Od Cacciniho magickej Ave Marie, cez Pucciniho notoricky známu áriu, inovátora argentínskeho tanga až po Secret Garden. A ešte omnoho viac ponúkla v predvianočnom čase 19. 12. s citom a vkusom zrekonštruovaná mala synagóga v Trnave.
Hobojistka Zuzana Grejtáková si v tento večer do priestorov, ktoré priam dýchajú históriou, aj keď sú nádherne vynovené, prizvala netradičných hostí: klaviristku Petru Timkovú, jej sestru – kontrabasistku Martinu Timkovú a opernú speváčku Valériu Kašperovú, ktorej do absolvovania konzervatória chýbajú ešte dva roky. Už na pohľad zvláštne obsadenie, ak si uvedomíme, že kontrabas nepatrí práve medzi melodické skvosty inštrumentov a pri takej komornej zostave, a najmä polyfónii, ktorej bolo počas večera ponúknutej v úctyhodnom množstve, je práve „vyspievanie“ melódie kľúčové. Pri vybraných momentoch, sledujúc utrápenú krásnu dámu v snahe vydolovať z nekonečných hĺbok ľúbezné tóny, som si spontánne spomenula na úžasnú knihu od Patricka Suskinda, Kontrabas…
Na druhej strane, nemusíme sa držať za každú cenu zažitých klišé postupov a mladícky zmysel pre experiment sa zvlášť v dnešnej dobe cení. Stádovitosť interpretov je totiž už celé desaťročia príliš typická: čo najskôr sa upichnúť do nejakého priemerného slovenského telesa, drilovať klasicisticko-romantický repertoár, zostarnúť tam a dôstojne odísť do dôchodku. Ak sa však tri mladé a navyše aj pohľadné muzikantky vzbúria a chcú skúsiť ponúknuť publiku aj niečo iné ako otrepaný (a pre mnohých z nás nervy drásajúci, priam nenávidený) Čajkovského b mol, už len snaha o novátorský prístup, neobvyklé obsadenie, nikdy nepočuté aranžmány, sa cení.
Trnavský koncert mal špecifickú a nádhernú atmosféru už len pre priestory, v ktorých sa konal. Synagóga je miestom, v ktorom pocítite pokoru ihneď ako do nej vstúpite. Ak k nej pridáte jeden z najkrajšie znejúcich drevených dychových nástrojov na tejto planéte, hoboj, ktorý svojou tajomnou lyrikou a podmanivo lahodným tónom netromfne žiadny iný dychový inštrument, už úvodné intro na plátne v hlavnej úlohe s hobojistkou ako introdukcia k vizuálne pozoruhodnému koncertu, sa vám doslova vryje pod kožu. Ešte pred samotnou prvou skladbou – Cacciniho Ave Mariou sa totiž na plátne objavil krátky film, upútavka, ktorá akoby poslucháča chytila za ruku a odviedla ho do inej reality, kde vytvorila snivý obraz popretkávaný hudbou. Rovnako podporné svetelné efekty počas celého koncertu spravili z hudby nielen poslucháčsky, no aj vizuálne silný zážitok. Podpísal sa pod neho Antonios Vlachou so svojou agentúrou AVart, vďaka čomu sa náboženské priestory zmenili nielen na akusticky monumentálny, ale aj svetelný kolos.
Poďme však k srdcovke menom Caccini. Sprofanovaná Ave Maria od Bacha, Schuberta či Gounoda, pri ktorých počúvaní publikum doslova krochká blahom, môže u istej vzorky poslucháčov spôsobiť alergickú reakciu. Bez mučenia priznávam, že aj v mojom prípade tieto „popovky“ spôsobujú neprimerané reakcie (nie, zatiaľ nevraždím). A to sme sa ešte nedostali k Beyoncé a jej mimoriadne estetickej a bez akýchkoľvek pochybností „uveriteľnej“ Ave Marii. Všetci veríme, že práve táto čudná popová divoká diva myslí Ave Mariu úprimne a z hĺbky svojho sexi srdiečka (ó áno, v tomto prípade skutočne silno zvažujem prevtelenie sa do pozície masového vraha).
