Tesne po skončení Vianočného koncertu v Malej synagóge v Trnave, ktorý bol zavŕšením sezóny, sme sa zhovárali s talentovanou hobojistkou Zuzanou Grejtákovou, ktorá nám prezradila, prečo ju baví baroková hudba, experimentovanie a spájanie starého s moderným…
Po absolvovaní štúdia zobcovej flauty na Základnej umeleckej škole, ste sa ďalej rozhodli pokračovať na Konzervatóriu v Košiciach a vybrali ste si hoboj. Spravidla si však flautisti vyberú priečnu flautu alebo klarinet, tak prečo práve tento hudobný nástroj?
Hoboj som si vybrala preto, lebo sa mi spomedzi všetkých dychových nástrojov vždy páčil jeho zvuk úplne najviac. Klarinet skôr vnímam ako hudobný nástroj vhodnejší pre mužov a najmä pre ľudovú hudbu, priečna flauta je skôr jemnejšia a pre mňa osobne je vhodnejšia povedzme na jazz. Hoboj mi bol zvukovo a farbou najbližší už od čias, keď som chodievala na koncerty Štátnej filharmónie v Košiciach. Prvý moment si pamätám presne: všimla som si v strede orchestriska ako hobojista ladí orchester a od toho okamihu ma hoboj začal zaujímať. Mám pocit, že už ako päťročné dieťa som si tón hoboja zapamätala… 🙂
Ako sa dostane malé dievčatko na koncert vážnej hudby do filharmónie?
Môj dedko pôsobil vyše 40 rokov ako koncertný majster v Štátnej filharmónie Košice (známy slovenský huslista Karol Petróczi-pozn. red.) a tiež mama aj babka sú klaviristky, pochádzam z rodiny muzikantov. Filharmóniu som mala teda takpovediac „povinnú“. Mojej mame a babke som vďačná za to, že ma brávali na koncerty, kde hral dedko… 🙂
Zdá sa, že inklinujete k starej hudbe a blízka je Vám najmä baroková hudba. Pri interpretoch je pohodlnejšia cesta klasicisticko-romantického repertoáru, tak prečo u Vás taká silná preferencia baroka?
Áno, práve baroková hudba je u mňa dominantná. Baroková hudba sa dá počúvať od rána do večera. Pre mňa predstavuje muziku, ktorá ma nevyrušuje, ale upokojuje a nikdy ma neprestane nudiť. Na rozdiel napríklad od hudby 21. storočia, ktorá je pre mňa miestami až nepočúvateľná. Vydržím ju vnímať len chvíľu a stačí mi. 🙂 Práve baroko je pre mňa zhmotnením všetkého, čo v muzike potrebujem, ničím ma nevyruší, nemusím ho prepnúť na inú časť alebo zvoliť inú skladbu, nakoľko svojimi postupmi aj z kompozičnej aj harmonickej stránky je mi najbližšie.
Na Vianočnom koncerte zaznela aj rano-baroková Ave Maria od Cacciniho vo veľmi netradičnej úprave. Namiesto spevu prevzal sólovú linku hoboj a napriek tomu to nenarušilo štýlovú čistotu skladby. Ako ste sa dopracovali k takejto verzii?
Je to náročná skladba, no mne sa jej melódia neuveriteľne páči a najmä harmónia tejto skladby je špecifická. Podľa mňa je to najkrajšia Ave Maria aká bola kedy skomponovaná. (Redakcia s nadšením súhlasí – pozn.red.). K tejto verzii, ktorá odznela na koncerte, som sa dostala jednoducho – na youtube som našla nahrávku jedného japonského interpreta, ktorý túto skladbu hrá na hoboji s klavírnym doprovodom a v takej podobe, aká odznela na koncerte v našom podaní. V Ave Marii od Cacciniho sú vysoké tóny, veď v hoboji znelo trojčiarkované e. Napriek všetkému sa nám podarilo zachovať harmóniu, ktorú sme však obliekli do trošku modernejšieho šatu.
