti v bratislavských mestských častiach. www.bratislavskyvecernik.sk

Ďalšie články

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

Aktuálne