Konečne! Konečne došlo k závažnému poznaniu, že najkrajšia a zároveň štýlovo najčistejšia Ave Maria pochádza z kompozičného pera Giulia Cacciniho, ktorý sa síce ešte jednou nohou zmietal v komplikovanej renesancii, no zároveň jeho dielo už z hľadiska formy možno považovať za reprezentanta raného baroka. Namiesto spevu však v trnavskej synagóge melodickú líniu prevzal podmanivý hoboj v podaní Zuzany Grejtákovej. Skladba nesmierne náročná na frázovanie, výraz a rozsah, bola interpretovaná s takým citom, že človek už bol hádam len kúsok od nebies, a tí emočnejší sa ho priam aj dotkli. Je zjavné, že vzhľadom na rozsah jednotlivých nástrojov museli pôvodnú partirúru Cacciniho tonálne poupraviť a na niektorých miestach tak trošku aj chýbal anjelsky spev, no človek mal zároveň pocit, že konečne počúva niečo iné, novátorské a s patričnou dávkou odvážneho experimentu.
Írsko-nórske duo Secret Garden je zrejme slabosťou hlavnej dramaturgičky, Zuzany Grejtákovej, keďže počas večera sme počuli až štyri skladby. Duši lahodiace Adagio bolo opäť oblečené do nových šiat, ktoré by mohli sedieť nálade skladby, nebyť kontrabasu, ktorý pri precítenom frázovaní hoboja pôsobil rušivo. Nuž, darmo, nie je to spevné, pohyblivejšie a zvukovo krajšie violončelo, ale predsa len dunivá basa, ktorá len ťažkopádne zahrá melodické pasáže. A táto mierna anomália sa objavila hneď niekoľkokrát počas koncertu. Kým Grejtáková disponuje obrovskou dávkou muzikality, nedozierneho, vrodeného talentu, ktorý len tak nenadrilujete ako skriptá do školy, a teda aj dominovala celému večeru, niekedy sa stávalo, že ostatné hudobné nástroje akoby posúvali celý výkon smerom nadol. Neprekonateľný bol trebárs nekorešpondujúci kontrast medzi hlbokými tónmi kontrabasu a excelentnými výškami hoboja. Klaviristka viac-menej v úlohe korepetítorky zvládala svoju úlohu veľmi dobre, aj keď občas jej pri barokových kompozíciách chýbala nevyhnutná terasovitá dynamika, ktorú s obľubou nahrádzala za romantickú a miestami aj pasážami prehnanými agogikou (no ale my, romantické duše sme túto milú anomáliu zvládali s pokojom, veď aj Bach sa dá interpretovať romantickým spôsobom a stále ostáva transcendentálnym Bachom).
Z Adagia sme sa plynulo presunuli k Ástorovi Piazzolovi, ktorý povýšil tango na novú, umeleckú formu, pričom sa mu podarilo zachovať klasiku a spojiť ju s modernými prvkami. Notoricky známa Oblivion bola v podaní nášho netradičného dámskeho telesa rytmicky presná a čistá a opätovne v nej dominoval hoboj. V tomto prípade však našťastie rytmiku efektne podporil klavír, takže v umne vymyslenom aranžmán sa podarilo zachovať nostalgiu podporenú výraznou rytmikou tak potrebnou práve pri tejto skladbe.
A dostávame sa k hlavnému kameňu úrazu. Pucciniho O Mio Babbino Caro je príjemná oddychovka pre publikum, nie však, ak má operná speváčka mikrofón. Verte, že všetci operní velikáni, ktorí komponovali svoje najväčšie perly (hoc v časoch, keď ich komponovali, nemuseli byť nevyhnutne za perly považované), doslova rotujú v hrobe, ak počujú spievať árie na mikrofón. Existujú totiž zákonitosti techniky operného spevu, ktoré doslova zvádzajú súboj s výdobytkami modernej doby. Rezonančné dutiny, práca s bránicou a ďalšie faktory techniky spevu ovplyvňujú nosnosť hlasu a každý, kto ovláda túto techniku, mikrofón nepotrebuje, ani keby bola sála 10-krát väčšia ako malá trnavská synagóga. Záver? Zvukár má mínus sto čiernych bodov. A to sme ešte pomerne tolerantní, nakoľko vďaka nepostrehnutiu tejto zásadnej skutočnosti sme namiesto Pucciniho v niektorých pasážach počuli neznesiteľný zvukový paškvil. Dokonca aj mierne intonačné nedostatky Valérie Kašperovej boli nepochybne spôsobené touto fatálnou chybou. Každý spevák potrebuje svoje zázemie, pevnú pôdu pod nohami a dobré akustické prostredie, v ktorom nosnosť hlasu vyvolá blaho nielen v publiku, ale najmä v interpretovi samotnom. Nabudúce by sme prosili pána zvukára o empatickejší prístup…
Ľúbivo romantická Passacaglia opäť od Secret Garden trošku zmiernila nervozitu vyvolanú neprofesionálnym prístupom zvukára. Opäť bezchybne odfrázovaná skladba sólistkou s príjemne spevnou melodikou, po ktorej nasledoval dramaturgický zvrat. Brazílsky multi-inštrumentalista Celso Machado a jeho Pacoca priniesla na pódium basgitaru, ktorá oživila performance, a to nielen z inštrumentálneho aspektu, ale najmä živej, a pomerne náročnej rytmiky basy, ktorá sa síce na pohľad zdá byť nekombinovateľná s hobojom, ale odvážna sólistka sa nezľakla ani tejto výzvy. A vypálila veľmi vkusne a s primeranou dávkou exotiky.