Podľa aranžmánov a repertoáru, ktorý ste si zvolili, je zrejmé, že rada experimentujete a spájate staré s moderným. To sa však spája aj so schopnosťou uspôsobovať aranžmány, čo sme počuli aj v inštrumentálnej verzii Ave Marie…
Klavír v Ave Marii doplnil aj vlastné pasáže, ja osobne som sa snažila zachovať podstatu skladby podľa japonského hobojistu, lebo musím povedať, že v tejto podobe ju považujem za azda najkrajšiu. Jediný rozdiel je, že interpretácia japonského hobojistu je bohatšia na vibráto, ktoré znie priam plačlivo, ale to je už zrejme špecifikum „ich“ školy, alebo cieľ interpreta.
Je zvláštne, že mladý človek ako vy, inklinuje k starej hudbe. Spravidla interpreti uprednostňujú romantizmus alebo začiatok 20. storočia. Iste, tu už záujem končí, lebo povedzme si úprimne, kto by dobrovoľne počúval Berga alebo Schönberga?
Niekto dokáže počúvať čokoľvek, takže to považujem vyslovene za záležitosť vkusu. Možno nemám natoľko „vycibrený vkus“, aby som sa pri modernej hudbe dokázala uvoľniť alebo zabaviť. Mnohí študujú hudbu, aby sa naučili niečo nové, ďalší ju počúvajú, aby im prinášala emócie a sú aj ľudia, ktorí ju počúvajú len ako kulisu. Ja osobne mám rada hudbu, ktorá ma ničím nevyrušuje a pre mňa je to jednoznačne baroko. To však neznamená, že počúvam výhradne len klasickú hudbu. Oslovuje ma aj jazz, či filmová hudba. A najmä – ja hudbu počúvam ak mám na ňu čas a dostatok sústredenia, to, čo robím a to, čo počúvam nejde celkom komplexne a kvalitne vnímať iba len tak mimochodom popri niečom.
Na druhej strane však treba priznať, že aj keď je baroková hudba nádherná, duchovná, dokonalá formou, je v nej aj kus matematiky. Veď je známe, že Bach bol precízny skladateľ, ktorý formu vykalkuloval do dokonalosti vďaka logike, ktorou disponoval…
To určite áno. V barokovej hudbe sú zreteľné postupy a dokonca ani človek, ktorý predtým nikdy nemusel počuť barokovú skladbu, vie predpokladať, aké sekvencie budú nasledovať a dokáže si melódiu akoby dopredu predstaviť. A práve to ma na tom fascinuje – tá čistota a priezračnosť. Je tam zreteľná terasovitá dynamika a celkovo má baroková hudba dané pravidlá, ktorých by sa mohli aj dnešní muzikanti v rámci ich možností držať.
A myslíte si, že sa držia? Dodržiavajú štýlovú interpretáciu, frázovanie, dynamiku a všetko, čo k baroku patrí? A aký je váš názor na interpretáciu starej hudby na historických nástrojoch?
Myslím, že muzikanti, ktorí sa venujú interpretácii barokovej hudby na dobových nástrojoch sa pridržiavajú zásad interpretácie tak ako ich popisujete. Čo sa týka historických nástrojov, istým spôsobom ma to láka, ale podľa mňa je to veľmi náročné ak nie až zväzujúce. Nielen čo sa týka údržby takéhoto nástroja, ale aj fungovania v telese, ktoré sa špecializuje na interpretáciu na takýchto historických nástrojoch. V dnešnej dobe je to niečo veľmi špecifické a vyhranené, veď už nájsť aspoň zopár nadšencov, ktorí budú zdieľať túto ideu, môže byť veľmi náročné. Ak sa tak stane, myslím, že platí, že sa tak skoro títo interpreti nerozkmotria, keďže ich spája niečo také veľmi špecifické. Keď príde možnosť vyskúšať si to, rada to skúsim, no zatiaľ ma klasika baví tak, ako ju robím.
Na koncerte sme však počuli veľmi neobvyklú kombináciu hudobných nástrojov – hoboj, klavír, kontrabas, basová gitara a spev. Ako ste sa k takejto netradičnej kombinácii dostali?