Nasledovala skladba, na ktorú som sa osobne obzvlášť tešila. Pachelbelov Canon In D síce tiež patrí medzi obľúbené „chuťovky“ barokovej hudby, ale ani napriek faktu, že 8-taktová téma sa v tejto skladbe opakuje celých 28-krát, nestráca čaro. Dokonca po každom ďalšom vypočutí si ju musíte skrátka zamilovať viac a viac. Na pohľad jednoduché, no vo vnútri desivo komplikované, až matematicky presné. Samozrejme, matematika je vec zradná. Zákerná a logická – a to nie je nič, čo by muzikanti obľubovali. Teda, až na IT-čkarov a matfyzákov, ktorí si kompenzujú extrémnu záťaž číslicami záujmom o umenie. Späť však ku koncertu. Vypadnúť z dokonale vymyslenej formy kompozície znamená pre interpreta nočnú moru. Ale aj tak táto drobná chybička krásy nenarušila priebeh vystúpenia a Martina Timková na ňu reagovala úsmevom. Sú samozrejme kritici, čo čakajú ako supy, kedy sa interpret pomýli a vrhnú sa naňho ako na umierajúceho, pričom so škodoradostným úsmevom čakajú na posledný výdych. Akási dobrá konštelácia publika a úsmev „pomýlenej“ interpretky nedal takýmto supom žiadnu šancu. A to je dobre. Aj hudobníci sú predsa len ľudia, ktorí môžu mať horší či lepší deň a súdiť ich za banalitu, je natoľko malicherné, že to ani nestojí za slovo…
Panis Angelicus od Césara Francka však už stojí za zmienku kritiky. Nepochopenie sakrálnej tvorby a hlbokého duchovného rozmeru tohto opusu vytvorilo z interpretácie drámu namiesto tichej, intímnej modlitby. Anjelsky chlieb je posolstvo, ktoré má vypovedať o vďake Bohu, ktorý dal človeku pokrm a nasýtil ho. Vďačnosť vyslovuje, chudobný, biedny aj ponížený, o tom vypovedá Franckov hymnus, ktorý spísal Svätý Tomáš Akvinský. Plné forte, sýty hlas, dramatický prejav, nepatričné vibráta veru nenavodili tú správnu atmosféru liturgickej hudby, ktorá má byť osobná, bohatá vo vnútri, ale navonok má znieť jemné, nežné, anjelské piano, ktoré je v speve nesmierne náročné, rovnako ako napríklad diminuendo. Ak je totiž nezvládnutý výraz, je žiaľ, narušené všetko.
Záverečné skladby patrili obľúbencom – Secret Garden s nádherne vyspievanými témami (ako inak, hoboj opäť špičkový). Skladba From a Secret Garden zmenila priestory synagógy do nebesky modrého svetla, čo priam zázračne umocnilo inštrumentálny efekt. Záverečná hitovka Raise Me Up sa natoľko obecenstvu páčila, že musela ako prídavok odznieť aj po druhý raz.
A teraz už skutočne môžu prísť Vianoce a želám všetkým, aby pre nich neznamenali „čo mi Ježiško prinesie pod stromček“, ale skôr to, aby sme konečne pocítili lásku, ktorú nám Ježiško po celý čas, nielen ten vianočný, plnými priehrštiami dáva…
Anna WEISS
Autorka fotografií: Katarína Veliká, AVart