Veľmi jednoducho… 🙂 …zamyslením sa, akých muzikantov máme v rodine a v mojom okolí, mám na mysli muzikantov aktívne hrajúcich a s náklonnosťou k novým nápadom, experimentom so zvukom, svetlom a aranžmánmi. Napadli mi dve sestry, moje vzdialené sesternice – klaviristka a kontrabasistka. Spoločne sme dali dokopy dramaturgiu a konzultovali repertoár a snažili sa vytvoriť kompaktné dielo, pričom aj kontrabasu sme chceli dať priestor na hranie vo vrchnej melodickej polohe, aj keď to môže znieť náročne. Celým týmto projektom sme chceli povedať ľuďom, že klasické nástroje môžu interpretovať muziku aj v inom šate, a to dokonca obohatenú o niekoľko prvkov. A napokon – rockeri a popoví muzikanti robia svoje unplugged koncerty a my sme to otočili naopak. Klasiku, ktorá sa interpretuje spravidla akusticky sme ponúkli publiku „plugged“, teda nazvučenú, nasvietenú a zahalenú do efektov, ktoré na ľudí podľa reakcie publika zafungovali. A to bolo cieľom.
Medzi najzaujímavejšie skladby večera patrila aj netradičná, o to však zvukovo pestrejšia kombinácia basgitary a hoboja…
Hoboj prevzal melodickú časť a basgitara rytmickú a harmonickú, takže to bolo zvukovo zaujímavé. Basgitara mohla byť obmedzená len na vyplnenie harmonických tónov, ale tým, že zastúpila aj rytmiku, vzniklo z toho niečo iné. Pôvodne je táto skladba napísaná pre priečnu flautu a gitaru – španielku, ale basgitara túto funkciu celú prebrala. Mne osobne sa toto spojenie veľmi páčilo, lebo skladba dostala iný nádych. Aj keď je pôvodne písaná v tempe Larghetto, čo je veľmi pomalé tempo, my sme to trošku oživili a tým získala iný charakter.
Kto teda mal pod palcom aranžmány skladieb?
Väčšinu ja, nakoľko som hrala melodické línie a sóla, ale v čase skúšok sme na nich participovali všetky tri spoločne.
Podľa všetkého Vás hudba napĺňa, no po absolvovaní Konzervatória, ste sa rozhodli nepokračovať ďalej v štúdiu na VŠMU. Máte obrovský talent, nádherne frázujete, je vo Vás kus vrodenej muzikality, takže prečo nie ďalej?
Aby som povedala pravdu, nikdy som nebola príliš študijný typ… 🙂 A hoci by som na vysokej škole celkom určite získala cenné, nové skúsenosti, vedomosti a odhalilo by sa mi mnoho nových obzorov…, tak zároveň by mi to istým spôsobom obmedzilo moje aktuálne ambície ako mladej muzikantky. Chcem hľadať pre klasickú hudbu nové a iné koncertné využitie, nové možnosti spájania žánrov, štýlov, využívania multimediálnych prvkov, hľadať možnosti pre isté transformovania koncertov vážnej muziky do netradičnejších polôh. Skrátka, domnievam sa, že mladá generácia muzikantov má potenciál robiť klasiku tak, aby bola atraktívna pre rôznorodejšie publikum, akým je len typický abonent vo filharmónii. A robiť ju s plným rešpektom k tomu, že je to klasika so svojimi pravidlami a nárokmi na kvalitu. Napriek tomu, že aktuálne nesmerujem k ďalšiemu štúdiu a ani nemám v súčasnosti ambíciu stať sa orchestrálnym hráčom, sa určite hoboju chcem venovať aj naďalej a prezentovať sa ako sólová interpretka alebo ako hobojistka v menších, komorných zoskupeniach a v roku 2014 koncertovať čo najviac a prinášať poslucháčom klasiku nekonvenčným spôsobom.
Ďakujem za rozhovor.
Zhovárala sa
Anna WEISS
Autor fotografií: Antonios Vlachou a Katarína Veliká, AVart
